Keď sa tolerancia progresívcov končí pri pro-life názore
Momo a Yael naspievali hymnu pochodu za život. Reakcie ukázali, že pri téme potratu sa tolerancia rýchlo vytráca.
Roman Grigely, známy ako raper Momo, a spevák Matúš Kolárovský alias Yael naspievali skladbu Nechcem smrť, ktorá vznikla pri príležitosti Národného pochodu za život. Pieseň s pro-life a kresťanským posolstvom má zaznieť 20. septembra na Námestí slobody v Bratislave.
Podpredseda KDH Viliam Karas na pochod pozýva s dôrazom na zmenu spoločenského nastavenia voči materstvu, rodine a deťom. Podľa neho si treba mamy vážiť, vytvárať podmienky, v ktorých sa ženy nebudú báť prijať nový život, a dať rodinám pocítiť, že v tom nie sú samy. V čase dramaticky klesajúcej pôrodnosti treba podľa Karasa znovu objaviť, že deti nie sú problémom, ale darom a budúcnosťou krajiny. Spoločnosť by sa podľa neho nemala života báť, ale otvárať sa mu a chrániť ho.
Okrem podpory však skladba vyvolala aj vlnu kritiky. Poslankyňa Progresívneho Slovenska Beáta Jurík ju označila za „antipotratový rap“, ktorý je aj na ňu „silná káva“. Influencerka Ema Lacová zase interpretov obvinila z utláčania žien a reagovala vulgarizmami.
Ľudia, ktorí sa radi hlásia k tolerancii a rešpektu k odlišným názorom, akoby na tieto zásady zabudli vo chvíli, keď niekto verejne obháji nenarodený život.
Pieseň, ktorá dráždi
Skladba Nechcem smrť nie je politickým manifestom v úzkom zmysle slova. Momo hovorí o vzťahu k Bohu, ktorý mení ľudské srdcia, a o odmietnutí duchovnej aj fyzickej smrti vrátane kontextu nenarodených detí.
Yael ju vníma ako pripomenutie, že Boh je tu pre každého, a chce ňou dodať mladým ľuďom silu pri zápase o vlastnú hodnotu a zmysel života. Organizátori pochodu ju prijali ako oficiálnu hymnu podujatia, ktorého cieľom je rešpektovanie práva na život od počatia po prirodzenú smrť.
Pre časť verejnosti je však už samotné pomenovanie ochrany nenarodeného života neprijateľné. Poslankyňa Progresívneho Slovenska Jurík reagovala, že ju nezaujíma, komu a čomu interpreti veria, a že by sa „nemali starať do osobnej slobody nás, žien“.
Argumentovala emocionálnym vplyvom na študentku, ktorá sa rozhodne pre interrupciu kvôli štúdiu, na matku troch detí v ekonomickej tiesni alebo na ženu, ktorá otehotnie po násilí. Legálnu interrupciu označila za súčasť zdravotnej starostlivosti a právo každej ženy.
Takýto argument však logicky neobstojí. Potrat nie je osobná sloboda v tom zmysle, v akom je ňou rozhodnutie o vlastnom tele. Ide o ukončenie života iného ľudského tvora. Muž pritom nemusí byť ženou, aby mohol povedať, že zabíjanie nenarodených detí je zlé – rovnako ako nemusí byť Židom, aby vedel, že holokaust bol zločin. Morálny súd nie je viazaný na príslušnosť ku skupine, ktorej sa týka.
Beáta Jurík označila legálnu interrupciu za „právo každej z nás“. Slovenský zákon síce žene umožňuje požiadať o umelé prerušenie tehotenstva do 12. týždňa bez povinnosti uvádzať osobitný dôvod, z toho však nemožno robiť základné ľudské právo ani morálnu hodnotu.
Právna dovolenosť sama osebe nevypovedá nič o správnosti konania. Legálne bolo v minulosti aj otroctvo. To, že štát niečo povoľuje, ešte neznamená, že je to morálne správne alebo že kritika takéhoto konania predstavuje útok na ľudské práva.
Práve to Jurík svojou argumentáciou zahmlieva. Spor nie je o tom, či slovenský zákon dnes interrupciu umožňuje.
Spor je o tom, či sa má ukončenie života nenarodeného dieťaťa prezentovať ako nedotknuteľná súčasť osobnej slobody a či každý, kto to odmieta, automaticky „berie ženám práva“.
Beáta Jurík. Zdroj: Martin Baumann/TASR
Vulgarizmy namiesto argumentu
Ešte ostrejšia bola reakcia influencerky Emy Lacovej, príslušníčky LGBT komunity známej z kauzy slayáda. Na sociálnych sieťach napísala, že má „plné zuby všetkých tých starých plesnivých politikov“. V súkromnej správe zase Milanovi Krajniakovi odkázala, že keď si niekto berie jej meno „do huby“ a hovoria o nej „starí plesniviaci všivaví“, tak sa jej „chce grcať“.
Toto nie je debata. Je to pokus umlčať nesúhlas vulgárnosťou a osobným útokom. Lacová zároveň tvrdí, že interrupcia je „základná zdravotná starostlivosť“ a že ak v žene zomrie plod a nie je vykonaná interrupcia, môže zomrieť.
Tým mieša dve úplne odlišné situácie. Zdravotná starostlivosť o ženu, ktorej hrozí smrť, je samozrejmosťou a v tom nie je spor. Každoročné ukončenie tisícov zdravých tehotenstiev zo sociálnych, ekonomických alebo osobných dôvodov však zdravotnou starostlivosťou nie je. Je to úmyselné ukončenie života.
Milan Krajniak na to reagoval vecne. Pripomenul, že na Slovensku každý rok umelo ukončíme okolo päťtisíc tehotenstiev. Tieto deti na to nedali súhlas. Argumentoval, že na živote matky aj dieťaťa záleží rovnako a že v čase demografického úpadku by štát mal skôr pomáhať matkám, ktoré zvažujú interrupciu z finančných dôvodov, než tolerovať masové ukončovanie životov.
Momo a Yael sa po vlne kritiky aj podpory rozhodli vyjadriť verejne. V spoločnom vyhlásení informovali, že do skladby Nechcem smrť prijali pozvanie s čistým srdcom. Vytvárali ju podľa svojich slov z priamej viery v Boha a s jediným zámerom, a to dať ľuďom silu, nádej a pomôcť tým, ktorí hľadajú, a nevedia, kde hľadať.
Obaja odmietli akékoľvek interpretácie textu, ktoré by skladbu spájali s necitlivým prístupom k ľudským tragédiám a morálne ťažkým situáciám. Zdôraznili, že v týchto otázkach stoja na strane empatie voči ženám. Podporili smer, vieru a hodnotu života, no zároveň dodali, že sa nestotožňujú so všetkými názormi pro-life hnutia. Nie sú podľa vlastných slov iniciátormi, ambasádormi, právnikmi ani politikmi v týchto otázkach.
Za kľúčové považovali, že pieseň bola podľa nich zneužitá na politický boj, ktorého nechcú byť súčasťou. Preto sa nezúčastnia na Národnom pochode za život. Nie zo strachu, ale preto, že sa stali tvárami stretu a nechcú byť súčasťou politických strán.
Organizátor Národného pochodu za život Dmitrij Olšovský na ich rozhodnutie nezúčastniť sa na pochode reagoval stručne. Povedal, že sú sklamaní, ale zároveň rešpektujú, že ide o slobodné rozhodnutie. Zároveň dodal, že sa tešia na množstvo iných hudobníkov, ktorí na podujatie prídu, a že majú pripravený bohatý hudobný program.
Zároveň tvrdí, že interpretom vopred komunikovali ciele pochodu. Tí sa podľa neho rozhodli nezúčastniť po mediálnom tlaku a lynči niektorých progresívnych politikov.
Skladba Nechcem smrť nič nikomu nenúti. Je to umelecký a hodnotový výrok dvoch interpretov, ktorí sa rozhodli postaviť na stranu nenarodeného života. Reakcia časti progresívneho spektra však ukazuje, že v tejto téme už nejde o dialóg. Ide o snahu vylúčiť určitý názor z verejného priestoru ako neprijateľný, nezodpovedný alebo priamo škodlivý.
Keď poslankyňa hovorí o „silnej káve“ a influencerka o „plesnivých všivavých“ politikoch, nie je to obrana žien. Je to pokus premeniť morálnu debatu na emocionálny a osobný konflikt, v ktorom má jedna strana právo hovoriť a druhá má mlčať.
V takom prostredí sa tolerancia mení na nástroj moci. Platí len dovtedy, kým sa niekto neodváži povedať, že dieťa v lone matky nie je prekážkou, ale človekom.
Národný pochod za život sa bude konať 20. septembra. Reakcie, ktoré vyvolala jeho hymna, už teraz ukazujú, prečo je takýto pochod potrebný. Nie preto, že by niekto chcel utláčať ženy. Ale preto, že v spoločnosti, ktorá sa tvári tolerantne, sa ochrana najbezbrannejších stáva aktom, ktorý treba potrestať vulgárnosťou a vylúčením.
Vitajte v sekcii komentárov denníka Štandard. Vezmite prosím na vedomie naše pokyny, komentáre moderujeme my. Moderátorov môžete kontaktovať na podpora@standard.sk.
Začať diskutovať
Komentáre sú len pre predplatitelov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie. Vyberte si predplatné už od 6,72 € mesačne.
Všetky komentáre 0
Zaregistrujte sa
Komentáre sú len pre registrovaných užívateľov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie zaregistrujte sa.