Nemecké MeToo: Málo sexu a veľa politiky

Novinársku dráhu začal ako vojnový reportér v takých „malebných“ krajinách, ako sú Afganistan, Irak a Sudán. Z týchto čias si priniesol do redakcie Bildu dojímavé príbehy – neraz sa totiž pred ženami, ktoré chcel zviesť, rozplakal – a poľné lôžko. Mladé praktikantky sa do Reichelta autenticky zamilovali. Pohlavný styk sa potom uskutočnil v nejakom blízkom hoteli alebo rovno na poľnom lôžku.

V prípade tohto páchateľa neplatilo, že sa s podriadenými ženami vyspal a po použití ich odhodil. Skôr naopak – povýšil ich. Jedna neskúsená stážistka dostala v štruktúre mediálnej spoločnosti takú vysokú mocenskú pozíciu, že sa z priveľkej zodpovednosti psychicky zrútila a skončila na psychiatrii. Zatiaľ čo sa Julian veľmi usiloval udržať svoje aféry v tajnosti, jeho milenky mali v redakcii status nedotknuteľnosti. Ešte pred tým, ako sa niektorá z nich objavila v miestnosti, sa ďalší členovia redakcie navzájom varovali: „Pozor, táto je od Juliana.“

Sfalšoval rozvodový list

Viesť redakciu takýmto štýlom je bezpochyby odsúdeniahodné, ale môže mať Reicheltovo správanie trestnoprávny rozmer? Raz napríklad poslal novej kolegyni v noci správu: „Si ešte hore? Chcem cítiť tvoje telo.“ To bol ten najhorší príklad obťažovania, o ktorom sa zatiaľ verejnosť dozvedala.

Okrem toho sa Reicheltovi vyčíta, že oklamal externú vyšetrovaciu komisiu, ktorá už na jar na pokyn vydavateľstva preskúmala podozrenia voči šéfredaktorovi. Julian sa vtedy po dvoch týždňoch vrátil do redakcie očistený. Klamstvo spočívalo zrejme v jeho tvrdení pred vyšetrovacou komisiou, že ukončil všetky pomery s podriadenými ženami. V jednom vzťahu ale pokračoval. To najhoršie, čo sa Reicheltovi vyčíta, je podozrenie, že pre zvádzanie jednej praktikantky sfalšoval svoj rozvodový list. Tu sa dostávame na priam komický level: „Predátor“ predloží avizovanej milenke v najlepšej tradícii nemeckej byrokracie úradný papier o tom, že nepácha cudzoložstvo.

Zhrňme si to, hrdina číslo 1 je smutný antihrdina. Hnutie MeToo sa v Spojených štátoch najprv pustilo do „monštra“, producenta Harweya Weinsteina, ktorého už medzitým odsúdili. Pokračovalo to pred rokom so znamenitým srbským hercom Miroslavom Aleksićom, ktorý vo svojej vychýrenej hereckej škole znásilňoval celú generáciu popredných srbských herečiek rovno počas hodiny herectva.

Na rozdiel od týchto „alfasamcov“ je hlavný protagonista nemeckého vydania mladý uplakanec, ktorý na okraji poľného lôžka prosíka o ženskú nežnosť. Ak to chceme brať tak, že každá kauza čosi vypovedá o dotyčnej krajine, Nemecko je požehnaný štát.

Charizmatický krásny duch Döpfner

Hrdina číslo 2 bol šéfom hrdinu číslo 1. Mathias Döpfner má v sebe všetko, čo nadanému novinárovi Reicheltovi chýbalo. Dvojmetrový obor vyzerá ako z katalógu árijských nadľudí. Keď vstúpi v sprievode svojho desaťčlenného štábu do miestnosti, všetci sa stíšia. Predseda predstavenstva mediálneho koncernu Axel Springer SE pritom nie je len schopným manažérom, no aj „Schöngeist“. Toto nepreložiteľné slovo – znamená doslova „krásny duch“ – označuje osobu vysokej kultúry, ktorá žije nezávisle od ekonomických nátlakov.

Pôvodne nemajetný Döpfner začal ako hudobný kritik v obľúbenom periodiku „krásnoduchov“, vo Frankfurter Allgemeine, píše zádumčivé eseje a vedie zdĺhavé filozofické rozhovory. Popri tom sa vypracoval na šéfa a spolumajiteľa vydavateľstva s ročným obratom okolo troch miliárd eur.

S Reicheltom, ktorý už musel ako šéfredaktor Bildu odstúpiť, mal Döpfner veľké plány. Predaný náklad tabloidu, ktorý bol kedysi najpredávanejším denníkom Európy, padol v priebehu posledného desaťročia z troch miliónov na jeden. Súviselo to s digitalizáciou médií, no aj strateným kompasom novín. Tabloid musí osloviť široké ľudové vrstvy obyvateľstva, Bild sa ale už dávnejšie nedržal svojej pôvodnej pravicovej línie, na začiatku utečeneckej krízy napríklad tiež vykrikoval „Refugees Welcome“.

Len počas minulej zimy štartoval Reichelt novú spravodajskú televíziu Bild TV. Zeleno-progresívny mediálno-politický komplex Nemecka v tom ihneď videl pokus o založenie nemeckého Fox News. Bolo to trošku mimo nemeckej reality, 81-ročná vdova zakladateľa Friede Springerová je kamarátka Angely Merkelovej a Bild nikdy naozaj nevybočil z nemeckého mainstreamu.

Bild TV bol ale pokus o čiastočné vyváženie ľavicovo-liberálnej dominancie na mediálnom trhu. Ten projekt bol Reicheltova srdcovka. Bez neho je vo vážnych problémoch. A do problémov sa spolu s Reicheltom dostal aj vysoký „pohlavár“ koncernu Döpfner. Tu to začína byť ešte zaujímavejšie. Už totiž nejde o úbohý sexuálny život jedného šéfredaktora, ale o politiku medzinárodného rozsahu.

Kultivovaný hráč Mathias Döpfner je vysnívaným synom, akého zakladateľ vydavateľstva Axel Springer nemal. Pôvodne sa na líderskú pozíciu vo vydavateľstve rátalo so synom zakladateľa Axelom Springerom mladším, ktorý mal raz celý konglomerát viesť. Jeho život sa však skončil predčasne, keď na lavičke v hamburskom parku spáchal samovraždu. Otec sa z tejto tragédie už nezotavil a strávil posledné roky života v ústraní.

Kľukatá cesta Springera

Neveriaci pravicový slobodomurár Springer bol zložitou osobnosťou. Začal ako novinár v Tretej ríši, vtedy zodpovedal v lokálnom denníku Altona Nachrichten za antisemitskú propagandu, po vojne sa však z neho stal najhlasnejší filosemit Nemecka. Dodnes musí každý spolupracovník koncernu podpísať kódex, ktorý mu ukladá povinnosť milovať židovský národ a obhajovať existenciu štátu Izrael. Döpfner sa s tým plne identifikuje, hovorí si „nežidovský sionista“.

Springer, ktorý sa plním menom volal Axel Cäsar Springer, mával schizoidné epizódy, počas ktorých sa považoval za mesiáša. Raz letel do Moskvy, aby tam vlastnoručne vybavil zjednotenie Nemecka, u Chruščova, ale nepochodil, a odvtedy už neprestal nenávidieť komunizmus. Mrakodrap Springer-Hochhaus si postavil zopár metrov od Berlínskeho múru. Mal to byť maják slobody. Každý okoloidúci mal pochopiť – tu sa začína slobodný svet.

So svojou pravicovou líniou sa stala Springerova tlač hlavným terčom 68-čkarov. Mladí ľavicoví demonštranti sa pokúsili zabrániť distribúcii Bildu, teroristi z RAF spáchali v roku 1972 atentát na hamburský mrakodrap vydavateľstva, 17 spolupracovníkov sa pri tom zranilo. Po smrti Springera v roku 1985 sa vzťahy trošku znormalizovali, zarytí nemeckí progresívci však stavali Springerove denníky Bild a Die Welt stále mimo demokratický konsenzus.

Döpfner je na odstrel

Döpfner, z ktorého je po prijatí daru od vdovy Friede Springerovej vo výške jednej miliardy eur v roku 2020 aj významný spolumajiteľ celého vydavateľstva, má po sexafére tiež pošramotenú povesť. Najmä preto, že Reicheltovi do poslednej chvíle kryl chrbát. Ale aj kvôli tomu, že New York Times zverejnil jednu jeho citlivú súkromnú SMS správu. Napísal v nej pravdu, ktorá sa v etalónoch nemeckej elity vysloviť nesmie.

Obhajuje v nej kampaň, ktorú Reichelt v posledných mesiacoch viedol proti prestreleným koronaopatreniam. Reicheltovi v nej napísal, že je „skutočne posledným a jediným novinárom v Nemecku, ktorý sa stále odvážne búri proti novému autoritárskemu štátu NDR“. Väčšina ostatných žurnalistov sú podľa Döpfnera len „propagandistickí asistenti spolkovej vlády“.

Tú SMS správu, v ktorej dosť precízne opisuje stav slobody v Spolkovej republike Nemecko, radšej ani nemal písať. Döpfner si najprv vyprosil zverejnenie súkromného výroku, potom sa vyhováral na iróniu a hyperbolu, ale oheň už bol na streche. Doteraz mal povesť rešpektovaného „krásnoducha“, ktorý z nepochopiteľných dôvodov robí pre Springera, teraz je na verejný odstrel.

Podozrivým bol už niekoľko rokov, vždy si ale vedel zachrániť kožu vďaka svojmu vysoko rozvinutému umeniu vyváženého a kultivovaného jazyka. Podozrievali ho, že počas zimy 2015/2016 naznačil „vypnutie“ právneho štátu, keď zhruba milión obyvateľov prevažne z Blízkeho východu nekontrolovane zavítalo do Nemecka. Kolovalo o ňom, že nemá dostatočne rád islam.

V roku 2019 sa v dlhom rozhovore s progresívnym Spieglom pýtal, či je

„medzi politikmi a novinármi dosť odvahy a nekonformnosti“, aby kritizovali totalitné sklony ekologických mimovládok ako Extinction Rebellion. Pýtal sa aj na to, „prečo až 41 percent obyvateľov nových spolkových krajín tvrdí, že dnes nemajú väčšiu slobodu prejavu ako v minulosti? Prečo teda 58 % východných Nemcov podľa prieskumu týždenníka Die Zeit tvrdí, že sa dnes necítia lepšie chránení pred štátnou svojvôľou ako v časoch NDR?“ Už vtedy to boli škandalózne otázky. Döpfner sa ešte ako-tak vyvliekol tvrdením, že ten pocit bývalých občanov komunistickej NDR „je objektívnym nezmyslom“.

Döpfnerova „kritika systému“ sa vždy niesla v duchu, že pre demokratický štát predstavuje problém, keď má približne polovica občanov pocit, že nesmie otvorene vysloviť svoj názor, aj keď je ten pocit neoprávnený. Vždy to bol alibizmus. Döpfner sa vyjadruje aj ďalej v duchu, že Nemecko je slobodné, hoci Nemci majú celkom iný pocit. Teraz len s tým rozdielom, že mu to po uniknutej SMS správe už nikto neverí.

Döpfner aj naďalej alibisticky pokračuje v alibizme, pre ríšu pani Springerovej ide totiž o veľa. Práve v čase vypuknutia „sexškandálu“ sa nachádzal Döpfner v Spojených štátoch, aby dokončil politicky zrejme najdôležitejšiu akvizíciu svojho koncernu. Axel Springer SE kúpil americký portál Politico, ktorý má obrovský vplyv na mediálno-politický komplex vo Washingtone a – cez európske vydanie – aj v Bruseli.

Zainteresovanosť progresívnych novín New York Times v celej kauze spočívala najmä v tom, že by ich veľmi potešilo, keby mohli prevzatiu progresívneho Politica sexistickými nemeckými predátormi v poslednej chvíli zabrániť. Ešte nevieme, či sa im to podarí.

Jednoznačný víťaz

Hrdina číslo 3 je zase antihrdina, no vychádza z celej kauzy ako jednoznačný víťaz. Čitatelia Štandardu si mohli o tejto prečudnej nemeckej postavičke už niečo prečítať. Chlapík sa volá Jan Böhmermann, je zabávač vo verejnoprávnej televízii ZDF. Veľmi zábavný síce tento zelený progresívec nie je, siaha však na pozíciu hlavného kádrováka a cenzora v nemeckom verejnom priestore. Jeho súkromný život je síce prísne utajený, ale podľa všetkého usporiadaný, s čistým štítom sa ostrakizuje ľahšie.

Reichelt a Böhmermann tvorili tento rok urputne protipóly. Reicheltova nová spravodajská televízia Bild TV útočila na politickú a pandemickú jednostrannosť verejnoprávnych médií, zvlášť na neznášanlivé ťaženie Böhmermanna. Občas žiadala aj jeho vyhodenie zo ZDF. Reichelt teda využil svoj krátky čas na to, aby sa vyprofiloval ako borec za slobodu slova. Böhmermann sa pomstil konšpiráciou, ktorú uviedol zákernou vetou „Nechcem šíriť žiadnu konšpiráciu...“

Potom naznačil, že miliarda, ktorú Friede Springerová darovala Döpfnerovi, nebola riadne zdanená. Je to obvinenie, ktoré sa v Nemecku vníma ako smrteľne vážne. Odkedy to Böhmermann vyslovil, robí niečo na jeho pomery pomerne neobvyklé – mlčí. Asi si užíva, že sa jeden z jeho súperov odstránil sám.