Kto je to svätec? Vysvetľuje dominikán a historik Gabriel Hunčaga

Pripomíname si Sviatok všetkých svätých. Kto je to vlastne svätec? A čo je to svätosť?

Svätosť v biblickom slova zmysle je bezúhonnosť a nepoškvrnenosť (1 Pt 1, 19). Nadobúda sa životom „božích detí“ (Rim 8, 16 – 21). Teda aj svätý je ten, kto je bezúhonný a nepoškvrnený týmto svetom a hriechom. Cirkevní otcovia používali aj termín neskorumpovaný, čiže v kom obraz Boha (človek stvorený na Boží obraz) nebol pokrivený hriechom, ten je svätý.

Sú v nebi iba svätci?

V nebi sú tí, ktorí „si oprali rúcho v baránkovej krvi“, teda ho zbavili všetkých škvŕn nadobudnutých páchaním zla počas pozemského života (Zjv 7, 13 – 17). Bez ohľadu na inštitucionálny proces kanonizácie, ktorý na základe stanovených kritérií posudzuje život niekoho ako svätý, v nebi môžu byť len svätí v uvedenom biblickom slova zmysle.

Menia sa v priebehu dejín kritériá svätosti? Bol by napríklad svätý Štefan, uhorský kráľ, svätcom aj dnes?

Spočiatku bolo hlavným kritériom svätosti mučeníctvo, odmietanie modloslužobníctva a jeho prejavov či aktívna misijná činnosť. Od konca 12. storočia cez IV. lateránsky koncil 1215 až po pápežské dokumenty Gregora IX. (†1241) sa v duchu plentitudo potestatis (plnej pápežskej autority) stanovili presné legislatívne kritériá kanonizačných procesov, v ktorých sa pod dohľadom delegátov z pápežskej kúrie posudzovali jednotlivé aspekty života kandidáta beatifikácie, respektíve kanonizácie (povesť svätosti, fama sanctitatis). Dodnes sa na tom principiálne prakticky nič nezmenilo. Do prelomu 12. a 13. stor. mali právo svätorečiť biskupi a opáti. Tieto kanonizácie sa chápali často lokálne, teda úcta dotyčnej osoby sa automaticky neodzrkadlila v univerzálnom liturgickom kalendári, ale iba v regionálnom, respektíve národnom. Takto bol napríklad kanonizovaný Karol Veľký pápežom Paschalom III. na žiadosť Fridricha Barbarossu v roku 1165, ale len pre miestnu cirkevnú provinciu.

Nuž a vzhľadom na skutočnosť, že kritériá svätosti sa v minulosti neposudzovali tak podrobne ako od 13. storočia, dnes by okrem svätého Štefana mali veľký problém obhájiť svoju cirkevnou autoritou vyhlásenú svätosť napríklad aj svätý Augustín či svätý Bernard z Clairvaux.

O všetkých svätých, samozrejme, nevieme, ak hovoríme o svätcoch, tak najčastejšie o tých, ktorí boli vyhlásení za svätých oficiálne. Otázka: vedeli by sme s istým zjednodušením povedať, v ktorej dobe bolo viac svätých, bolo to povedzme pred rokom 313 v rannom kresťanstve alebo skôr v osvietenstve či počas totalít 20. storočia? Je aj doba, z ktorej máme menej svätcov? Ak áno, prečo?

Pravdou je, že krvavý teror ľavicových totalít v 20. storočí nemá v dejinách ľudstva obdobu v počte zmasakrovaných kresťanov, ale nie každý zavraždený musí byť vyhlásený za svätého. V minulosti sa k oficiálnym kanonizáciám pristupovalo skôr opatrne a zriedka. Poslední traja pápeži sú v počte kanonizácií asi rekordéri. Najmä pápež František stihol kanonizovať už bezmála 900 ľudí, aj keď sa na tomto počte najväčšou mierou podieľa jedna kanonizácia 813 mučeníkov z Otranta v roku 2013. Napríklad Ján Pavol II. vykonal za 26 rokov pontifikátu 482 kanonizácií a ešte väčšie množstvo beatifikácií.

Na Slovensku téme svätorečenia alebo blahorečenia nevenujeme veľký priestor, určite nie v porovnaní s Poľskom dnes alebo Talianskom a Francúzskom v minulosti. Aký zmysel má pre miestnu cirkev „stopovať“ a pripomínať si svätcov na danom území? O čo prichádzame, ak to nedostatočne robíme (napríklad oproti obdobiu komunizmu), alebo naopak, čo by sme získali, keby sme mali viac svätcov?

Svätec vystupuje ako vierohodný svedok viery, v živote ktorého bol Kristus prítomný mimoriadnym spôsobom (tzv. imitatio Christi). Takíto ľudia sa môžu stať vzormi pre ostatných v tom, že v určitej dobe s jej konkrétnymi ťažkosťami bolo možné naplno žiť dôveryhodný kresťanský étos vo vzťahu k Bohu a človeku aj za cenu obetí. Tento pastoračný aspekt je dobre viditeľný aj v posledných kanonizáciách, keď boli svätorečení na prvý pohľad obyčajní ľudia ako rodičia či kresťansky angažovaní mládežníci. Preto by malo byť aj v záujme slovenskej partikulárnej cirkvi, aby tieto vzory cnostného života sprítomňovala súčasníkom prostredníctvom vhodnej propagácie. Povedzme aj kanonizačným procesom, ak je seriózny predpoklad splnenia jeho prísnych kritérií.

Posledná otázka bude osobná. Modlíte sa vy osobne k nejakému svätcovi alebo svätcom? Ak áno, ku komu a prečo? 

Už viac ako dve dekády si pravidelne každý týždeň vykonávam súkromné pobožnosti k úcte svätého Dominika, svätej Kataríny Sienskej a svätého Jozefa. Okrem toho sa pomerne často utiekam ku svätému Albertovi Veľkému a svätému Gabrielovi archanjelovi, môjmu rehoľnému patrónovi. Svätého Alberta považujem za najkomplexnejšieho učenca stredoveku, bez ktorého by nebol ani jeho žiak svätý Tomáš Akvinský a ako sa hovorí, nie je žiak nad učiteľa. Lakonicky povedané, postava Alberta Veľkého je univerzálna inšpirácia, ako skĺbiť serióznu intelektuálnu činnosť s autentickou dominikánskou spiritualitou.