Lepšie je mať spútané ruky ako vôľu. Film o Franzovi Jägerstätterovi

Americký režisér Terrence Malick má za sebou bohatú filmovú tvorbu. Medzi jeho najznámejšie diela patria Tenká červená čiara (1998) či Strom života (2011). Jeho rukopis je známy svojou poetickosťou a výtvarnou prepracovanosťou.

Pred dvomi rokmi nakrútil film Skrytý život o rakúskom roľníkovi, ktorý počas druhej svetovej vojny odmietol odprisahať vernosť Hitlerovej armáde. Ide o málo známy, ale skutočný príbeh Franza Jägerstättera z alpskej dedinky Radegund, ktorého po anšluse Rakúska pre uplatnenie výhrady vo svedomí nacisti uväznili a v roku 1943 popravili.

Skrytý život podobne ako niektoré predošlé Malickove filmy plynie pomalým tempom, spolu trvá takmer tri hodiny. Svojou umeleckou silou a vzácnym príbehom však za ten čas naozaj stojí.

Film, pochopiteľne, nezobrazuje všetky podrobnosti Franzovho života. Ak si ich začnete hľadať, v dostupných zdrojoch zistíte, že jeho život pôvodne plynul kľukatými cestami. Vyrástol ako nemanželské dieťa v Hornom Rakúsku, mal pomerne búrlivú mladosť, prvé dieťa splodil mimo manželstva. Ako mnoho iných Rakúšanov bol farmárom a staral sa o statok, ktorý zdedil po svojom nevlastnom otcovi. Po troch rokoch po narodení prvého dieťaťa sa však oženil s nábožensky založenou Franziskou (Fani) Schwaningerovou, ktorá na neho mala zrejme veľký vplyv. Po svadbe vykonali púť do Ríma, začal viac študovať Bibliu a životy svätých, neskôr vstúpil do Tretieho rádu františkánov a v roku 1941 sa stal kostolníkom v radegundskom kostole.

Mesiac po tom, ako Nemecko v marci 1938 anektovalo Rakúsko, si nový režim usporiadal referendum (skončilo sa výsledkom 99,73 percenta hlasov v prospech anexie). Franz mal vtedy 31 rokov a dva roky po svadbe, bol jediným obyvateľom Radegundu, ktorý hlasoval proti anšlusu. Ponúkli mu aj post starostu obce, čo však odmietol. Vykonal povinný krátky vojenský výcvik a viackrát mu bol doručený povolávací rozkaz do Wehrmachtu, ale vždy ho odmietol. V jeho životopisoch sa uvádza, že si bol vedomý nacistického programu „T4“, ktorým režim vyvražďoval telesne a duševne znevýhodnených ľudí, tiež poznal, ako nemecká vláda potláča cirkvi. Film tieto informácie skôr iba naznačuje, venuje sa udalostiam hlavne po roku 1938.

Oni sú nepriatelia, ale ty si zradca

Úvodné scény tvoria archívne zábery z Hitlerovho pochodu ulicami a jeho prejavov, následne sa však film sústredí na vykreslenie bežného života v alpskej dedine, jej krás aj problémov, aké možno poznáte aj zo svojich detských čias z vidieka. Hovorí o dedinských slávnostiach, prácach okolo domu, čistej manželskej láske či radostných hrách s deťmi. Vo filme je veľa ticha prepojeného s dobrou hudbou a krásnym alpským prostredím, čo všetko umocňuje úchvatná kamera. Ako je Malickovým dobrým zvykom, výtvarná stránka filmu je naozaj prepracovaná. Nie je pritom samoúčelná, ale, naopak, podporuje vykreslenie silného príbehu. (Text nižšie obsahuje viacero spoilerov.)

Ako po anšluse plynie čas, Franza pre jeho kritický postoj k nacizmu začínajú dedinčania postupne ostrakizovať, najviac výpovednou je jeho hádka so starostom, s ktorým mali zrejme dovtedy priateľský vzťah. Starosta mu postupne začne vyčítať, prečo nezložil prísahu, a na koniec rozhovoru mu kričí, že je „horší ako oni. Oni sú nepriatelia, ale ty si zradca“.

Od Franza sa postupne odvracia aj blízka rodina okrem manželky Fani, ktorá pri ňom zotrvá. Zhorší sa aj vzťah s jeho mamou, ktorá Fani dáva za vinu, že Franza zmenila. Franz s Fani majú, samozrejme, pochybnosti, či konajú správne, aj vzhľadom jeden na druhého, lebo vidia dôsledky, aké to pre nich má od okolia. Franz však neustúpi.

Vo filme je výborne zobrazený psychologický aspekt ostrakizácie cez viaceré tiché mikromomenty. Napríklad keď Franza a Fani v úvode navštívi poštár, ktorý pre nich ako ľudí žijúcich na samote tvorí jeden z mála kontaktov s okolitým svetom. Prechádza okolo nich na bicykli, nakrátko sa zastaví a s posmešným úsmevom sa Franza opýta, či sa má dobre. Keďže divák Franzovo odmietnutie vstupu do armády už pozná, poštárovu ostrú iróniu hneď pochopí. Film k tomu nepridáva žiadne ďalšie slová. Poštár mlčky odíde, manželia sa na seba len nemo pozrú a dej plynie ďalej.

Podobná je scéna Franzovej mamy a manželky. Fani robí v dome malý poriadok a upraví na okennom parapete vázu s kvetom. Mama pár sekúnd po nej dá vázu na pôvodné miesto, bez slova si k nej sadne chrbtom a ani sa na ňu nepozrie. Fani bez slov čelí aj neskoršiemu hádzaniu kameňov od dedinčanov či odstrkovaniu pri dedinských prácach alebo pri prvom svätom prijímaní svojich detí.

Film väčšinu udalostí vôbec nepodáva cez rozhovory postáv, nepotrebuje dej podrobne vysvetľovať, len ho naznačí a spoľahne sa na inteligenciu diváka, že to pochopí sám. A funguje to veľmi dobre.

Trailer k filmu Skrytý život.

Podpíšte a budete slobodný / Ale ja som slobodný

Rovnako skôr obrazmi ako rozhovormi je vykreslená aj hlavná dejová línia. Malick sa nesústredí na zobrazovanie hrôz nacizmu, ani jeho hlavná postava podrobne nezdôvodňuje, prečo koná tak, ako koná. Niekomu to môže chýbať, režisér však zrejme usúdil, že téma Hitlerovej Tretej ríše je dnes už dostatočne známa a že opakované vysvetľovanie by mohlo byť skôr kontraproduktívne. Dôraz dáva, naopak, na vykreslenie dobra a toho, ako do života bežnej slušnej rodiny zasiahol nacizmus, vojna či poddajnosť ľudí voči novému režimu.

Ak už sú prítomné slová, počujeme ich najmä v listoch, ktoré si Franz posielal s Fani, keď bol vo väzení. Franz v nich vyznáva lásku manželke, vysvetľuje niektoré svoje kroky, uvažuje o živote, o utrpení. Fani mu píše, ako ho s deťmi majú radi, ako im chýba, čo sa deje v Radegunde. Zobrazenie ich vzájomnej lásky drží diváka nad ponurosťou ťažkých čias.

Film popri tom veľmi dobre vykresľuje celú mašinériu totalitného štátu a „problémy“, aké v ňom vyvolávajú drobní, neznámi ľudia, ktorí sa neprispôsobili a rozhodli sa nebyť poslušným kolieskom vo veľkom zločineckom stroji. Franza pri každej možnej príležitosti dedinčania, úradníci a vojaci presviedčajú, že je sám a že svojím postojom predsa nič nezmení. Nakoniec ho súkromne konfrontuje aj sudca, ktorého v krátkej scéne skvele zahrá Bruno Ganz (či sudca Franza napokon pochopí, hoci koná inak, necháva film na posúdení diváka).

Nikto si Franza nevšíma, je úplne izolovaný a jeho hlas beh vojny nijakým spôsobom neovplyvní. Prečo to teda robí? pýtajú sa ho. Aký to má zmysel? Odpovedá, že nemôže spraviť niečo, čo považuje za zlé. Má právo takto konať? pýta sa nacistický režim. Mám právo konať inak? pýta sa Franz, vedomý si toho, že je niečo vyššie ako štátna moc. Jeho obhajca mu vo väzení dohovára: Podpíšte to tu a budete slobodný. Franz mu odpovedá: Ale ja som slobodný.

Vo filme sa môže nájsť istá spojitosť s dielom Martina Scorseseho Mlčanie (2016). Jezuitský misionár v Japonsku 17. storočia sa v ňom z donútenia vzdáva svojej viery, aby zachránil seba a svojich fyzicky mučených blízkych. V Malickovom Skrytom živote Franz od začiatku do konca čelí výzve podpísať vernosť Hitlerovi. Po vyrieknutí trestu smrti obhajca Franza presviedča, že sa to stále dá zvrátiť. Prítomný radegundský kňaz mu v emocionálne vypätej scéne hovorí, že to môže podpísať, lebo vojna sa môže čoskoro skončiť. „Bohu je ukradnuté, čo hovoríš, dôležité je, čo nosíš vo svojom srdci,“ hovorí mu kňaz. Franz však nepodpíše a v poslednom liste vyznáva lásku svojej rodine.

Scorsese by sa možno pýtal, do akej miery je Franz vinníkom utrpenia, ktoré jeho odporom doľahlo na jeho rodinu. Malick ide inou cestou, vinníkom je jasne páchateľ násilia, teda nacistický režim, nemá potrebu to falošne relativizovať a prenášať zodpovednosť aj na obete. Jeho film oceňuje človeka, ktorý sa režimu postavil a zostal verný svojmu svedomiu.

Pamätník Franzovi Jägerstätterovi blízko rakúskej obce Sankt Radegund.

Vykreslenie dobra, ktoré pretrvá aj napriek utrpeniu

Takých ako on bolo pritom viacero. Samotný Franz Jägerstätter sa inšpiroval aj príbehom rakúskeho kňaza – palotína Franza Reinischa, ktorý pred vojnou kázal o nezlučiteľnosti kresťanstva a nacizmu, neskôr odmietol odprisahať vernosť Hitlerovi, za čo ho v roku 1942 nacisti popravili.

Keď austrálsky novinár Rowan Light pred niekoľkými rokmi hodnotil vlnu záujmu o knižnú a filmovú sériu Hra o tróny od G. R. R. Martina a to, že ho niektorí kritici vyzdvihujú nad J. R. R. Tolkiena, vytkol Martinovi jeho prílišné zameriavanie sa na vykreslenie zla. „Stvárniť presvedčivé zlo si nevyžaduje viac úsilia než čítanie denných novín; stvárniť presvedčivé dobro je oveľa ťažšie. Tolkien bol schopný pokryť svoju prácu s transcendentálnym zámerom – niečím, čo je v literatúre vzácne,“ napísal Light.

Podobné by sa dalo napísať aj pri filme Skrytý život. Hoci téma druhej svetovej vojny a nacizmu ponúka ku skĺznutiu do fascinácie zlom a k zobrazeniu bezmocnosti jednotlivca, Malickov film ukazuje inú cestu. Vykreslenie dobra, ktoré pretrvá aj napriek utrpeniu, spoločenskému odsúdeniu a smrti, je omnoho ťažšie a aj omnoho silnejšie.

Franz Jägerstätter bol 26. októbra 2007 pápežom Benediktom XVI. vyhlásený za blahoslaveného. V obci Sankt Radegund mu je dnes venovaných pár pamätníkov. Jeden stojí pred jeho domom, druhý mu postavili dedinčania blízko obce (je možné ho vidieť aj na Google Maps). Vkusne naukladané drevené polená tu obkolesujú veľký kamenný pamätník, na ktorom stojí jeho meno, roky jeho života, heslo „Nie nacionálnemu socializmu“ a nápis „Lepšie je mať spútané ruky ako vôľu“.

Vďaka Malickovmu výtvarnému a dramatickému umeniu je Skrytý život jedným z najkrajších a najdôraznejších filmov týkajúcich sa odporu voči zločineckým diktatúram a vďaka skutočnému príbehu „neznámeho“ Franza Jägerstättera aj jedným z najhodnotnejších.

Skrytý život (A Hidden Life); USA, Veľká Británia, Nemecko; 2019; réžia: Terrence Malick; 174 min.