Zásadný rozdiel medzi Le Penovou a Zemmourom je v prospech Marine

Problém Marine je, že o nej nebolo dlho nič počuť.

Tak dôsledne sa venovala „dediabolizácii“ svojej strany, že kedysi striktne vypoklonkovaná strana u mnohých vyvoláva už len zívanie. Pravicová suverenistka v niektorých kľúčových bodoch programu poľavila, už nechce vystúpiť z eurozóny a už vôbec nie z EÚ, s inštitútom manželstva osôb rovnakého pohlavia sa zmierila. Aby sa mohla venovať len prezidentskej kampani, presunula svoju premenovanú stranu 26-ročnému mladíkovi Jordanovi Bardellovi. Jej dlhoročné dediabolizačné snahy priniesli ovocie: Kým v roku 2017 bolo ešte nemysliteľné, že Le Penová vyhrá prezidentské voľby, v roku 2022 to už vylúčené nebude. V roku 2017 získala v druhom kole len 34 percent, no a v tomto roku sa – ako rada zdôrazňuje – rozdiel v prieskumoch medzi ňou a zeleno-liberálnym prezidentom Emmanuelom Macronom pohybuje v rámci štatistickej odchýlky.

Zjavenie radikálnejšieho a inteligentnejšieho Zemmoura je pre Marine nočná mora. Roky rokúce celé Francúzsko verilo, že neúspešného Macrona bude vyzývať ona, keďže mladý prezident si s jemu vlastným šarmom udrží stabilnú podporu asi štvrtiny voličov. Ľavica je rozdrvená, no na pravej strane politického spektra sa zmenilo počas zopár týždňov všetko: Traja potenciálni kandidáti, Le Penová, Zemmour a umiernený konzervatívec Xavier Bertrand oscilujú v prieskumoch všetci traja okolo 14 až 18 percent. Hra o druhé kolo je odrazu úplne otvorená, Marine musí bojovať.

Prvý pokus bol neúspešný. V septembri vyčítal predseda strany Bardella Zemmourovi, že v roku 1981 volil socialistu Mitteranda, že nenávidí ženy, že „hovorí len a len o islame“ a že chce vyvolať pogrom, niečo ako smutne známu Bartolomejskú noc v roku 1572. Mladík pôsobil trápne a už takéto ataky neopakuje.

Počas prípravy na stretnutie nádejnej prezidentky a maďarského premiéra Viktora Orbána Le Penovej hovorcovia zdôraznili, že Zemmour a neter Marion „prišli v septembri na sympózium o demografii“, kým Marine Le Penová prišla „v rámci štátnej návštevy. To nie je to isté – buď vás prijmú v Elyzejskom paláci, alebo idete do kina“. Zemmourovi sa pritom ešte vysmiali aj za to, že ho Orbán vraj „prijal v knižnici ako nejakého spisovateľa“.

Spin doktori sa snažili, ale aj tak prevážil dojem, že Le Penová niečo dobieha a na svojej medzinárodnej autorite musí popracovať. Bola síce zopár dní dozadu s poľským premiérom Morawieckým, dnes je s Orbánom a bude opäť rokovať o európskom partnerstve ich strán, ale už jej nie je dopriata taká sláva ako kedysi, keď ju Boris Kollár v Bratislave vítal s croissantami.

Čítajúc na Azúrovom pobreží miestnu tlač si všímam, že táto sebavedomá blondínka prechádza do protiútoku. V čerstvom vydaní vedúceho konzervatívneho týždenníka, ktorý inak nesie príšerný názov Valeurs actuelles („Aktuálne hodnoty“), pre francúzskych konzervatívcov existujú zrejme aj neaktuálne hodnoty, dostala Le Penová veľký priestor. Už len to ukazuje, že sa hranice medzi umiernenou a krajnou pravicou vo Francúzsku čoraz viac stierajú: Valeurs actuelles sú považované za domácu posilu stredopravej republikánskej strany, pričom „pravicový extrémista“ Zemmour písal takmer štvrťstoročie pre domáci denník tejto strany, Le Figaro a Le Figaro Magazine.

V rozhovore sa Le Penová chváli, že je dokonale pripravená na prevzatie prezidentského úradu, kým jej súper, ktorému hovorí jednoducho „Éric“, nemá ani stranu, ani politické skúsenosti a „dáva sľuby, ktoré nedokáže dodržať“. Antiglobalistka, ktorá je v ekonomickej politike často naľavo od Ľavice, vyčíta tomu Éricovi „ultraliberálnu“ ekonomickú agendu, ktorá sa vraj nelíši od prezidenta Macrona. Ona je za odchod do dôchodku v 60 rokoch, kým „on rozpráva o 63, 64 alebo až 67 rokoch“. Nepriamo naznačuje, že Zemmour je vlastne v línii s jednou z jeho dvoch totalít – s globalizmom. Hovorí, že chápe znechutenie Francúzov z politiky, „lebo ľudia už 40 rokov hlasujú buď za pravicu, alebo za ľavicu, ale dostanú vždy bez rozdielu tú istú globalistickú politiku“.

Le Penová jasnými slovami obhajuje zvrchovanú líniu poľského súdu a poľskej vlády, pretože je „národ jediný suverén (aj) vo Francúzsku. Ak sa on rozhodne, všetci sa mu musia podriadiť“. Európsku komisiu nazýva „stroj na výrobu nešťastia, nezamestnanosti, deindustrializácie, zrútenia identity, chaosu, neistoty a masovej imigrácie“. V oblasti klimatickej politiky oznamuje veľkú stopku.

Raz vyčíta Zemmourovi, že robí „s tou rovnicou islam a islamizmus chybu“. Pýta sa: „Čo vlastne navrhuje? Krížovú výpravu? Deportovať všetkých zahraničných moslimov? Obrátiť všetkých francúzskych moslimov?“ Tie otázky sú polemické, ale opodstatnené, lebo pri všetkej bystrosti Zemmourovej analýzy sú jeho konkrétne politické riešenia viac ako nejasné. Slávny stĺpčekár chce vystúpiť z NATO a zblížiť sa s Ruskom, s tým rusofilná Marine nepolemizuje. Okrem toho vieme o Zemmourovi len to, že chce výrazne zvýšiť výdavky na armádu a zaobstarať si dve nové lietadlové lode – „aby Francúzsko mohlo kedykoľvek a kdekoľvek na svete zaútočiť“.

Pre mňa to znie, s prepáčením, ako mokrý sen postaršieho chlapa. Vyústenie jeho šľachetných myšlienok do praktickej politiky nie je veľmi vidieť. Ak bublina Zemmour nepraskne ešte pred voľbami, bude potrebovať v úrade veľa času, aby sa naučil politické remeslo. Oveľa pravdepodobnejšie ale je, že Francúzi ho v druhom kole predsa len nezvolia. V jeho prospech síce hovorí, že dokáže vo francúzskej politike rozpútať nevídanú dynamiku. Aby sa ale stal prezidentom, potrebuje ešte omnoho viac – napríklad zopár ohavných islamistických atentátov.

Marine Le Penová síce už nevyvoláva veľký záujem, avšak z dnešnej perspektívy je Elyzejskému palácu o niečo bližšie ako Zemmour. Ich elektorát je dosť odlišný, ona zbiera hlasy vďaka dlhoročnej práci medzi „ľudovými vrstvami“ francúzskeho národa: robotníci, vidiečania, chudobní. Zemmourovci sa podobajú na elektorát stredopravých Republikánov, dôchodcovia a „CSP+“. To je buržoázna elita krajiny: manažéri, úspešní živnostníci, vysokopostavení úradníci. Odhad sociológov je, že Le Penová dokáže len ťažko osloviť vysokú buržoáziu, kým Zemmour rovnako ťažko tie ľudové vrstvy. Pre volebné víťazstvo suverenistov je ale potrebné presvedčiť obe skupiny. Zemmour si verí. Vyhlasuje, že jedine on vie premostiť sociálnu, kultúrnu a finančnú priepasť medzi buržoáziou a proletariátom. Le Penová dúfa v niečo iné – že sa dostane s odretými ušami do druhého kola a môže sa spoľahnúť na Zemmourov novozískaný elektorát.

Rozhovor vo Valeurs actuelles ukazuje, že Le Penová je medzitým už menej výrazná, ale o to zrelšia politická osobnosť ako politický amatér Zemmour. V kľúčovej agende moslimského prisťahovalectva sa nechce za žiadnu cenu nechať predbehnúť. S vervou opakuje svoje stále dosť radikálne požiadavky. Zrušenie princípu ius soli, vo Francúzsku narodené deti imigrantov by teda už nedostali automaticky francúzske občianstvo, striktné obmedzovanie dávok pre cudzincov, hraničné kontroly. V niečom sú radikálni obaja: Kým Zemmour vyťahuje nedefinovaný bič na neprispôsobivých moslimov, Le Penovej antiglobalizmus môže spôsobiť rozruch na trhoch.

A môj názor? Nech vyhrá najlepší. A nech sa nevolá Emmanuel Macron.