Ak sám minister financií spomína nevyhnutné reformy, ako je dlhová brzda či výdavkové stropy, ktorými podmieňuje podporu rozpočtu v parlamente, nemôže to myslieť vážne. Toto nie sú reformy, ale nevyhnutnosť, na ktorú poukázala koronakríza a kde vládu tlačí aj Európska komisia. Keby to myslel s reformami vážne, potom by v prvom rade predložil tú, za ktorú sám zodpovedá – daňovú a odvodovú. Tá by do rozpočtu zasiahla jednoznačne najvýraznejšie. S ničím takým však predseda najsilnejšej vládnej strany neprichádza. 

Míňa sa ako za Fica

Štátny rozpočet tak ostáva už takmer dve desaťročia od posledných veľkých reforiem na Slovensku len technokratickým dokumentom, ktorý sa buď naplní, alebo nie. A to už potom ani nikoho nezaujíma, veď kto by už čítal s odstupom mnohých mesiacov vyhodnocovacie záverečné účty.

Keď sa predsa pristavíme pri tohtoročnom rozpočte, čo má do svojho konca len niečo vyše dvoch mesiacov, a nahliadneme do budúcoročného, sú tam niektoré významné zmeny. Covidové jednorazové vplyvy, aj keď sú významné, dajme teraz bokom. Zjednodušujúc vychádzajme z toho, že pandemická peripetia sa už čoskoro stane minulosťou.

Štátu sa tento rok mimoriadne darí s výberom daní a odvodov. Verejná správa si oproti pôvodným predpokladom prilepší o vyše 1,3 miliardy eur. Viac platia hlavne firmy v prípade daní z príjmu, štát oveľa viac vyzbiera na dani z pridanej hodnoty. S tým nikto nepočítal, je to takmer o päť percent nad plán. Časť týchto peňazí natečie do štátneho rozpočtu ako bonus pre túto vládu.

A to nie je všetko, má to pokračovať. Oproti plánom z vlaňajška budú v roku 2022 príjmy z daní a odvodov vyššie až o 2,5 miliardy eur. Tomu sa hovorí nečakaná injekcia. Za dva roky dostane štát o takmer štyri miliardy eur viac, ako by sa vláda ešte nedávno nazdala. Napriek koronakríze. Štyri miliardy je porovnateľné číslo s celým niekoľkoročným fondom obnovy, ktorým sa Heger tak hrdí.

Nečakane dobré plnenie štátnej kasy, napriek ťažkým časom, by logicky malo viesť k tomu, že tvorenie dlhov sa výraznejšie spomalí. Nie je to tak. Tento rok má deficit predstavovať takmer osem percent hrubého domáceho produktu (HDP), budúci niečo pod päť.

Aby bolo jasné, čo to spôsobí, nech nemanévrujeme len s pomerovými ukazovateľmi, pozrime sa na konkrétne čísla. Dlh štátu stúpol minulý rok o 10 miliárd eur na celkovo 55 miliárd, teda o takmer pätinu. To je, akoby sa vám hypotéka na splácaný byt zvýšila za rok zo 100- na 120-tisíc eur. A tento a budúci rok sa v tom bude pokračovať, dlh by mal poskočiť o ďalších 10 miliárd eur.        

V časoch, keď príjmy štátu rastú tempom zhruba dve miliardy eur ročne, výdavky ich statočne nasledujú. A nielen to. Kým na konci roka 2019 bol rozdiel medzi výdavkami a príjmami štátu niečo vyše jednej miliardy eur, na konci budúceho roka má byť vyše päť miliárd eur. Celý tento schodok vyrobí štátny rozpočet, ktorý zostavuje ministerstvo financií. Ostatní, napríklad obce, župy, zdravotné poisťovne, hospodária so zhruba vyrovnanými rozpočtami. 

Z tohto pohľadu toho súčasná vláda, podobne ako tie z čias Roberta Fica, nerobí oveľa viac. Potvrdzuje to návrh budúcoročného štátneho rozpočtu. Iste, dostala sa do pazúrov covidu, ale nemá sa veľmi na čo vyhovárať, lebo mnohé opatrenia doteraz preplácal Brusel a navyše jej stále výrazne rastú príjmy od daňových poplatníkov. Stratégia míňania nad pomery sa nemení.

Peniaze z Bruselu nie sú spása

Druhým hlavným rozdielom oproti doterajším rokom je, že do štátnych financií vstupuje fond obnovy. Tento nový prameň peňazí sa zvykne preceňovať. V roku 2022 sa objaví v rozpočte z tohto bruselského fondu 1,3 miliardy eur. Na porovnanie, to je takmer presne toľko, o čo sa medziročne zvýšia daňové príjmy štátu. Navyše, tieto prostriedky sú prísne účelovo viazané a pôjdu hlavne na vládne investície.        

Z iného súdka, ale pôvodom tiež z Bruselu, sú ďalšie viac ako tri miliardy eur, ktoré majú dotiecť z klasických eurofondov. Inými slovami, injekcia zo zahraničia vystuží výdavky štátneho rozpočtu takmer z jednej pätiny. Nezakrývaná radosť Hegera a Matoviča z týchto peňazí nie je na mieste. Skôr vyvoláva oprávnené obavy, či sa zvyšok vládnutia súčasného kabinetu nezmení na predvádzanie sa európskymi peniazmi, ktoré majú Slovensko pritisnúť k bohatším štátom Únie.

Ak u niekoho tieto peniaze predsa vyvolávajú radosť, musí zvážnieť pri zohľadnení hroziacich úskalí. Ide o účelovo viazané prostriedky, ktorých využitie nemusí byť práve najefektívnejšie. Za eurofondy sa už stihli postavať rozličné nezmysly, navyše dnes Slovensko mátajú, alebo by aspoň mali mátať, hroziace korekcie v stovkách miliónov eur za minulé čerpanie. Za blahosklonným výrazom korekcie sa skrýva úplne jednoduchá vec – ak sa peniaze z eurofondov využili neoprávnene, musia sa vrátiť späť do Bruselu. Odkiaľ? Zo štátneho rozpočtu.    

Toto je len jedno riziko eurofondov. Oveľa väčší problém je, že sa míňajú pomaly a možno sa ani neminú, veď od začiatku budúceho roka budeme mať len 24 mesiacov, aby sa dobehlo to, čo sa nestihlo za predchádzajúce roky.

Vláda sa hneď pri nástupe dušovala, že sa prijmú nové pravidlá, aby sa veci rozbehli, no tie sa na ministerstve investícií Veroniky Remišovej stále len tvoria. Aj upravený zákon o verejnom obstarávaní, čo mala byť doteraz jedna z hlavných bŕzd rýchlejšieho čerpania a ktorý má zrýchliť procesy, zatiaľ nie je odskúšaný v praxi. Parlament ho prijal len začiatkom tohto mesiaca. Podpredseda vlády Štefan Holý pracoval na ňom viac ako rok.   

Dlhy nás môžu dobehnúť

Spoliehať sa na bruselské peniaze je krátkozraké a nebezpečné. Zlyhať nemusia len pre pretrvávajúcu neschopnosť vedieť s nimi nakladať, ale aj z úplne inej príčiny. Veľká časť investícií sa viaže na stavebné aktivity. A tie sú pod tlakom aktuálneho skokového cenového vývoja stavebnín a obmedzených kapacít firiem. Čoskoro prileje do tejto oblasti nepokoj vynárajúca sa energetická kríza.

Plánované vládne investície tak vyznievajú ako veľká neistota. Na jednej strane môžu budúci rok výrazne prispieť k rastu slovenskej ekonomiky. Vláda v štátnom rozpočte počíta, že budú mať výrazný podiel na raste hrubého domáceho produktu, ktorý odhadla na niečo vyše štyri percentá. Ak sa to podarí, efekt bude jednorazový. Keď vyprchajú peniaze, investície sa vrátia do normálu.    

Na druhej strane, ak sa takýto scenár nenaplní, rast ekonomiky bude chudobný. Ešte viac budú bolieť dlhy, ktoré z roka na rok prudko rastú. Pri stagnujúcom hrubom domácom produkte bude ich podiel prepočítaný na tento ukazovateľ rásť, čo bude znamenať, že Slovensko nielenže nestlačí dlh pod 60 percent HDP, ale uberie sa cestou k ešte vyšším číslam, ktoré sú už skutočne nebezpečné. Stačí pripomenúť, že keď Slovensku povolili v roku 2009 požívať euro, strop na úrovni 60 percent HDP bola jedna z hlavných podmienok. Vtedy sa ani nechyrovalo, že sa raz k nemu priblížime.  

Ak budeme optimisti a povieme si, že Slovensko dokáže budúci rok minúť päť miliárd eur z Bruselu, predsa sa musíme mať na pozore. Budúci, možno ešte ten ďalší rok môžu tieto peniaze umelo pokopnúť Slovensko ekonomicky dopredu, ale čo potom? A to neotváram otázku, že vypožičané peniaze z fondu obnovy sa v budúcnosti budú musieť nejako vrátiť.

Matovič sa správa nezodpovedne

Toto sú hlavné témy štátneho rozpočtu. Iste, každý bude rád počuť, že viac peňazí pôjde do škôl či nemocníc, ale treba si klásť otázky, či je to udržateľné. Či to nie je pre štát riskantné. Či prihadzovanie peňazí získaných pôžičkami v dôsledku odkladania nevyhnutných reforiem problémy len neprehlbuje. Oplatí sa nalievať polievku do deravého hrnca? Látať staré šaty novými záplatami?

Minister financií, ktorý sa sám priznal, že podstatu rozpočtu verejnej správy sa učil za chodu, hrá svoje hry. Napokon nič nové. Teraz však spravuje štátnu kasu.

Matovič po vládnom odklepnutí rozpočtu na poslednú chvíľu máva pol miliardou eur, ktorú je ochotný prihodiť ministrom. Akoby to boli jeho peniaze. Tak sa správal aj pri očkovacej lotérii. Zostavovatelia rozpočtu vypočítali, že týmto spôsobom vyhodí štát von oknom 42 miliónov eur. Na porovnanie, takéto peniaze by stačili na ohlasované budúcoročné zvýšenie výdavkov na podporu rodín a ešte by ostalo desať miliónov eur.

Matovič neplní sľuby, neprišiel s reformou daní a odvodov, ktorá sa bytostne týka verejných financií. Tá by spravodlivejšie rozdelila zaťaženie poplatkami, napríklad by viac zaťažila bohatých majiteľov nehnuteľností a odbremenila by zamestnávateľov a zamestnancov s nízkymi príjmami.    

Toto nie je vizitka sporovlivého hospodára. Ak Matovič tlačí svojich politických partnerov, aby mu v parlamente odklepli zákonné výdavkové limity a zasadzuje sa o šetrenie, nemôže to myslieť úprimne. Skôr ide o to, aby naplnil požiadavky Európskej komisie a aby tá, nebodaj, nezahatala sľúbené peniaze z fondu obnovy.

Na záver, netreba zabúdať na tých, čo platia dane. Spomenul som firemné dane a daň z pridanej hodnoty, ktoré napĺňajú verejné rozpočty nadmieru dobre. Firmy či všetci, čo nakupujú tovar s daňou z pridanej hodnoty, majú právo žiadať zodpovedné hospodárenie s ich prostriedkami. Sem by mala viesť nasledujúca niekoľkotýždňová diskusia, ktorá sa skončí prijatím definitívneho rozpočtu v parlamente.