Namiesto swipovania rozhoduje kňaz
Na začiatku nie je komplikovaný algoritmus ani sofistikovaný osobnostný test. Kňaz sa v dotazníku pýta napríklad na vek, miesto bydliska či angažovanie v cirkevnom prostredí.
Do jeho pomyselnej zoznamky sa však nedostane každý. Cuevas má dve základné podmienky: záujemca musí mať viac ako 25 rokov a chodiť v nedeľu na omšu. Spoločná viera má byť jedným zo základov budúceho vzťahu.
Potenciálne dvojice potom vyberá osobne. Ako prvé zohľadňuje miesto, kde ľudia žijú. Geografická blízkosť podľa neho stretnutie a vznik vzťahu uľahčuje, nie je však nevyhnutnou podmienkou.
Má aj kritériá, ktoré by v klasickej zoznamke mohli vyvolať polemiku. Pri vytváraní dvojíc sa snaží o to, aby bol muž vyšší než žena a približne o dva až tri roky starší. Do rozhodovania teda vstupuje aj vlastný úsudok kňaza o tom, ktorí ľudia by sa k sebe mohli hodiť.
Ak vhodnú dvojicu nájde, vymení medzi nimi telefónne čísla. Ďalší krok je už na nich.
Kým spočiatku takto pomáhal ľuďom zo svojho okolia vo Valencii, dnes dostáva žiadosti aj zo zahraničia. Sám pritom tvrdí, že žiadny osobitný dar na odhadovanie ľudí nemá. Svoju činnosť vníma ako súčasť kňazskej služby a za podstatnú považuje túžbu záujemcov nájsť človeka, s ktorým budú mať spoločnú vieru a predstavu o manželstve.
Keď je za ďalším profilom možno niekto lepší
Psychologička Viera Cviková z Katedry psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského upozorňuje, že veľké množstvo potenciálnych partnerov môže vyvolávať takzvaný choice overload – preťaženie z množstva možností.
„Ak máme pocit, že si stále ešte môžeme vybrať lepšie, je oveľa ťažšie cítiť spokojnosť s tým, čo sme si už zvolili,“ vysvetľuje pre Štandard.
Pri širokej ponuke podľa nej môže vzniknúť predstava, že by malo byť možné nájsť takmer ideálneho človeka. Rozhodnúť sa pre konkrétneho partnera pritom znamená prijať aj jeho nedokonalosti a vzdať sa ostatných možností.
„Ak človek zostáva mentálne nastavený na otázku ‚Nie je tam ešte niekto lepší?‘, je preňho ťažšie byť naplno prítomný vo vzťahu, ktorý už vzniká,“ dodáva Cviková.
Za jednu z dôležitých vzťahových schopností dneška preto považuje schopnosť prestať neustále vyberať a začať investovať do konkrétneho človeka.
Experiment publikovaný v časopise Computers in Human Behavior rozdelil 248 dospelých do skupín, ktorým ponúkol 11, 31 alebo 91 profilov potenciálnych partnerov. Veľká ponuka v porovnaní s malou zvýšila preťaženie z výberu a strach zostať bez partnera a znížila aktuálne sebahodnotenie účastníkov.
Ďalšie experimenty pomenovali súvisiaci jav ako „rejection mindset“. Pri postupnom prezeraní ďalších možností boli ľudia čoraz odmietavejší. Veľké množstvo potenciálnych partnerov teda nemusí iba zvyšovať šancu nájsť vhodného človeka, ale môže meniť aj spôsob vyberania.
Tinder nemusí znamenať horší vzťah
Z toho však nevyplýva, že zoznámenie cez aplikáciu vedie k horšiemu partnerstvu. „Výskumy zatiaľ nenaznačujú, že by vzťahy vzniknuté cez zoznamovacie aplikácie boli automaticky menej kvalitné alebo odsúdené na kratšie trvanie,“ hovorí Cviková.
Dôležitejšie je podľa nej to, čo nasleduje po zoznámení – schopnosť dôverovať, komunikovať, zvládať konflikty, tolerovať odlišnosť a prijímať nedokonalosť druhého.
„Oveľa dôležitejšie nie je to, či sme sa zoznámili pri káve, cez priateľov alebo na Tinderi, ale či po období hľadania dokážeme prejsť od vyberania partnera k vytváraniu vzťahu,“ vysvetľuje.
Odvrátenou stránkou digitálneho zoznamovania sú ghosting, opakované odmietanie či množstvo kontaktov, ktoré nikam nevedú. Ak sa skúsenosť „tento človek o mňa nemal záujem“ opakuje, podľa Cvikovej sa môže zmeniť na všeobecnejší pocit „asi nie som dosť zaujímavý alebo atraktívny“.
„Ghosting je navyše náročný tým, že neprináša jasné ukončenie. Človek nevie, čo sa stalo, a zostáva v neistote, ktorá môže podporovať premýšľanie, pochybnosti o sebe a ťažšie emocionálne odpútanie sa,“ približuje.
Človek si potom môže zo strachu pred ďalším odmietnutím vytvárať odstup. Cviková však upozorňuje, že nemáme dostatok dôkazov na tvrdenie, že samotné aplikácie menia štýl vzťahovej väzby človeka.
Nedá sa hľadať donekonečna
Psychológ a katolícky kňaz Ján Kulan sa počas šiestich rokov pastoračnej práce stretával so stredoškolákmi a s vysokoškolákmi, ktorí si hľadali partnera.
„Často prílišná nedôvera a opatrnosť vstúpiť do vzťahu alebo strach zo zlyhania a neúspechu vo vzťahu bránia mladým ľuďom nájsť si partnera či partnerku,“ hovorí pre Štandard.
Zoznamovacie aplikácie podľa neho môžu byť užitočným nástrojom, digitálny kontakt by však mal viesť k osobnému stretnutiu. Očakávania od potenciálneho partnera by zároveň nemali byť „nereálne, neprimerané a neprekonateľné“.
Každý vzťah podľa neho prináša riziko: „Človek nikdy nevie, ako to dopadne, a vždy by mohol nájsť aj niekoho vhodnejšieho. Ale nedá sa hľadať donekonečna.“
Čo môže fungovať na Tinder kňazovi
Cuevasov systém tento problém rieši radikálnym zúžením možností. Cviková pripúšťa, že sprostredkované zoznámenie môže mať psychologickú výhodu.
„Ak nám niekto, kto nás pozná, predstaví konkrétneho človeka, odpadá nekonečné porovnávanie so stovkami ďalších profilov,“ vysvetľuje. Spoločné prostredie, známi či komunita môžu navyše zvyšovať pocit dôvery a bezpečia.
To však podľa nej neznamená, že tradičné dohadzovanie je automaticky úspešnejšie. Online zoznamovanie zase umožňuje stretnúť ľudí mimo bežného sociálneho okruhu. Rozhodujúce je, či spôsob zoznamovania pomáha konkrétneho človeka skutočne spoznať alebo nás udržiava v nekonečnom vyberaní.
Podobnú hranicu stanovuje Kulan. Kňaz môže vytvoriť podmienky na zoznámenie, predstaviť ľudí a sprevádzať ich, no ďalej je to na nich. „Vždy sú to samotní mladí, ktorí musia nájsť cestu k sebe, aktívne sa snažiť spoznať jeden druhého,“ uzatvára.
Cuevas tak môže možnosti radikálne zúžiť, Tinder ich, naopak, znásobiť. Ani jeden spôsob však za dvojicu neurobí to podstatné – prejsť od hľadania ďalšej možnosti k budovaniu vzťahu s konkrétnym, nevyhnutne nedokonalým človekom.
