Stratený lesk. Neúprosný úpadok nemeckého hlavného mesta
Jediný berlínsky priemysel sa rúca: cestovný ruch. Predovšetkým zahraniční návštevníci sa mestu vyhýbajú. Mesto, ktoré je čoraz viac zaplavené odpadkami a stáva sa nebezpečným, jednoducho nemá čo ponúknuť.
„Nikto už nechce prísť do Berlína?“ pýta sa nemecký týždenník Die Zeit. „Kto by bol taký láskavý a navštívil Berlín?“ nadväzuje na to mníchovský Süddeutsche Zeitung.
Obidve médiá sú ľavicovo orientované a vo všeobecnosti sympatizujú s mestom, v ktorom by sa čoskoro mohla dostať do vlády neokomunistická strana Ľavica (Die Linke). Ak aj priateľsky naladení novinári konštatujú krízu v Berlíne, situácia musí byť naozaj zlá.
A situácia naozaj zlá je. Už niekoľko rokov prežíva hlavný priemysel nemeckého hlavného mesta bezprecedentný úpadok. Priemysel v Berlíne? Áno, existuje, len vyzerá celkom inak ako inde.
Vzhľadom na absenciu veľkých výrobných podnikov slúži cestovný ruch ako skutočný zdroj príjmov mesta – akýsi náhradný priemysel. V tomto sektore pracuje o niečo viac ako desatina zamestnancov a vytvára väčšiu ekonomickú hodnotu ako finančný sektor hlavného mesta – aspoň zatiaľ.
Návštevníci sa mestu vyhýbajú, najmä tí zo zahraničia. Turisti z Veľkej Británie tradične viedli rebríčky. Briti síce stále prilietajú, ale už nie v takom počte ako kedysi. Obsadenosť hotelov sa v súčasnosti pohybuje na úrovni 52,8 percenta, hoci mnohé zariadenia už začali znižovať ceny. Na porovnanie, v Paríži je tento údaj 79 percent.
Počet turistov v nemeckom hlavnom meste teraz z roka na rok klesá a čoraz viac sa vzďaľuje od úrovne spred pandémie. V roku 2019 ešte 14 miliónov návštevníkov prilákala rieka Spréva. V prvej polovici roka 2026 považovalo Berlín za miesto, ktoré stojí za návštevu, len 5,9 milióna ľudí.
Berlín bol vždy viac symbolom ako obyčajným mestom z betónu a ocele. Máloktoré európske mesto nesie toľko viditeľných stôp histórie: zrekonštruovaný prusko-nemecký mestský palác, budovy z éry národného socializmu – nemecký vicekancelár Lars Klingbeil teraz pracuje v bývalom ministerstve Hermanna Göringa –, architektúru východného bloku v okolí Alexanderplatzu a pozostatky Berlínskeho múru. V 90. rokoch minulého storočia prišli státisíce ľudí z celého sveta osláviť Love Parade okolo Víťazného stĺpa.
Vtedy sa zdalo, že sa vracia aj kultúrna sláva, ktorou sa Berlín hrdil v medzivojnovom období. Franz Kafka nastúpil do nočného vlaku z Prahy nie do Viedne, ale do vtedajšej jedinej skutočnej metropoly Nemecka. Práve tu sa uvádzali veľké divadelné inscenácie, medzi nimi aj Brechtova a Weillova Žobrácka opera. Hneď vedľa, v Babelsbergu, sa nakrúcali nemecké filmy s Marlene Dietrichovou v hlavnej úlohe pre divákov ďaleko za hranicami Nemecka. Britskí spisovatelia Christopher Isherwood a W. H. Auden sa do Berlína rovno presťahovali, zatiaľ čo Vladimir Nabokov tu niekoľko rokov žil a písal.
Na prelome tisícročí sa zdalo, že sa vracia aspoň náznak toho kozmopolitného lesku. Vynikajúce berlínske bienále v roku 2006 naznačovalo, že hlavné mesto zjednoteného Nemecka by mohlo čoskoro konkurovať Benátkam. Niektorí už vnímali veľtrh Art Forum Berlin ako pripravený zaradiť sa medzi veľké medzinárodné centrá umeleckého trhu po boku Bazileja a Miami. Objavili sa dokonca chýry, že herec a zberateľ umenia Brad Pitt si chcel v meste kúpiť byt.
Tie časy sú už preč. Berlín jednoducho nepatrí do rovnakej ligy ako Londýn, Paríž, Rím a Madrid. Dokonca aj letisko v Dubline odbaví viac cestujúcich ako berlínske letisko Brandenburg. Ako teda odpovedať na otázku denníka Die Zeit, prečo už toľko príslušníkov medzinárodnej smotánky nepovažuje Berlín za šik?
Prvá odpoveď je, že už nejaké obdobie nie je cesta tam – do Berlína – práve najjednoduchšia. Náklady na leteckú dopravu v Nemecku patria medzi najvyššie v Európe. Navyše sa vedenie berlínskeho letiska pri stanovovaní poplatkov za vzlet a pristátie prepočítalo a precenilo atraktívnosť tejto lokality. Výsledok: viaceré letecké spoločnosti jednoducho zrušili linky.
Letisko funguje na niečo vyše polovice svojej kapacity, čo približne zodpovedá obsadenosti hotelov v meste. Alternatíva – letieť do frankfurtského uzla a odtiaľ pokračovať vysokorýchlostným vlakom ICE – sa mnohým turistom zdá ešte menej lákavá.
Medzitým sa už aj mimo Nemecka rozšírila správa, že len približne 60 percent diaľkových vlakov v krajine prichádza načas, zatiaľ čo pomerne veľa z nich zrušia alebo skončia jazdu skôr, ako dorazia do cieľa.
Berlínsky Mauerpark. Povesť hlavného mesta ako centra mestského štýlu čoraz viac naráža na viditeľné zanedbávanie jeho verejných priestorov. Foto: Joerg Carstensen/dpa/picture alliance via Getty Images
Cena chaosu
Druhým dôvodom je kriminalita. Berlín, mesto s 3,9 milióna obyvateľov, zaznamenal predvlani 539-tisíc trestných činov. Poľsko s populáciou 37,8 milióna obyvateľov ich v tom istom období zaznamenalo 792-tisíc.
Tieto čísla nie sú úplne porovnateľné: berlínske štatistiky nezahŕňajú trestné činy proti štátnej bezpečnosti, zatiaľ čo poľské neobsahujú hospodárske trestné činy. Napriek tomu ilustrujú, aké nebezpečné sa nemecké hlavné mesto stalo pre obyvateľov aj návštevníkov.
Len minulý rok zaznamenali orgány činné v trestnom konaní v Berlíne 118 hromadných znásilnení, čo je len o niečo menej ako 161 prípadov evidovaných v Severnom Porýní-Vestfálsku, najľudnatejšej nemeckej spolkovej krajine s 18 miliónmi obyvateľov. Berlín má tiež vážny problém so strelnými zbraňami. Súperiace zločinecké klany nedávno prešli od nožov k pištoliam a začali strieľať cez ulicu v štvrti Graefekiez v Kreuzbergu alebo z idúcich áut.
Tretím dôvodom úpadku je odpad a všeobecné zhoršovanie stavu verejného priestoru. Len zopár zastávok metra od stále celkom reprezentatívneho centra v uliciach mnohých štvrtí sa povaľuje objemný odpad, zatiaľ čo bezdomovci a užívatelia drog táboria na chodníkoch alebo v staniciach metra. Železničné stanice často slúžia tej istej skupine ľudí ako toalety. Mestské upratovacie čaty sa objavujú len sporadicky.
Samozrejme, turisti aj miestni obyvatelia v Paríži sa tiež sťažujú na hory odpadkov. Ani Londýn nemusí byť vždy bezpečný. Vo francúzskom hlavnom meste sa však dá na takmer každom rohu najesť lepšie ako v Berlíne. A z kultúrneho hľadiska ponúka Londýn podľa hrubého odhadu 10-krát viac.
Otázkou teda je, prečo by sa niekto mal najprv podrobiť utrpeniu spojenému s cestou do Berlína a potom aj rôznym nepríjemnostiam, ktoré naňho čakajú po príchode. Čo zostáva na strane plusov? Bohužiaľ, podstatne menej ako pred niekoľkými rokmi, najmä v oblasti umenia a kultúry.
Veľtrh Art Forum Berlin sa nekoná od roku 2011. Kupujúci, ktorí prilietali len príležitostne, jednoducho nestačili na to, aby bol komerčne životaschopný. Berlínske bienále dnes pripomína výpredajový košík s „woke“ a protizraelským gýčom. Mnohé výstavy v iných inštitúciách vynikajú najmä svojou pochmúrnou politickou korektnosťou.
Posledná skutočne významná výstava v Gropius Bau sa konala v roku 2016: „Nemecko – Spomienky národa“, ktorú kurátorsky zastrešil britský historik umenia Neil MacGregor. Pokiaľ ide o Pergamské múzeum, veľké časti sú zatvorené z dôvodu rekonštrukcie a zostanú tak až do 40. rokov tohto storočia.
Pre dve konkrétne skupiny turistov sa dnešný Berlín stal oveľa menej prívetivým miestom, než býval kedysi: pre homosexuálnych návštevníkov večierkov a pre Židov. Násilné útoky na homosexuálnych mužov sú čoraz častejšie, pričom páchateľmi sú často mladí moslimovia arabského alebo tureckého pôvodu. Islamistický terorista, ktorý v júni vrazil autom do sprievodu Christopher Street Day v Berlíne, pričom zabil jednu osobu a 31 ľudí zranil, vyvolal šok v komunite po celom svete.
Už pred týmto útokom sa homosexuálne páry v mnohých častiach mesta s početnou moslimskou populáciou vyhýbali tomu, aby chodili ruka v ruke.
Z rovnakých dôvodov Židia v Berlíne už otvorene neprejavujú svoju identitu nosením prívesku s Dávidovou hviezdou alebo kipy. V roku 2025 zaznamenalo Výskumné a informačné centrum pre antisemitizmus (RIAS) v meste 2 197 antisemitských incidentov, vrátane 39 fyzických útokov a 41 vyhrážok.
Islamista sýrskeho pôvodu zaútočil nožom na španielskeho turistu medzi stélami Pamätníka holokaustu, pretože si ho pomýlil so Židom, a vážne ho zranil. Obeti sa podarilo prežiť len vďaka obrovskému šťastiu.
Berlínsky primátor Kai Wegner, ktorého dni sú už spočítané, sa síce môže sťažovať na pokles cestovného ruchu, ale doteraz neurobil nič proti prehlbujúcemu sa úpadku mesta, zatiaľ čo čoraz agresívnejšie správanie islamistov vyvoláva len zvyčajné frázy o tom, ako veľmi je tým znepokojený. Takmer každý týždeň pochodujú ulicami sympatizanti Hamasu a nepriatelia Izraela bez toho, aby sa museli obávať tlaku zo strany úradov.
Existuje dôvod, prečo hlavné mesto môže s takou apatiou sledovať úpadok svojho kedysi prosperujúceho hospodárskeho sektora: nemecký systém fiškálnej vyrovnávacej platby medzi spolkovými krajinami. Ak Berlín vyberie menej daňových príjmov, tri spolkové štáty, ktoré zostávajú ekonomicky silné – Bavorsko, Hesensko a Bádensko-Württembersko – jednoducho musia do Berlína napumpovať ešte viac miliárd než doteraz.
Bývalý primátor Klaus Wowereit kedysi prišiel s frázou: „Berlín je chudobný, ale sexy.“ Napriek miliardovým dotáciám z juhu Berlín chudobnie pozoruhodným tempom. Ale sexy? To platilo len krátko, počas niekoľkých rokov plných nádeje.
To bolo vtedy. To sa už nevráti.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
Titulný obrázok: Berlínsky Görlitzer Park 2. mája 2026, ráno po demonštráciách na Prvého mája, keď mestskí pracovníci čistili odpadky z jedného z najproblémovejších verejných priestorov hlavného mesta. Foto: Carsten Koall/dpa/picture alliance via Getty Images
