Spolumajiteľ hotela Carlton Erik Mikurčík, ktorý sa s bývalými obchodnými partnermi Rudolfom Hrubým a Marošom Grundom z Esetu sporí o hotel Carlton, previedol ešte 19. júla 2017 z účtu hotela dva milióny eur na svoj osobný účet. Urobil tak po škandálnom prepise konateľov spoločnosti v obchodnom registri. Peniaze previedol s cieľom notárskej úschovy. Údajne išlo o prostriedky, ktoré by boli uchránené na prevádzku hotela.
Mestský súd v Bratislave ešte začiatkom júna po ôsmich rokoch oslobodil podnikateľa Mikurčíka a jeho manželku Zuzanu Kalmanovú vo veci údajnej krádeže dvoch miliónov eur z účtov hotela Carlton. Podľa sudcu nešlo o krádež, ale iba o prevod prostriedkov na prevádzku hotela, ktorý bol ohrozený konkurzom, do ktorého chceli hotel podľa Mikurčíka vlákať jeho bývalí obchodní partneri Grund a (medzitým nebohý) Hrubý.
Aktuálne je k dispozícii aj písomné rozhodnutie súdu z 2. júna 2026, ktoré okrem logickej argumentácie sudcu prináša aj ďalšie pozoruhodné závery.
Sudca uznal obhajobu
Súd uznal Mikurčíkovi obhajobnú argumentáciu, podľa ktorej pri prevode finančných prostriedkov konali v záujme ochrany hotela.
Podľa sudcu Michala Valenta sa žalobcom nepodarilo dokázať, že by si prisvojili prostriedky nezákonne, keďže Mikurčík konal ako konateľ hotela s preukázaným cieľom previesť peniaze do notárskej úschovy na prevádzku hotela. „Prisvojením sa rozumie získanie možnosti trvalej dispozície s cudzou vecou spojené s vôľou nakladať s ňou ako s vlastnou a vylúčiť oprávneného z jej držby a užívania,“ konštatuje sudca.
Samotný bankový prevod z jedného účtu na druhý sa podľa neho nedá považovať za krádež: „Prisvojenie sa dá usudzovať len v spojení s ďalšími preukázanými okolnosťami, ako napríklad s následným nakladaním s prostriedkami, s ich skrytím, spotrebovaním, prevodom na ťažko vystopovateľné miesta, s utajením operácie alebo s iným vonkajším prejavom vôle páchateľa ponechať si prostriedky pre seba. Žiadna takáto okolnosť v konaní preukázaná nebola. Naopak, preukázané boli okolnosti opačného významu.“
Súd uvádza transparentnosť prevodu, keď Mikurčíkovci jasne deklarovali jeho účel a okamžite o ňom upovedomili vedenie hotela, pričom nekonali v zámere nakladať s peniazmi na vlastné účely.
Kalmanová pri prevode podľa súdu reagovala na „náhle zistenú zmenu okamžitým, v priebehu jednej minúty uskutočneným ochranným úkonom a bezprostredne nato, v rámci toho istého niekoľkominútového sledu udalostí, o ňom otvorene a priamo informovala spoločnosť“.
Takto nekoná páchateľ, ktorý chce peniaze tajne odcudziť, konštatoval sudca: „Konanie zodpovedajúce krízovej reakcii, naopak, presne túto časovú následnosť vykazuje.“ Mikurčík bol v čase prevodu konateľom a väčšinovým spoločníkom firmy a predchádzajúcu zmenu zápisu v obchodnom registri vnímal ako protiprávny akt v rozpore s neodkladným opatrením súdu, ktorý v tom čase zmeny konateľov zablokoval.
Sudca zároveň tvrdí, že „podľa vlastných slov svedka Hrubého bolo prioritou odstaviť ich od finančných tokov“.
„Skutočnosť, že rozhodujúce korporátne otázky sú dodnes predmetom neskončených, roky trvajúcich a nespočetných civilných konaní, len potvrdzuje, že právny stav nebol v čase skutku jednoznačný ani pre súdy, a tým menej mohol byť jednoznačný pre obžalovaných v časovej tiesni a v zahraničí,“ tvrdí sudca. Poukazujúc aj na to, že spoločnosť Carlton Property, z ktorej peniaze odišli, nikdy nevyzvala obžalovaných na vrátenie prostriedkov civilnoprávnou žalobou z bezdôvodného obohatenia, hoci „táto cesta bola a zostáva k dispozícii po celých osem rokov“.
Prevod miliónov
Mikurčík dva milióny previedol v roku 2017, teda v čase, keď bol konateľom hotela a s manželkou mali dispozičné práva na nakladanie s jeho účtami. Peniaze previedli na svoj osobný účet, nie však s motívom peniaze ukradnúť alebo s kapitálom svojvoľne nakladať.
Prevod sa uskutočnil v situácii, keď sa Mikurčík s bývalými partnermi ocitol v ostrom spore. Ten vyvrcholil po škandalóznom prepise konateľov spoločnosti v obchodnom registri, keď sa ho pokúsili na čudnom valnom zhromaždení odvolať z postu konateľa. Podľa Mikurčíka sa ho snažili vyšachovať cez umelo vytvorený konkurz, ktorý mu podľa slov z vlastnej výpovede odporúčal aj Marian Kočner, s ktorým Hrubý túto vec konzultoval.
Keďže hotelu hrozila platobná neschopnosť, Mikurčík s manželkou dva milióny previedli s cieľom notárskej úschovy, teda s cieľom uchrániť tieto peniaze ako prostriedky na prevádzku hotela, aby sa hotel nemohol ocitnúť v platobnej neschopnosti. Aj súd uznáva, že šlo o vynútený krok v záujme ochrany hotela pred konkurzom.
Keďže valné zhromaždenie bolo zorganizované tak, aby o ňom Mikurčík nevedel, nemohli sa na jeho základe meniť konatelia. Súd navyše vydal predbežné opatrenie, ktorým zablokoval možnosť meniť konateľov, kým sa obchodný spor nevyrieši. V inkriminovaný deň Mikurčík dostal e-mail od redaktorov Denníka N – ktorého boli Hrubý s Grundom spolu s ostatnými akcionármi spoločnosti Eset spolumajiteľmi – so žiadosťou o odpovede na novinárske otázky.
Novinári z tohto média vedeli o pokuse odstaviť Mikurčíka z hotela zjavne viac ako on sám. Z uvedeného e-mailu sa totiž Mikurčík dozvedel, že už nie je konateľom spoločnosti.
Vzhľadom na pochybné valné zhromaždenie, ktoré krátko predtým zinscenovali Grund s Hrubým, bolo v tom období v platnosti neodkladné opatrenie súdu zakazujúce meniť konateľov spoločnosti. O tom bol upovedomený aj obchodný register.
Mikurčíkovi a jeho žene bolo v tejto chvíli zrejmé, že došlo k podvodu, keďže zmena konateľov nemohla prebehnúť zákonným spôsobom bez jeho vedomia.
A práve preto bol presvedčený, že musí urýchlene konať. V obave, že v takejto situácii môže dôjsť k prepisu hotela na schránkové firmy, ak nastane platobná neschopnosť, previedol dva milióny na svoj osobný účet.
Sudca Valent Mikurčíkovi uznal potrebu rýchleho konania, keďže sa nachádzal na dovolenke v zahraničí a mal obmedzené možnosti. O tom, že Mikurčík nekonal s cieľom peniaze spreneveriť, paradoxne svedčí aj Hrubého výsluch. O transakcii sa totiž dozvedel od riaditeľa hotela, keďže ich o tomto kroku bezprostredne informovala spolukonateľka Zuzana Kalmanová. Tak to pred súdom potvrdili riaditeľ aj účtovníčka. (Súd vyhodnotil vtedajšieho riaditeľa hotela a účtovníčku ako vierohodných svedkov, ktorých výpovede sú konzistentné a vzájomne sa podporujú.)
Pri troch prevodoch v súhrnnej hodnote dva milióny eur je v poznámke pre príjemcu uvedený text „úschova na prevádzku CP“. CP je skratka pre Carlton Property, firmu, ktorá hotel vlastní. Redaktor denníka Štandard mal možnosť nahliadnuť do notárskej zápisnice, podľa ktorej sa mali peniaze následne presunúť do notárskej úschovy ako prostriedky na bezprostredné prevádzkové náklady hotela.
Ak by hotel nemal peniaze na realizovanie dohodnutých prevádzkových platieb, majitelia pohľadávok by ho mohli uvrhnúť do konkurzu. Pohľadávky voči hotelu vo výške 27-miliónov eur držali práve Grund s Hrubým.
Ďalšie okolnosti Mikurčíkovo podozrenie skôr potvrdili. V rovnaký deň, keď došlo k čudesnému prepisu konateľov – o ktorom sa dozvedel od novinárov z Denníka N – a následnej Mikurčíkovej transakcii, zároveň Hrubý s Grundom prepísali svoju 27-miliónovú pohľadávku na finančného riaditeľa Esetu Milana Masaryka. Tento ťah by novému majiteľovi pohľadávky s novými úverovými podmienkami umožnil žiadať o splatenie pôžičky okamžite.
A keďže hotel nemal na účtoch 27 miliónov eur, Hrubý s Grundom spolu s financujúcou bankou, ktorá na kúpu hotel požičala 32 miliónov eur, mohli ako vlastníci najväčších pohľadávok vyhlásiť na spoločnosť konkurz. Tým by sa Mikurčík ocitol mimo hry.
Tomu, že práve takáto možnosť bola v hre, nasvedčuje aj komunikácia Mariana Kočnera v Threeme. Kočnerovi v správach píše podpredseda bratislavského obchodného súdu Vladimír Sklenka: „A prosím, nabudúce mi vysvetlíš kúpu akcií – Konkurz = Hrubého, sme na to zabudli,“ napísal Sklenka Kočnerovi 28. septembra 2017 v rámci konverzácie, počas ktorej podľa ich slov „urobili plán“, ako si rozdeliť sudkyne, ktoré zjavne dokázali ovplyvňovať.
Hrubý sa stretol s Kočnerom v golfovom areáli
Ak aj Kočner nebol autorom tohto podozrivého konkurzného plánu, v každom prípade mohol byť o plánoch Hrubého dobre informovaný. V lete 2017 sa totiž Hrubý s Kočnerom stretli v golfovom areáli v Báči.
Išlo o stretnutie Hrubého s odsúdeným mafiánom manipulujúcim súdy, kde sa rozprávali o kauze Carlton. Kočner o stretnutí pred pár mesiacmi vypovedal aj na inom súde – ku kauze obžalovaného sudcu Davida Lindtnera:
„V polovici augusta 2017 ma oslovil môj dobrý priateľ s prosbou, že by sa so mnou chcel stretnúť Rudolf Hrubý. Odpovedal som, že nevidím dôvod, aby sa so mnou pán Hrubý stretával,“ vypovedal Kočner. „Vraj sa dostal do podobnej situácie, v ktorej som sa ocitol kedysi ja, keď ma môj bývalý spoločník chcel pripraviť o majetok z našej spoločnej firmy,“ pokračoval. „Na túto tému sa chcel so mnou pán Hrubý rozprávať.“
Hrubý je už dnes nebohý. Jeho advokáti v minulosti pre Štandard odmietli, že by „ich klienti alebo advokáti iniciovali akékoľvek ovplyvňovanie súdnych rozhodnutí“. Na stretnutí Kočnera s Hrubým v golfovom areáli v Báči 31. augusta 2017 mu údajne Kočner podľa vlastných slov odporučil cestu konkurzného konania.
Sudca Valent pomenúva v rozhodnutí indície „reálnej hrozby vytunelovania spoločnosti“ vrátane záložného práva v prospech vtedajšieho finančného riaditeľa Esetu Milana Masaryka. Ako napísal Štandard už dávnejšie, Masaryk nedisponoval finančnými prostriedkami na kúpu hotela a bol zrejme len nastrčeným bielym koňom.
VÚB banka konala svojvoľne
Súd sa kriticky postavil aj ku konaniu VÚB banky, ktorá prevod peňazí v deň prevodu stornovala, a uznal podozrenie, podľa ktorého dodatočne vyrábala dokumenty, aby svoje konanie spätne obhájila. Ide o podozrenia, o ktorých Štandard písal už v apríli 2022.
VÚB banka konala v prospech Hrubého s Grundom, keď zastavila platby vtedajšieho konateľa Mikurčíka, čo zákon umožňuje len v prípade zločinu alebo terorizmu. Hoci v tom čase mal právo konať za spoločnosť, VÚB banka túto transakciu vyhodnotila ako neoprávnenú a inkriminované peniaze prepísala na svoj vlastný účet.
Banka sa však takýmto spôsobom zapojila do obchodného sporu medzi bývalými partnermi a de facto rozhodla namiesto súdu. Banka tento krok najprv obhajovala tým, že išlo údajne o storno chybnej transakcie, a bránila sa, že nekonala pod vplyvom Hrubého. K chybnej transakcii pritom zjavne nedošlo.
Banka vo svojom stanovisku prevod peňazí z Mikurčíkovho účtu obhajovala tvrdením, že konala „bez akéhokoľvek externého podnetu“. Svoj krok pôvodne vysvetlila ako takzvané opravné zúčtovanie chybnej platby. To sa robí, keď banka pošle peniaze na účet omylom, napríklad z dôvodu preklepu pri zadávaní čísla účtu. Mikurčíka ako majiteľa účtu pritom nekontaktovala ani neinformovala.
Tento krok teda banka označila za svoju vlastnú chybu, ktorú opravila stornovaním platby. V takom prípade by však musela prostriedky vrátiť spätne na účet platiteľa. Banka ich však poslala na svoj vlastný interný účet. Lenže o chybu zjavne ísť nemohlo, transakciu vykonal konateľ spoločnosti s dispozičným právom k účtom a banka nemala dôvod domnievať sa, že ide o omyl.
Keď sa potvrdilo, že toto vysvetlenie neobstojí, banka zmenila postoj. Po Mikurčíkovej žalobe už banka nepopierala, že za jej krokom bola snaha eseťákov transakcie zastaviť.
Pôvodné vysvetlenie VÚB banky o tom, že vzatie peňazí späť neiniciovali Hrubý s Grundom ani ich advokáti, malo svoje racio. Ak by totiž banka konala na ich podnet, znamenalo by to, že namiesto súdu svojvoľne rozhodla o určení sporného konateľstva. Chýbal by jej teda zákonný dôvod na zadržanie platby.
Táto pozícia banky sa však onedlho ukázala ako neudržateľná. Dokonca aj koncipientka Hrubého advokátov potvrdila, že banku kontaktovali až po prevodoch, keď jej nahlásili neobvyklú finančnú operáciu, a až vtedy dali pokyn na zrušenie dispozičných práv k bankovým účtom.
Sudcovi Valentovi sa takéto konanie banky nepozdávalo. Banka konala pri spracovaní udalostí „neštandardne“. Ako konštatuje v znení rozsudku z 2. júna 2026, zrušenie pozície majiteľa účtu obžalovaných nastalo podľa predložených listín až o 16.32, pričom prevody Mikurčíka a jeho ženy sa udiali o druhej popoludní. Časti stornovaných operácií sa udiali neskoro večer, pričom NBS vo svojom liste konštatovala, že banka jej nepredložila dôkaz oprávnenosti tohto kroku, keď majiteľom účtu fakticky odobrali prostriedky na prevod.
Súd dokonca zdôraznil, že tvrdenie o dodatočnom vyhotovení, teda falšovaní listinných podkladov predložených bankou je závažné, a hoci sa ním súd v tomto prípade nezaoberá, fakticky vyzval prokurátora, aby sa vecou zaoberali OČTK.
Mimochodom, tomu, že nie všetci pracovníci v banke mali čisté svedomie, nasvedčuje aj ich interná komunikácia, ktorú zrejme omylom preposlali Mikurčíkovej manželke Zuzane Kalmanovej (redaktor Štandard ju má k dispozícii). Vedúca oddelenia financovania nehnuteľností VÚB preposlala správu svojmu kolegovi a zrejme omylom v kópii uviedla aj Kalmanovú. V správe píše svojmu kolegovi: „Vladko..co s tymto...porad.. Jozef mi nechal v budgete na 2018 Carlton...akoze to fakt si mu povedal ze to ustojime?“ Všeobecná úverová banka sa k tejto správe pre Štandard nevyjadrila.
Podozrivý systém prideľovania sudcov
Sudca zároveň vyzýva prokuratúru, aby riešila neštandardné zásahy do systému Corwin v súvislosti s nezákonným prepisom konateľov.
Bývalý podpredseda Okresného súdu Bratislava II Vladimír Sklenka pomohol eseťákom pri prepise konateľov. Podľa výpovede Mariana Kočnera Sklenka za machinácie so systémom vzal úplatok 20-tisíc eur, o ktorých mu Sklenka hovoril v inotajoch, že dostal „dve fľaše whisky“. Komunikácia o whisky je súčasťou zverejnenej Kočnerovej Threemy.
Mikurčík s Kalmanovou pred súdom identifikovali desať neoprávnených vstupov do registrového systému Corwin pod loginmi sudcov. Súd v tomto bode dospel „k záveru o existencii dôvodných pochybností v prospech obžalovaných“ a fakticky vyzval prokurátora, aby na tieto skutočnosti procesne reagoval.
Osem rokov sa vlečúci spor
Podľa súdu sa mala najskôr rozriešiť základná civilnoprávna otázka, teda kto je zákonným konateľom Carlton Property a kto je jeho skutočným vlastníkom. „Súd napokon formuluje – nad rámec svojej rozhodovacej povinnosti – názor, že spor, ktorý sa medzi stranami vedie už jedno desaťročie a cez viacero súdnych inštancií bez konečného víťaza, sám osebe svedčí o tom, že jeho riešenie nemožno nájsť vždy a výlučne len v súdnom konaní.“
Sudca na záver zároveň konštatuje, že spor, ktorý trvá takmer desaťročie bez skutočného víťaza, je lepšie riešiť zmierom ako cez súdy. Išlo by o logické riešenie dlhodobo sa vlečúceho sporu, no vzhľadom na pozoruhodné konanie slovenských inštitúcií už vlastne ani nie je možné.
Advokátom Hrubého a Grunda sa napriek otvoreným súdnym sporom podarilo dosiahnuť cezhraničné zlúčenie firmy a presunutie na český obchodný register. Dnes už na ňu slovenské súdy fakticky nemajú dosah.