Drvivé víťazstvo Pétera Magyara vo voľbách v Maďarsku prinieslo prísľub zmeny Orbánovho režimu a akejsi očisty spoločnosti – tú nazval príznačne „Očistec“. V tomto duchu sa niesli aj odkazy dnes už maďarského premiéra Pétera Magyara predstaviteľom bývalej moci, ktorí sú podľa jeho názoru nežiaducimi osobami v štátnych funkciách.
S využitím ústavnej väčšiny presadila strana Tisza v maďarskom parlamente 13. júla schválenie 17. dodatku k maďarskej ústave, ktorá sa oficiálne nazýva Základný zákon Maďarska. Za novelu hlasovalo 139 poslancov, šiesti boli proti, pričom opozičná strana Fidesz celé zasadnutie parlamentu bojkotovala.
Ústavné zmeny zasahujú politických oponentov aj sudcov
Maďarský premiér po hlasovaní vyhlásil, že týmto krokom dokončili ústavnú reformu Orbánovho režimu, a dodal, že maďarský prezident Tamás Sulyok má päť dní na to, aby odstúpil alebo dodatok podpísal. Prezidenta pritom v roku 2024 zvolil parlament ovládaný Fideszom a tento nátlak spočiatku odmietal, pretože novela sa priamo týkala aj jeho funkčného obdobia.
Ústavné zmeny totiž zavádzajú vekový limit pre ústavných sudcov a ďalšie zmeny v súdnej moci s presahom do kontroly politikov, obmedzujú výkon poslaneckého mandátu na najviac 12 rokov, zavádzajú nový úrad na vyhľadávanie a ochranu majetku a upravujú podmienky zániku mandátu prezidenta republiky.
Rozhodujúce ustanovenie novely je formulované tak, že mandát úradujúceho prezidenta sa má skončiť dňom nasledujúcim po nadobudnutí účinnosti ústavnej novely. Parlament následne zvolí novú hlavu štátu, ktorej mandát potrvá najviac päť rokov, prípadne do prijatia novej ústavy, ak tá upraví dĺžku mandátu odlišne.
Ústavnou zmenou teda novozvolený parlament prakticky odvolal zvoleného prezidenta Maďarska. Ústredným argumentom Magyara je, že Sulyok neobhajoval opozičných aktivistov a politikov, ktorí boli údajne terčom aktivít tajných služieb počas volebnej kampane. Ako o novej prezidentke Maďarska sa hovorí o profesionálnej šachistke Judit Polgárovej.
Maďarskému prezidentovi nepomohli inštitúcie, novelu podpísal
Sulyok sa spočiatku bránil vyhláseniami, že nemá dôvod odstúpiť a neexistuje ústavný základ na jeho odvolanie, pričom novela je podľa jeho slov namierená proti jedinej osobe, a preto podkopáva právny štát. Podnikol aj právne kroky – ako prvý prezident od nadobudnutia účinnosti Základného zákona v roku 2012 požiadal Ústavný súd o abstraktný výklad ústavy v otázke, či možno ústavnými novelami ukončovať mandáty verejných činiteľov. Obrátil sa aj na Benátsku komisiu.
Na Ústavnom súde Maďarska sa vec nikdy nedostala k meritórnemu rozhodnutiu, keďže 19. júna 2026 sedem sudcov požiadalo o svoje vylúčenie pre konflikt záujmov a predseda súdu vec stiahol z programu. Benátska komisia odmietla urýchlené konanie a vec preskúma až na októbrovom zasadnutí.
Sulyok nakoniec novelu podpísal s odôvodnením, že nemá žiadne ústavné prostriedky na napadnutie dodatku a odmietnutie podpisu by samo osebe bolo porušením jeho ústavnej povinnosti, hoci naďalej trvá na tom, že opatrenie porušuje ústavné princípy.
Svojím podpisom ukončil vlastný mandát a právomoci prezidenta dočasne vykonáva predsedníčka parlamentu Ágnes Forsthofferová.
Búranie právneho štátu pri správnych politikoch neprekáža
Proti politickým a súdnym čistkám sa na rozdiel od európskych inštitúcií, ktoré sú v iných prípadoch mimoriadne aktívne, ozvali mimovládne organizácie. Tie hovoria o podkopávaní právneho štátu unáhlenými ústavnými zmenami a Amnesty International spochybňuje zosadenie prezidenta Sulyoka.
Európske inštitúcie, ktoré za iných okolností dokážu aj na základe neobjektívnych správ kritizovať úroveň právneho štátu (napríklad v Správe o právnom štáte na Slovensku za roky 2024 a 2025), sa pri bezprecedentných politických zásahoch do najvyšších ústavných funkcií a súdnej moci iba mlčky prizerajú.
Zrejme sa nemožno veľmi čudovať zatváraniu očí európskych orgánov, keďže Európska únia odblokovala Maďarsku viac ako 16 miliárd eur z eurofondov po dohode Ursuly von der Leyenovej s Péterom Magyarom. Oficiálnym dôvodom majú byť „správne reformy“, hoci tie vzhľadom na krátke obdobie vládnutia ešte nemohli byť zavedené do praxe.
Ak však hovoríme o politických čistkách voči politikom Fideszu, ktorí sú v očiach Únie nepohodlní napríklad pre blokovanie pôžičiek pre Ukrajinu, EÚ za ne zaplatila kráľovsky. Dotovanie „správnych strán“ nie je z pohľadu európskych autokratov ničím prekvapivým a pri správne tečúcich miliardách eur možno privrieť oči nad narúšaním právneho štátu.
Úniu zrejme vôbec netrápi skutočnosť, že vláda Pétera Magyara koná v priamom rozpore s právom EÚ a rozhodnutiami európskych súdov. Rozhodne nezopakovala svoj postoj z roku 2012 voči Rumunsku, keď tamojší parlament odvolal prezidenta Traiana Băsescua z funkcie. Európska komisia kritizovala vládnu koalíciu premiéra Victora Pontu za obchádzanie pravidiel, tlak na justíciu a ohrozenie deľby moci. Označila to dokonca za testovanie hraníc európskej trpezlivosti.
Rozpor s právom EÚ, o ktoré sa postaralo Maďarsko
Priamy súdny precedens – odvolanie hlavy štátu ústavnou novelou v členskom štáte EÚ – neexistuje. Existuje však bohatá judikatúra o predčasnom ukončovaní mandátov ústavných činiteľov, ktorá je paradoxne z veľkej časti výsledkom prehratých sporov Maďarska.
Orbánova vláda v roku 2011 ukončila mandát komisára pre ochranu údajov práve prostredníctvom prechodného ustanovenia Základného zákona. Súdny dvor EÚ rozhodol vo veci C-288/12 Komisia proti Maďarsku, že predčasným ukončením funkčného obdobia dozorného orgánu pre ochranu údajov Maďarsko porušilo právo EÚ, keďže takéto odvolanie podkopalo jeho nezávislosť – a to napriek tomu, že sa uskutočnilo formou ústavného predpisu.
Aj samotné riziko, že orgán môže byť prinútený opustiť úrad, ho vystavuje neprimeranému nátlaku a môže viesť k „predbežnej poslušnosti“.
V prípade Baka proti Maďarsku Veľká komora Európskeho súdu pre ľudské práva konštatovala porušenie práv predsedu maďarského Najvyššieho súdu. Jeho mandát bol predčasne ukončený legislatívnym opatrením. Európsky súd uviedol, že zákonom „šitým“ na jednu osobu nemožno predčasne ukončiť mandát.
Aj v prípade zasahovania do súdnej moci už má Maďarsko precedensy pred Súdnym dvorom EÚ. Vo veci Komisia proti Maďarsku (C-286/12) súd v roku 2012 rozhodol, že náhle zníženie dôchodkového veku sudcov (fakticky nástroj na výmenu predstaviteľov justície) predstavovalo protiprávnu diskrimináciu na základe veku. Toto rozhodnutie je priamo relevantné pre novozavedený vekový strop 70 rokov pre ústavných sudcov v 17. dodatku maďarskej ústavy.
Súdny dvor EÚ navyše v rozsudku Komisia proti Poľsku (C-619/18) dospel k záveru, že predčasné ukončenie mandátov sudcov Najvyššieho súdu porušuje záruky neodvolateľnosti a nezávislosti súdnictva.
Benátska komisia navyše dlhodobo upozorňuje, že zákony určené na odstránenie konkrétnych osôb sú problematické z pohľadu právnej istoty. Dôvody skončenia funkcie majú byť všeobecné a určené vopred. Obnova právneho štátu musí byť založená na individuálnom posúdení, proporcionalite a možnosti súdnej ochrany.
Selektívne konanie európskych inštitúcií
Samotné odvolanie prezidenta pravdepodobne nie je priamo vymáhateľným porušením práva EÚ. Únia nemá právomoc regulovať spôsob kreovania ani zánik mandátu hlavy štátu – to patrí do ústavnej autonómie členského štátu. Európska judikatúra však zakazuje retroaktívne ukončiť riadne nadobudnutý mandát bez akéhokoľvek súdneho preskúmania.
Týmto spôsobom sa totiž rúca právna istota, deľba moci aj zákaz retroaktivity, teda princípy, na ktorých je právny štát v EÚ založený.
Právny štát predpokladá, že pravidlá budú všeobecné, predvídateľné a známe vopred. Podmienky skončenia funkcie by sa nemali meniť počas trvania mandátu len preto, že sa zmenilo politické zloženie parlamentu. Inak vzniká nebezpečný precedens: každá nová ústavná väčšina môže prepísať ústavu tak, aby odstránila funkcionárov zvolených jej predchodcami.
Je mimoriadne pozoruhodné, že Komisia v tomto prípade zatiaľ nijako nekoná.
Promptne a úspešne konala napríklad pri faktickej snahe slovenskej vlády ukončiť mandát predsedníčky Úradu na ochranu oznamovateľov Zuzany Dlugošovej. V tomto prípade síce išlo o priamy rozpor krokov vlády s európskou smernicou, no podstata argumentu je rovnaká – pri objektívnom porušovaní práva sa Komisia má ozvať.
Spôsob, akým Magyarova väčšina postupuje, však vykazuje viaceré znaky ústavnej svojvôle: spätne mení podmienky už prebiehajúceho mandátu, obchádza existujúce konanie o zbavení funkcie a nahrádza individuálne rozhodovanie jednorazovou ústavnou normou.
Nezaujatému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že európske orgány – zložené z politikov reprezentujúcich určité záujmy a videnie sveta – konajú selektívne na základe toho, voči komu sa má uplatňovať právo EÚ spolu s jeho sankciami.
Ak ide o „našich ľudí“, všetko je dovolené – nejde o búranie právneho štátu, ale o „potrebnú očistu“. Ak ide o politických predstaviteľov s opozičnými názormi, v momente sa na konkrétnych predstaviteľov štátu zosype európska mašinéria práva, sankcií a obmedzení.
Magyar koná rovnako ako Orbán – podľa logiky, že ústavná väčšina môže všetko. Je však tým správnym podpisovačom európskych rozhodnutí, preto Únia priviera oči nad jeho konaním, ktoré je zjavne v rozpore s jej vlastným právom.