Výročie vraždy ruskej novinárky. Ako vyzerala novinárčina po smrti Politkovskej

Politkovská spolu so svojou čečenskou kolegyňou Zajnap Gašajevovou cestovala počas vojny do Čečenska a nakrúcala jej následky. Pripomeňme, že otec súčasného čečenského prezidenta Achmat Kadyrov sa stal vtedy z vôle Kremľa vodcom Čečenska a – slovami Michaila Zygara – zmenil boj Čečencov proti Nečečencom na boj medzi čečenskými stúpencami Kadyrovovcov a čečenskými stúpencami nezávislosti.

„Anna bola prakticky jedinou ruskou novinárkou, ktorá prichádzala do Čečenska a bola jednoznačne na strane obetí,“ povedala Gašajevová, zakladateľka organizácie Echo vojny, ktoré dokumentovalo ruské vojnové zločiny a hľadalo ruských a čečenských nezvestných vojakov.

Predvojnové novinárstvo

Redaktor Štandardu sa pri príležitosti okrúhleho výročia vraždy obrátil na ruského novinára Iľju Kosygina, ktorý sa novinárstvu profesionálne venuje od roku 2018. Vtedy po absolvovaní Letnej školy žurnalistiky Borisa Nemcova začal spolupracovať s Rádiom Slobodná Európa/Rádiom Sloboda ako externý korešpondent.

Písal pre Deutsche Welle a zároveň rozvíjal regionálne médium Dovod [po rusky argument, pozn. red], od roku 2017 je jeho šéfredaktorom. Jeho hlavné pracovné skúsenosti priamo v Rusku spadajú do rokov 2018 až 2021. Pýtali sme sa, ako vyzerala práca novinára pred začiatkom ruskej invázie na Ukrajinu, keď Kremeľ postupoval proti opozičným médiám miernejšie ako dnes.

„Asi najdôležitejšie, čo môžem povedať, je toto: pre nezávislého novinára nebol tlak zo strany štátu ani dávno pred plnohodnotnou vojnou ničím abstraktným. Obzvlášť v regióne, kde doslova žijete v blízkosti ľudí a štruktúr, o ktorých píšete,“ povedal pre Štandard Kosygin.

Vo Vladimire, hlavnom meste Vladimirskej oblasti neďaleko od Moskvy, informoval podobne ako jeho kolegovia o protestoch, voľbách, činnosti občianskych aktivistov a politickej opozície. Postupne sa Dovod stal pre miestnych politikov jedným z najnepohodlnejších médií.

„V októbri 2019 sa uskutočnili prehliadky redakcie Dovodu a súbežne aj môjho bytu. Príslušníci bezpečnostných zložiek zaistili techniku, dokumenty a peniaze a mne zablokovali bankové účty. V septembri 2020 sa všetko zopakovalo: o šiestej ráno začali policajti a príslušníci bezpečnostných služieb elektrickou pílou vyrezávať dvere do môjho bytu, pričom opäť zaistili techniku a dokumenty,“ spomína Kosygin.

Spolu s tým médiu Dovod štát odobral licenciu a následné pokusy o opätovnú registráciu Federálna služba pre dozor v oblasti telekomunikácií, informačných technológií a masmédií (Roskomnadzor) zamietala.

Žaloval ho Prigožin

Po legislatívnych úpravách súvisiacich s ruskými ozbrojenými silami z júna 2023 došlo k známej vzbure Jevgenija Prigožina, ktorý sa odpútal od rusko-ukrajinského frontu a spolu s vernými jednotkami začal postupovať na Moskvu.

„Ešte pred vojnou, v roku 2020, na mňa Jevgenij Prigožin podal žalobu pre rozhovor uverejnený v Dovode, v ktorom sa hovorilo o jeho trestných záznamoch, a súd rozhodol, že odo mňa, od portálu Meduza aj od Maxima Ševčenka má dostať odškodné 500-tisíc rubľov,“ hovorí Kosygin.

Azda najvýrečnejší prípad sa podľa Kosygina stal v apríl 2021, keď prišiel informovať o protestnej akcii lekárov pri väznici IK-2 vo Vladimirskej oblasti, v ktorej sa v tom čase nachádzal aj Alexej Navaľnyj.

„Za moju novinársku prácu ma zadržali, obvinili z narúšania dopravy a odsúdili na deväť dní administratívneho väzenia. Týchto deväť dní som strávil vo vladimirskej cele,“ spomína dlhoročný ruský novinár, ktorý o pobyte vo väznici napísal článok.

Postupne už bolo jasné, že ďalším krokom zo strany štátu by mohlo byť plnohodnotné trestné konanie, takže v júli 2021 Kosygin s manželkou odišli z Ruska. Naďalej pôsobí ako šéfredaktor Dovodu, avšak žije v Poľsku, ktoré mu udelilo politický azyl.

Pomery dnes

Ako zhŕňa projekt Gulag.cz, ktorý spolupracuje napríklad s ruským pamiatkovým hnutím Memorial, od roku 2001 v Rusku zavraždili najmenej 37 novinárov, 27 sa ich v súčasnosti nachádza vo väzení a viac ako 340 sa nachádza sa zozname zahraničných agentov.

To súvisí v neposlednom rade s výrazným posilnením cenzúry, ktorého korene siahajú na začiatok ruskej invázie na Ukrajinu. Navyše v posledných rokoch za nejasných okolností v ruskej väzbe a väzení zomreli aj ruský nacionalista Maxim „Tesák“ Marcinkevič, ukrajinská novinárka Viktorija Roščynová a tucet ďalších.

Rozsah a úroveň policajnej brutality vzrástli v súvislosti s potláčaním protivojnových nálad. Ruskí občania boli vystavovaní násiliu pri zadržiavaní či neskôr vo väzbe: ide o prípady bitia či znásilňovania mužov i žien.

Od začiatku invázie do ruských väzníc putovalo 15 ruských, 10 ukrajinských novinárov a dvaja americkí. Niektorí z nich boli prepustení, viacerí sa sťažujú na nevyhovujúce podmienky v podobe šikany zo strany dozorcov aj väzňov alebo nevyhovujúcich priestorov zamorených potkanmi.