Matej Gašparovič

Vyústenie vlečúceho sa konfliktu Tomáša Tarabu s predsedom SNS, na ktorej chrbte sa dostal do parlamentu, nedopadlo dobre najmä pre premiéra. Ten pritom v snahe uchlácholiť Tarabu použil najťažší kaliber, ktorý využíva len veľmi zriedka, respektíve takmer nikdy: emócie. Prejavil ich na stretnutí s japonskými investormi, keď Tarabu častoval chválospevmi, akých sa od mocenského pragmatika dostalo len málokomu.

Ak sa však Robert Fico nazdával, že Taraba po jeho náhlom prejave citov vymäkne, zjavne sa prepočítal. Exminister umne a pragmaticky hral svoju hru a prípravou tímu okolo seba si nezávislú pozíciu upevnil. Predsedovi vlády sa naopak situácia okolo neho vymkla z rúk.

Fico si uvedomoval, že Taraba je populárny nielen medzi národovcami, ale najmä v prostredí jeho voličov. Jeho vstup do ringu s vlastným subjektom ho preto môže obrať o zopár percent.

V tomto mal však premiér zviazané ruky. Ministerské kreslo, na ktorom Taraba sedel, mu zachrániť nedokázal, keďže patrilo SNS. Napokon sa ho nemohol naplno ujať ani on, keďže v Smere má Taraba povesť príliš samostatného hráča, ktorý sa nepodvoľuje straníckej disciplíne.