Masová migrácia prinútila Nemecko zamyslieť sa nad starou otázkou: čo znamená byť Nemcom a či samotné občianstvo stačí na udržanie si národnej identity.
Po prvýkrát za niekoľko desaťročí je Nemecko opäť nútené vyrovnať sa so zásadnou otázkou: čo to znamená byť Nemcom? Znamená to dochvíľnosť, priamosť a pracovitosť? Kultúra závisti? Pacifizmus? Podozrivo veľká zbierka záhradných trpaslíkov, pochybný vkus v oblasti módy alebo ideologický idealizmus, ktorý kedysi priniesol veľkolepé politické teórie a dnes nachádza vyjadrenie v čoraz radikálnejšom environmentalizme?
V dôsledku masovej migrácie je čoraz ťažšie vyhnúť sa tejto otázke. Občianstvo poskytuje právnu odpoveď na to, kto je nemecký občan, ale nevyhnutne nevyrieši širšiu otázku národnej identity.
Nemecko nie je zďaleka jediné, ktoré sa s ňou vyrovnáva. V Británii sa novinár Steven Edginton opýtal, či Británia môže ostať britská, keď potomkovia nedávnych prisťahovalcov tvoria čoraz väčšiu časť obyvateľstva. Americký konzervatívny autor Christopher Caldwell venoval veľkú časť svojej kariéry skúmaniu súvisiacej otázky: čo sa stane, keď rozsiahla imigrácia zmení nielen vzhľad Európy, ale aj jej zdedenú kultúru a inštitúcie?
Otázka toho, čo tvorí národ, je však oveľa staršia než moderná debata o migrácii. Pred viac ako dvomi tisícročiami Herodotos opísal putá spájajúce Grékov z hľadiska spoločnej krvi, jazyka, náboženstva a zvykov. Tieto kategórie nemožno jednoducho preniesť do modernej demokracie.
Ukazujú však na niečo, čo čisto právna definícia národnosti môže prehliadnuť: národy sú historické spoločenstvá, nie iba administratívne kategórie. Ich obyvateľstvo nie je zameniteľné. Veľké demografické zmeny môžu zásadným spôsobom ovplyvniť kultúru, inštitúcie a spoločenské normy krajiny, čo je jav, ktorý ekonóm z George Mason University Garett Jones opisuje v knihe The Culture Transplant. Môže to byť k lepšiemu aj k horšiemu.
Otázka, pred ktorou stojí Nemecko, sa teda nezužuje na to, kto má nárok na nemecký pas. Ide o to, čo musia Nemci mať spoločné, aby Nemecko zostalo rozpoznateľným národom.
Überfremdung alebo pocit odcudzenia vo vlastnej krajine
Táto meniaca sa definícia národnosti má dôsledky dokonca aj na to, ako Nemci chápu správy. Keď noviny informujú, že podozrivý z trestného činu bol Nemec, čo sa tým čitateľ dozvedel? Uvádza sa tým jeho občianstvo, ale nie to, či jeho rodina žije v Nemecku už stáročia alebo či je dieťaťom, ktoré sa narodilo nedávnym prisťahovalcom do Nemecka.
Nemecké štatistiky kriminality túto nejednoznačnosť nemôžu vyriešiť, pretože rozlišujú medzi nemeckými a nenemeckými podozrivými výlučne na základe občianstva. To isté platí aj pre deti prisťahovalcov narodené v Nemecku. Z právneho hľadiska je to správne, ale môže to podnecovať nedôveru verejnosti, keď sa zverejnia krstné mená podozrivých – čo nemecké zákony o ochrane súkromia niekedy povoľujú – a ukáže sa, že ide o cudzie mená, a nie o mená ako Paul alebo Hans.
Dánsko ukazuje, čo sa stane viditeľným, keď štatistiky zaznamenávajú nielen občianstvo, ale aj pôvod. Dánsky štatistický úrad rozlišuje medzi prisťahovalcami, ich potomkami a ľuďmi dánskeho pôvodu. Medzi mužskými potomkami z Libanonu, skupinami prevažne palestínskeho pôvodu, bol index kriminality upravený podľa veku v roku 2025 na úrovni 386, čo je niekoľkonásobne viac ako u ľudí dánskeho pôvodu, a to aj po zohľadnení veku.
To neznamená, že pôvod určuje kriminálne správanie ani že väčšina ľudí v týchto skupinách pácha trestné činy. Ukazuje to užšiu skutočnosť: získanie občianstva nemusí nevyhnutne vymazať merateľné rozdiely medzi prisťahovalcami a domorodcami v rámci jednej generácie či dokonca dvoch.
Nemecko zároveň príliš uľahčilo získanie občianstva. Pre väčšinu ľudí vyžaduje naturalizácia len päť rokov pobytu, zapamätanie si dostatočného počtu otázok z testu „Život v Nemecku“ a úspešné zloženie skúšky z nemeckého jazyka na úrovni B1, čo stačí na písanie e-mailov alebo vedenie základných konverzácií v každodennom živote.
Tí, ktorí prišli hľadať dočasnú ochranu pred prenasledovaním alebo vojnou, boli prijatí z úplne iného dôvodu ako tí, ktorí prišli s úmyslom natrvalo sa usadiť. Nemecko napriek tomu umožňuje uznaným utečencom, aby sa nakoniec stali občanmi. To môže byť síce zákonné, ale zákonodarcovia majú právo sa opýtať, či je to múdre.
Občianstvo by malo predstavovať vyvrcholenie úspešnej a trvalej integrácie, nielen záverečnú fázu imigračného procesu. Nemecko by preto malo prehodnotiť, kto spĺňa podmienky na naturalizáciu, aké náročné by mali byť požiadavky a či by príchod prostredníctvom azylového systému mal automaticky poskytovať cestu k občianstvu.
Prečo nacionalizmus na ľavici nefunguje
Britského konzervatívneho politika Normana Tebbita preslávil návrh, ktorý sa stal známy ako „kriketový test“: keď Anglicko [je to spoločný tím Anglicka a Walesu, pozn. red.] hralo proti krajine, z ktorej pochádzala rodina prisťahovalca, ktorému tímu fandili? Nemeckým ekvivalentom by bol nevyhnutne futbal.
Málokto lepšie ilustruje zložitosť tejto otázky ako Mesut Özil. Narodil sa v Gelsenkirchene a bol potomkom tureckých gastarbeiterov v tretej generácii. Vyrastal v prostredí s prevahou tureckej komunity. V materskej škole boli deti prevažne z prisťahovaleckých rodín a medzi sebou hovorili turecky, čo mu spôsobovalo problémy s nemčinou, keď nastúpil do školy.
Keď však prišiel čas vybrať si reprezentáciu, Özil si vybral Nemecko. Odohral 92 zápasov a stal sa jednou z hviezd tímu, ktorý vyhral svetový šampionát vo futbale v roku 2014. Istý čas sa považoval za vzor úspešnej integrácie.
Sám Özil sa bránil pokusom jednoznačne ho zaradiť do nejakej národnej kategórie. „V živote som strávil viac času v Španielsku ako v Turecku. Robí to zo mňa nemecko-tureckého Španiela alebo španielskeho Nemco-Turka? Prečo vždy uvažujeme v takýchto striktných kategóriách? Chcem, aby ma posudzovali ako futbalistu – a futbal je medzinárodný. Nemá to nič spoločné s koreňmi mojej rodiny,“ povedal.
S týmto argumentom je však zrejmý problém, ak sa uplatní na medzinárodný futbal. Klubový futbal môže byť medzinárodný, ale národný tím existuje práve na to, aby reprezentoval národ. Ak je národná identita iba umelou kategóriou, čo presne má národný tím vlastne reprezentovať? To, či hráči nemeckého národného tímu spievajú národnú hymnu, najmä tí s prisťahovaleckým pôvodom, sa stalo verejne diskutovanou skúškou toho, či sa skutočne stotožňujú s Nemeckom.
Özilov ďalší život tento vzťah ešte viac skomplikoval. Oženil sa so švédsko-tureckou bývalou miss Turecka Amine Gülşeovou, pričom turecký prezident Recep Tayyip Erdogan bol svedkom na ich svadbe. Po presťahovaní sa do Turecka sa Özil čoraz viac približoval k Erdoganovmu politickému hnutiu a v súčasnosti je jedným zo 75 členov Ústredného výkonného výboru strany AKP. Po ukončení futbalovej kariéry sa rozhodol zostať v Turecku.
Nejde o to, že by bol Özil nejako podvodne Nemcom. Bol nemeckým občanom a legitímne reprezentoval Nemecko v medzinárodnom športe. Zaujímavejšou otázkou je, čo jeho príbeh vypovedá o vzťahu medzi občianstvom, kultúrou a národnou identitou. Pas môže určiť oprávnenosť. Nemusí však nevyhnutne určiť príslušnosť.
Túto otázku je čoraz ťažšie ignorovať, keďže nemecký futbal sa dostal do vlastnej krízy identity. Účasť Nemecka na majstrovstvách sveta 2026 sa skončila ďalším skorým vypadnutím a Julian Nagelsmann o niekoľko dní neskôr rezignoval. Jürgen Klopp sa následne stal trénerom národného tímu. Pri svojom predstavení použil slová, ktoré presahovali rámec futbalu: „Máloktorá vec dokáže Nemcov zjednotiť tak ako národný tím.“
Nedávno Klopp vyzval na to, čo nazýva „pozitívnym patriotizmom“. Chce, aby si Nemci znovu osvojili vlajku, a hovorí, že nechce nechať národnú hrdosť v rukách „nesprávnych ľudí“. „Úprimne si myslím, že Nemecko je úžasná krajina,“ povedal. „Môžem byť hrdý na to, že som Nemec, a zároveň byť otvorený, rozmanitý, láskavý a ústretový.“
V tomto vyjadrení je niečo odhaľujúce. Nemecký reprezentačný tréner chce, aby futbal oživil patriotizmus. Ale skôr než krajina znovuobjaví národnú hrdosť, musí vedieť, čo vlastne znamená byť Nemcom.
Stred opustil patriotizmus v prospech populistov
A práve tu sa nachádza jadro nemeckého problému. Politické centrum, historicky reprezentované stranami CDU a SPD, sa čoraz viac prikláňa k predstave o Nemecku, v ktorej je dôležité občianstvo, ale národná identita, zdedená kultúra a bežný patriotizmus sa vnímajú podozrivo. Máloktorý moment zachytil toto odcudzenie živšie ako podivné gesto Angely Merkelovej počas volebnej noci v roku 2013, keď prevzala nemeckú vlajku od generálneho tajomníka CDU Hermanna Gröheho a odniesla ju z pódia.
Politická ľavica často zašla ešte oveľa ďalej. V roku 2012 mládežnícka organizácia SPD vyhlásila, že chce „prekonať konštrukt národa“, a dodala, že obvinenie zo zrady vlasti je „komplimentom“.
O tri roky neskôr nieslo jedno z jej uznesení zámerne provokatívny názov „Ey Deutschland, du mieses Stück Scheiße! – Staatsbeleidigung ist keine Straftat“ („Hej, Nemecko, ty mizerný kus sra*ky! – Urážka štátu nie je trestný čin“).
V roku 2017 Aydan Özoğuzová, podpredsedníčka SPD a spolková splnomocnenkyňa pre integráciu, napísala, že „špecificky nemeckú kultúru – nad rámec jazyka – jednoducho nemožno identifikovať“, hoci neskôr uviedla, že v skutočnosti polemizovala proti konceptu špecificky nemeckej Leitkultur (teda určujúcej či spoločnej kultúry), a nie proti samotnej existencii nemeckej kultúry.
Dôsledky presahujú symboliku. Pas môže potvrdiť občianstvo, ale sám osebe nemôže vytvoriť jazyk, historickú pamäť, kultúrne dedičstvo a vzájomné záväzky, vďaka ktorým sa milióny cudzincov považujú za jeden národ.
V krajine premenenej masovou imigráciou sa tento rozdiel stáva dôležitejším, nie menej dôležitým. Ak sa od nových prišelcov očakáva, že sa stanú Nemcami vo viac než len právnom zmysle, musí existovať niečo rozpoznateľne nemecké, k čomu sa môžu pripojiť, a musí byť jasne vyjadrené, že sa to od nich očakáva.
Povojnová nedôvera Nemecka voči nacionalizmu je do istej miery pochopiteľná. Odmietanie militantného nacionalizmu však nie je to isté ako odmietanie lásky k národu. Tým, že sa toto čoraz menej rozlišuje, veľká časť politického stredu prenechala rétoriku vlastenectva a národnej príslušnosti svojim populistickým oponentom.
To je medzera, ktorú AfD využila. Jej príťažlivosť nemožno chápať výlučne cez prizmu imigrácie, ekonomickej frustrácie alebo protestu proti establišmentu. AfD zároveň vyslovuje jednoduchšie tvrdenie: že Nemecko je národ, že byť Nemcom niečo znamená a že Nemci majú právo cítiť sa spätí so svojou krajinou a byť na ňu hrdí, pričom je na čo byť hrdý.
Po desaťročia sa nemecký politický establišment obával nebezpečenstiev prílišného patriotizmu. Snažil sa nasmerovať národnú príslušnosť do „ústavného patriotizmu“, koncepcie založenej predovšetkým na vernosti demokratickým princípom a inštitúciám. Tým však často zbavil túto prípustnú formu patriotizmu emócií a hrdosti. Ukázalo sa, že len veľmi málo ľudí sa dokáže silnejšie stotožniť s dokumentom ako s národom.
Teraz čelí nemecká politická elita opačnému problému. Jej nechuť k národnej identite zanechala migrantom málo priestoru na asimiláciu a odcudzila tých, ktorí majú v Nemecku historické korene. V dôsledku toho zostali populisti z AfD jediní, ktorí sú ochotní bez zaváhania hovoriť o svojej láske k vlasti.
