Simpson mal asi vešteckú guľu

Reportér BBC mal asi dobrú predtuchu, lebo argentínski hráči po stredajšom víťazstve 2 : 1 v semifinále majstrovstiev sveta nad Anglickom držali v rukách politický transparent s nápisom Las Malvinas Son Argentinas (Falklandy sú Argentína), čo je v zjavnom rozpore s pravidlami FIFA.

Argentínski hráči Lisandro Martinez a Giovani Lo Celso držali transparent, usmievali sa a mávali fanúšikom na tribúnach. Nebolo však jasné, odkiaľ sa transparent vzal.

Nie je to po prvýkrát, čo sa počas týchto majstrovstiev sveta objavila otázka politických transparentov. Minulý mesiac v Los Angeles mávali iránsko-americkí protagonisti predrevolučnými vlajkami, ktoré sú symbolmi protestu proti teheránskej vláde, keď hral Irán.

Kódex správania na štadiónoch FIFA však zakazuje „transparenty, vlajky, letáky, oblečenie a iné predmety politickej, urážlivej a/alebo diskriminačnej povahy“ vo vnútri štadiónov.

Riadiaci orgán svetového futbalu bezprostredne nereagoval na žiadosť agentúry Reuters o komentár. Britský minister obchodu Peter Kyle však povedal, že incident sa musí formálne vyšetriť, a zdôraznil, že politika sa musí oddeliť od majstrovstiev sveta.

„Som naozaj hrdý na náš tím... dôstojnosť, ktorú (hráči) prejavili, a to bolo v úplnom kontraste s tým, čo sme videli v argentínskom tíme,“ komentoval Kyle vo štvrtok pre BBC Radio. „Naozaj dúfam, že FIFA vykoná riadne vyšetrovanie,“ zdôraznil.

Otázka zvrchovanosti nad ostrovmi v južnom Atlantiku, ktoré Briti poznajú ako Falklandy a Argentínčania ako Malvíny, je dlhodobým problémom vo vzťahoch medzi krajinami.

V roku 1982 viedli krátky konflikt o ostrovy, v ktorom zahynulo 649 argentínskych vojakov a 255 britských bojovníkov. Británia si nakoniec ponechala kontrolu nad ostrovmi a prevažná väčšina obyvateľov vyhlásila, že si želá zostať súčasťou Británie.

Argentína však dlhodobo tvrdí, že ostrovy zdedila po Španielsku v roku 1816 a že Británia ich získala v roku 1833 prostredníctvom nezákonného koloniálneho aktu.

Vojensky slabšia Británia

„Malvíny sú a vždy budú argentínske,“ vyhlásil pred časom argentínsky prezident Javier Milei. Krajina, ktorej invázia na ostrovy v roku 1982 sa skončila ponižujúcou a krvavou vojenskou porážkou, má v súčasnosti isté dôvody na optimizmus.

Predovšetkým nedávne správy o memorande amerického ministerstva zahraničných vecí, v ktorom sa údajne objavila myšlienka, že by sa Washington mohol v tomto spore postaviť na stranu Argentíny, aby potrestal Veľkú Britániu za nedostatočné angažovanie sa vo vojne v Iráne, dodali Argentínčanom nádej.

Simpsonova téza teda v podstate znie takto: argentínske futbalové víťazstvo by mohlo v argentínskom obyvateľstve a vo vládnucej vrstve vyvolať pocit, že Spojené kráľovstvo je upadajúca veľmoc, nad ktorou má Argentína prevahu. A tým vytvoriť opojný pocit šovinizmu, ktorý by mohol urobiť ďalší pokus o získanie Falklandských ostrovov predstaviteľnejším.

Okrem toho existuje aj skutočnosť upadajúcej vojenskej sily Veľkej Británie: v roku 1982 bola Margaret Thatcherová schopná reagovať na argentínsku inváziu vyslaním armády 40 lodí Kráľovského námorníctva, aby ostrovy získala späť. Dnes si Veľká Británia môže sotva dovoliť vyčleniť jedinú fregatu na ochranu svojich základní v Stredozemnom mori, ktoré sú oveľa bližšie k domovu.

Táto analýza však prehliada mnohé dôležité aspekty.

Ani Argentína nie je silná

Hoci je pravda, že Veľká Británia je z vojenského hľadiska oveľa slabšia než v roku 1982, to isté platí aj pre Argentínu. Väčšina vojenských expertov tvrdí, že Argentínčania už nemajú kapacitu na uskutočnenie obojživelného útoku na ostrovy.

Okrem toho je britská posádka umiestnená na ostrovoch impozantná a na rozdiel od roku 1982 vybavená najmodernejšími stíhačkami a radarom, čo z vojenského hľadiska robí akýkoľvek ozbrojený pokus o znovuzískanie ostrovov neúnosne nebezpečným.

Konflikty však nie vždy začínajú triezvi vojenskí plánovači na základe racionálnych výpočtov. Keby to tak bolo, mnohé vojny by sa priebehu dejín ani nezačali. Často ich, naopak, odštartujú politici, ktorí sa presvedčia o niečom, čomu chcú veriť – že sa okolnosti zmenili alebo že víťazstvo je pravdepodobné.

Svedčí o tom napríklad súčasná vojna USA proti Iránu, ktorá je prinajmenšom diskutabilným príkladom tohto druhu myslenia v praxi. To je možno ten vážnejší bod, ktorý sa skrýva za Simpsonovým tvítom.

Spor o Falklandy nikdy nezmizol z argentínskej politiky. Každá vláda v Buenos Aires bez ohľadu na ideológiu si tento nárok zachovala. Milei napriek svojim výrazne prozápadným sklonom a nezvyčajne vrelým vzťahom s Donaldom Trumpom nebol výnimkou.

Súboj národnej vôle

Rétorika pokračuje, aj keď sa zmenili metódy. V Buenos Aires sa nespoliehajú na to, že Argentína jedného dňa porazí Veľkú Britániu v boji, ale na to, že Spojené kráľovstvo nakoniec dospeje k záveru, že udržanie ostrovov už nestojí za diplomatické, finančné ani vojenské úsilie.

Tento výpočet nezávisí len od sily Argentíny, ale aj od vnímanej slabosti Veľkej Británie. Národy, ktoré pôsobia sebavedome a sú ochotné brániť svoje záujmy, zvyčajne nevyvolávajú výzvy. Národy, ktoré vyžarujú neistotu, si ich často privolávajú.

Práve v tomto zmysle sa futbal, politika a geopolitika občas prelínajú. Víťazstvo na majstrovstvách sveta by nezmenilo vojenskú rovnováhu ani o jediného vojaka či lietadlo. Takéto udalosti však formujú nálady v národe, posilňujú naratívy o národnom oživení a za určitých okolností povzbudzujú politikov k presvedčeniu, že história sa začala uberať ich smerom.

Otázka britského odhodlania

Naliehavejšou otázkou preto nie je, či by Argentína mohla zajtra vtrhnúť na britské územie. Takmer s istotou by nemohla. Otázkou je, či britskí spojenci aj protivníci stále veria, že Spojené kráľovstvo disponuje nielen schopnosťou, ale – čo je ešte dôležitejšie – aj politickou vôľou brániť to, čo považuje za svoje zvrchované územie.

Táto otázka sa za posledné desaťročie značne skomplikovala. Britské ozbrojené sily sú menšie než kedykoľvek v novodobej histórii. Ich námorná flotila je rozptýlená na viacerých bojiskách.

Spojené štáty, ktoré sa kedysi považovali za ich nespochybniteľnú diplomatickú oporu, sa zdajú čoraz viac ochotné využívať dlhoročné spojenectvá ako páku v sporoch, ktoré sa obrany týkajú len okrajovo. Ak sú správy o nedávnych diskusiách v rámci ministerstva zahraničných vecí aspoň vo všeobecnosti presné, potom predpoklad, že by sa Washington v otázke Falklandských ostrovov inštinktívne postavil na stranu Londýna, už nemožno považovať za samozrejmosť.

To však neznamená, že stredajší večerný futbalový zápas mal takýto geopolitický význam, aký mu pripisoval Simpson. Anglickí obrancovia nerozhodli o budúcnosti južného Atlantiku o nič viac ako kľučky Lionela Messiho.

V jednej veci však mal Simpson možno pravdu. Medzinárodná politika je do veľkej miery súťažou vnímania reality. Národy sa navzájom neustále sledujú, či niekde nenájdu známky sebavedomia na jednej strane alebo na druhej úpadku. Futbal o tom nerozhoduje. Ale občas, len občas môže realitu odzrkadľovať spôsobmi, ktoré ovplyvňujú celkovú náladu ľudí.

(mcg, reuters, im)