Ako chcel Oszkár Jászi v roku 1918 udržať Slovensko v Uhorsku

Slovákov stačilo v monarchii vypočuť

Na pochopenie zložitosti situácie v monarchii dobre poslúži svedectvo jedného z najpovolanejších ľudí tých čias – Oszkára Jásziho.

Jászi bol maďarský sociológ, intelektuál a politik, ktorý sa po rozpade Rakúsko-Uhorska stal v roku 1918 vo vláde Mihálya Károlyiho ministrom pre národnosti. Nezostal ním dlho, padol spolu s vládou po pol roku. Bol to však jediný maďarský politik, ktorý sa usiloval upozorňovať na problémy národností v Uhorsku a potom tieto názory z pozície vládneho ministra uplatňovať v praxi.

• 

• 

V roku 1929 napísal v emigrácii knihu s názvom The Dissolution of the Habsburg Monarchy (Zánik habsburskej monarchie). Riadky tejto knihy sú vzácne, i keď sa nemusíme stotožňovať s názormi autora. Bol však priamo vo vtedajšom dianí a neskôr v exile mohol písať bez obáv. Navyše, bol naklonený škótskemu publicistovi Robertovi W. Setonovi-Watsonovi, ochrancovi práv národov v Rakúsko-Uhorsku. 

Významné miesto venuje Jászi v knihe maďarizácii. Na začiatku 20. storočia, keď sa odohrala masakra v Černovej, podľa neho nemala vládnuca trieda záujem o skutočné potreby národa. Len tak sa mohlo stať, že to dospelo do takejto udalosti. Keď národnosti presadzovali svoje požiadavky, verilo sa, že „uhorský štát je stále ohrozovaný nejakým gigantickým sprisahaním. Keď jeho slovenskí občania žiadali nejaké práva pre slovenský jazyk, nazývali ich panslávmi. Keď robili Rumuni to isté, nazývali ich ‚separatistami‘ alebo ‚dáko-románmi‘!“

Násilná asimilácia viedla podľa Jásziho k prebudeniu národného povedomia utláčaných a zároveň demoralizovala vládnuci národ. Preto sa mohli objaviť také prejavy, ako keď predseda vlády István Tisza v roku 1910 povedal, že len keď celá nemaďarská polovica z maďarských občanov bude maďarizovaná, bude sa dať uvažovať o demokracii v Uhorsku.

Jászi s tým, samozrejme, nesúhlasil, navrhoval poskytnúť národnostiam autonómne práva. Ak by boli Slováci získali také postavenie, ako mali vtedy Česi v Predlitavsku, uspokojili by sa.

Keď sa Jászi zamýšľal nad dôvodmi vyhlásenia Československa koncom októbra 1918, hlavnú zásluhu, pochopiteľne, pričítal Čechom. No takéto smerovanie nebolo ešte nie dávno predtým vôbec jednoznačné.

Čechom stačila sfederalizovaná monarchia

Mnohí českí politici skutočne dlho zvažovali, či neostať v monarchii, ak by sa dôsledne federalizovala. Podľa znalca vtedajších pomerov Jásziho Česi „neboli neochotní prijať plán, že budúce samostatné Čechy sa stanú súčasťou federálneho štátu a ochotne sa budú podieľať na práci ústredného parlamentu zahŕňajúceho všetky národy monarchie ako rovnocenných členov“.

Jászi dospel k záveru, že český separatizmus bol z pohľadu monarchie oveľa menej nebezpečný ako maďarský. Dokonca aj podľa názoru lojálnych dualistických kruhov už Uhorsko nemohlo akceptovať žiadne štátne spoločenstvo ani nadnárodný ústredný orgán s ostatnými štátmi monarchie. Jednoducho sa vydalo na cestu samostatnosti.

Z tohto pohľadu vnímal Jászi skupinu exilových politikov reprezentovaných Tomášom Garrigueom Masarykom, Milanom Rastislavom Štefánikom a Edvardom Benešom ako malú, oveľa menej dôležitú ako zostavu domácich politikov.

• 

• 

Čo sa potom stalo, že sa Česi sa vydali na cestu k samostatnosti? Jászi za tým vidí ruský vplyv, presadzovanie politiky panslavizmu a imperializmu. Navyše, Rusi boli počas vojny na opačnej strane barikády. Česi koketovali s myšlienkou slovanského spojenectva, nachádzali tam priestor na dosiahnutie svojich národných práv, na druhej strane však kultúrou patrili na Západ. Preto bolo pre nich vytvorenie akejsi veľkej slovanskej ríše s centrom v Konštantínopole neprijateľné.

Propagandistické úsilie ruského imperializmu však bolo podľa Jásziho počas vojny do značnej miery úspešné a stalo sa jednou z hlavných príčin rozpadu monarchie. Na druhej strane, tento proces nebol fatálny, nevyhnutný. Životaschopnou alternatívou bolo pre Čechov federalizovanie monarchie.

A čo Slováci? Mali tiež alternatívu?

Maďarizácia prispela k vytvoreniu Československa

Opäť s vrátim k Jászimu a jeho postrehom. Ocenil príspevok Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu ku kultúrnemu hnutiu za vypracovanie vlastného jazyka a „kultúry odlišnej od českej“. „Ak by namiesto politiky násilnej maďarizácie toto hnutie nebolo brzdené, ale chránené maďarskou vládou, je veľmi pravdepodobné, že priepasť medzi Slovákmi a Čechmi by nadobudla rozmery nepriateľské voči akýmkoľvek snahám o zjednotenie,“ uviedol desaťročie po vzniku Československa.     

Jászi bol presvedčený, že temperament a spoločenské zvyklosti Slovákov boli bližšie k Maďarom ako k Čechom a „národná kultúra a autonómia slovenského územia sa mohla stať mocnou hrádzou proti českému vplyvu“. Povedané Hlinkovými slovami, manželstvo by ostalo zachované. Ak by Slováci získali určitý stupeň autonómie, o odchode z Uhorska by vôbec neuvažovali napriek tomu, že boli Čechom jazykovo príbuzní. Všetko pochovala maďarizácia na konci 19. a začiatku 20. storočia.

• 

Dá sa to povedať aj naopak. Československo môže za svoj vznik paradoxne vďačiť homogenizačnej politike budapeštianskej vlády. Šanca vytvoriť nový štát v hraniciach niekdajšieho českého kráľovstva by bola omnoho menšia, dohodové mocnosti, keď už pripustili rozpad monarchie, chceli vidieť v strednej Európe väčší útvar medzi Nemeckom a Ruskom. Preto sa doňho okrem Slovenska dostala aj Podkarpatská Rus.

Pre Maďarov bola popri Sedmohradsku najbolestivejšia práve strata horného Uhorska, lebo územie dnešného Slovenska považovali za súčasť jadra kráľovstva. Bolelo to viac ako strata dnešného Chorvátska či oblastí obývaných Srbmi.         

Ťažké lúčenie s Uhorskom

Hlinkov výrok o rozpade manželstva nemožno považovať len za obrazný. Bol to zásadový postoj, lebo aj po prijatí martinskej deklarácie v závere októbra 1918 neustalo koketovanie s myšlienkou o zotrvaní Slovákov v Uhorsku. Slovensko vtedy už síce patrilo Československu, ale pod správou ho malo stále Uhorsko. Nová vláda Mihályho Károlyiho navrhovala usporiadanie plebiscitu s otázkou, kam chce Slovensko patriť. Dovtedy mala byť krajina pod spoločnou správou Slovenskej národnej rady a uhorskej vlády.

Takémuto vývoju nahrával povojnový stav, keď síce dohodové mocnosti odsúhlasili vznik nového štátu, ale hranice medzi Slovenskom a Maďarskom neboli stále určené. Z tohto pohľadu sa mohol považovať pobyt československej armády na Slovensku za protiprávny.

Dohodu mali nájsť politici počas vzájomných rokovaní v Budapešti na konci novembra 1918. Za Československo viedol rozhodujúce rokovania Milan Hodža. Ten si privolal niekoľkých členov Slovenskej národnej rady, napríklad Matúša Dulu, Petra Makovického, Ľudovíta Bazovského. Boli tam teda ľudia, ktorí sa ešte počas vojny pokúšali nájsť dohodu s uhorskou vládou.

• 

• 

Nie náhodou sa po prvých rokovaniach v maďarskej tlači objavila správa, že delegácia sa dohodla na podmienkach a „české vojsko“ opustí Slovensko. Pritom Hodža išiel do Budapešti s poverením, aby vymáhal odchod maďarského vojska.

Jászi v svojich spomienkach neskôr tvrdil, že s Hodžom by sa bolo dalo dohodnúť na autonómii, keby ho nebrzdila Praha. Hodža to neskôr vysvetľoval inak – iba opakoval svoje pôvodné predstavy o vytvorení federácie z krajín Rakúsko-Uhorska.

V Károlyiho vláde tak či tak šípili, že Slovensko nemusí byť definitívne stratené, a to ešte aj na začiatku 1919, keď mu ponúkali autonómiu. Návrh bol z dielne Jásziho. Mala vzniknúť Slovenská krajina rozdelená na tri oblasti, s vlastným parlamentom, s autonómnym riadením vnútornej správy, školstva a náboženských záležitostí. Slovensko malo mať proporcionálne zastúpenie v uhorskom parlamente pre spoločné záležitosti, slovenského ministra zodpovedného za ochranu práv menšín.

Ľudia by možno hlasovali za Budapešť

Vtedy však už bolo Slovensko obsadené československou armádou a moc mal v rukách Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska. Ostávalo iba použiť silu, na čo sa neúspešne podujali boľševické vojská Bélu Kuna na jar 1919. No iskierka nádeje tlela až do roku 1920.

V tom čase sa spelo k uzavretiu povojnovej dohody, pričom Maďarsko vystupovalo ako porazený štát. Vláda Miklósa Horthyho sa nádejala, že z územia dnešného Slovenska jej ostane aspoň niečo. Budapešť sa upla na zachovanie oblastí, kde podľa zmanipulovaného sčítania z roku 1910 prevažovali Maďari. V júni 1920 však v Paríži neuspela a musela podpísať ponižujúcu Trianonskú dohodu, ktorá zakotvila hranice Československa na nasledujúce roky.

A čo ľudia na Slovensku? Mnohí si na nový štát zvykali ťažko. Britský historik Carlile Aylmer Macartney, zainteresovaný znalec uhorských pomerov, si dovolil povedať, že v prípade plebiscitu uskutočneného hneď po vojne by Slováci volili cestu späť do Uhorska.  

Privyknutie na Československo trvalo určitý čas. V 30. rokoch, v predvečer Mníchovskej dohody, keď v Maďarsku opäť mohutneli úvahy o návrate Slovenska do spoločného štátu, Macartney po osobnej návšteve pripustil, že Slováci už pripojenie odmietajú. Od martinskej deklarácie ubehli takmer dve desaťročia a na Slovensku vyrástla jedna úplne nová generácia.