Možno nedocenil situáciu

K vyhroteniu situácie medzi Izraelom a Hamasom došlo koncom leta 2023 po jarnom priaznivom období. Od jari spolu rokovali a začiatkom leta sa dohodli na čiastočnom uvoľnení ekonomickej blokády Pásma Gazy a na výmene zajatcov.

Izraelčania mali prepustiť 30 palestínskych väzňov výmenou za dvoch zajatých izraelských civilistov a telá dvoch vojakov. Hoci Netanjahu dohodu v lete schválil, do jej plnenia sa nehrnul a rokovania prerušil. Frustrovaný Hamas začal hroziť vojnou.

Izraelský premiér možno neodhadol situáciu. Mohol sa domnievať, že Hamas nemá dostatočný motív na mimoriadnu akciu, pretože by tým ohrozil spomínanú dohodu. Nemusel doceniť, že Hamas zrejme stratil akúkoľvek dôveru v dohodu s jeho vládou.

Mohol byť preto skutočne presvedčený, že hlavný bezpečnostný problém s Palestínčanmi má na Západnom brehu, zatiaľ čo Hamas sa ho so svojimi vyhrážkami iba snaží dostať pod tlak. Mohol to byť pre izraelského premiéra dôvod, prečo len mávol rukou nad varovaniami zo všetkých strán. Ešte koncom septembra požiadal Katar o zvýšenie peňazí pre Gazu spravovanú Hamasom.

Obrátenie nepriaznivej situácie

Ponúka sa, samozrejme, aj temnejšia interpretácia. Netanjahu si mohol byť útoku vedomý a nechal ho prebehnúť, pretože mu umožnil zmeniť nepriaznivú domácu situáciu a zasadiť smrteľnú ranu dvojštátnemu riešeniu izraelsko-palestínskeho konfliktu.

Izraelský premiér v roku 2023 čelil súdnym procesom pre korupciu, ako aj masovým protivládnym demonštráciám v izraelských mestách. Brutálny teroristický útok presmeroval pozornosť. Navyše ho Izrael politicky a propagandisticky využil na to, aby svetu dokazoval, že Palestínčania nesmú mať vlastný štát. Územie obývané Palestínčanmi považuje Netanjahuova vláda – a s ňou aj veľká časť izraelskej spoločnosti, za súčasť Veľkého Izraela, o ktorý sa nechcú s nikým deliť.

Aj keď Izrael v dôsledku svojej vlastnej brutality boj o svetovú verejnú mienku nakoniec prehral, podnikol v Gaze aj na Západnom brehu kroky, ktoré akúkoľvek vyhliadku na životaschopný palestínsky štát znemožňujú.

Gaza sa ocitla pod medzinárodnou správou kontrolovanou Washingtonom a Západný breh rozkúskovali izraelské osady do takej miery, že tu palestínske úrady bez izraelskej súčinnosti nemôžu podniknúť vôbec nič. Vyzerá to ako ďalší krok k Veľkému Izraelu.

Treba však dodať, že hypotéze o Netanjahuovom úmysle nechať útok prebehnúť chýbajú priame dôkazy. Samozrejme, je na mieste pýtať sa, ako je napríklad možné, že palestínske komandá prekonali prísne strážený plot medzi Gazou a Izraelom a že Izrael reagoval s takým oneskorením. A takýchto otázok je viac.

Existuje však aj viacero odpovedí. Podobne ako v prípade, keď Netanjahu zabránil vyšetrovaniu príčin izraelského zlyhania. Môže to naznačovať, že o útoku vedel vopred, no rovnako môže ísť len o snahu premiéra zakryť vlastné strategické zlyhanie.

Boli rukojemníci prioritou?

Koniec koncov ďalšia informácia, tentoraz z Kataru, potvrdzuje, že s izraelskými rukojemníkmi v rukách Hamasu hral Netanjahu vlastnú hru.

Donedávna katarský emír šejk Hamad bin Chalífa Ál Sání (zomrel v júli tohto roku, poznámka redakcie), na ktorého území mal Hamas svoju kanceláriu, kontaktoval Palestínčanov bezprostredne po útoku s požiadavkou na prepustenie rukojemníkov. Hamas mu potvrdil, že je pripravený prepustiť všetkých rukojemníkov mladších ako 18 a starších ako 50 rokov, ak Izrael začne opäť rokovať.

Emír kontaktoval šéfa Mosadu a keď Izraelčania nereagovali, pokúšal sa zapojiť amerického ministra zahraničia Antonyho Blinkena. Ukázalo sa však, že Izrael nepovažuje návrat rukojemníkov za prioritu. S rastom počtu palestínskych obetí následne klesala pripravenosť Hamasu prepúšťať ich.

Netanjahu tak spravil z Izraelčanov zajatých Hamasom dvojnásobných rukojemníkov. Hamas ich držal preto, aby ich mohol vymeniť za väznených Palestínčanov. Izrael ich nechával Hamasu preto, aby pred svetom obhájil likvidáciu Gazy údajne vedenú za oslobodenie rukojemníkov.

Príbuzní rukojemníkov túto hru rýchlo prehliadli a viac ako rok sa márne pokúšali vyvinúť verejný tlak na vládu. Obrat prinieslo až Trumpovo volebné víťazstvo. Prepustenie rukojemníkov, z ktorých niektorí mali americké občianstvo, vyhlásil nastupujúci prezident za prioritu. Neskôr sa dokonca jeho administratíva dostala do sporu s Netanjahuovou vládou, keď sa v Jeruzaleme ohradili, že si Američania cez Katar s Hamasom sami vyrokovali prepustenie svojho občana.

S útokom zo siedmeho októbra je to podobne ako s 11. septembrom v New Yorku či japonským útokom na Pearl Harbor. Oficiálne verzie sa opierajú o problematické argumenty a zamlčujú podstatné aj známe fakty.

Kritici oficiálnych verzií však robia chybu, keď automaticky pripisujú zodpovednosť či zorganizovanie tým, ktorí z útokov nakoniec najviac profitujú. Z výsledkov nemožno vždy vyvodzovať úmysel. Je potrebné rozlišovať medzi využitím príležitosti, ktorú útok otvára, úmyselnou nečinnosťou, ktorá ho uľahčuje, a podielom na príprave.

Vieme, do akej miery prezident Roosevelt potreboval japonský útok na USA, ale ani po viac ako 80 rokoch nevieme, do akej miery bol vopred informovaný o cieli. Vieme tiež, že časť Bushovej administratívy hľadala dôvod na zmenu pomerov na Blízkom východe a že niektorí strojcovia útoku na New York pracovali pre saudskú spravodajskú službu GID a pre americkú CIA.

Ani po štvrťstoročí však nevieme, čo všetko tieto služby o ich aktivitách vedeli, ani s kým svoje informácie zdieľali. Niet sa čo čudovať, že s odstupom iba troch rokov nevieme, čo všetko Netanjahu pred útokom Hamasu vedel a robil.

No aj z toho, čo o izraelskom premiérovi vieme, je zrejmé, že svojim cieľom je pripravený obetovať prinajmenšom stovky izraelských a desaťtisíce palestínskych životov.