Berlín rýchlo spochybnil jeho slová, ktoré následne francúzske vojenské velenie spresnilo. Francúzska ministerka obrany Catherine Vautrinová a jej nemecký náprotivok Boris Pistorius 9. októbra trvali na tom, že program naďalej platí. Nesúlad sa teda netýka ani tak formálneho odstúpenia Nemecka, ale skôr čoraz neistejších vyhliadok na pôvodne plánovaný spoločný tank.
Partnerstvo v neistote
Program, ktorý v roku 2017 odštartovali Emmanuel Macron a Angela Merkelová, mal do roku 2040 nahradiť nemecké tanky Leopard 2 a francúzske tanky Leclerc. Ambície tohto projektu siahali ďaleko za rámec konvenčného tanku novej generácie. MGCS bol koncipovaný ako komplexný pozemný bojový systém kombinujúci obrnené vozidlá, drony, senzory a prepojené komunikačné systémy. Podobne ako FCAS stelesňoval ambíciu vybudovať európsky obranný priemysel schopný konkurovať hlavným svetovým vojenským veľmociam.
Na pozadí rétoriky o európskej suverenite však projekt naďalej oslabovala priemyselná rivalita. Účasť spoločnosti Rheinmetall spolu s KNDS, francúzsko-nemeckou skupinou vzniknutou fúziou spoločností Nexter a Krauss-Maffei Wegmann, spôsobila, že rozdelenie zodpovedností a ekonomických výhod bolo obzvlášť sporné. Každý výrobca sa snažil chrániť svoje vlastné záujmy, odborné znalosti a obchodné vyhliadky.
Tieto nezhody nakoniec spôsobili, že pôvodný harmonogram sa stal čoraz nereálnejším. Podľa generála Mandona bol priemyselný návrh predložený začiatkom roka 2026 nezlučiteľný s harmonogramom výmeny existujúcich tankov. Nemecko medzitým začalo vlastnú štúdiu o nástupcovi tanku Leopard 2.
Do júla projekt MGCS už počas francúzsko-nemeckých rokovaní stratil veľkú časť svojho pôvodného rozsahu. Namiesto toho, aby sa partneri zameriavali predovšetkým na vývoj spoločného tanku, čoraz viac sa sústreďovali na výskum spoločných bojových technológií.
Program bol preto presmerovaný na technologickú spoluprácu, najmä v oblasti konektivity, automatizácie, robotiky a koordinácie medzi posádkovými a bezpilotnými vozidlami. Zostáva však neisté, či tieto technológie nakoniec vytvoria základ spoločne vyvinutého tanku.
Berlín výslovne odmietol tvrdenie, že táto zmena znamená zrušenie programu. Vo vyhlásení z 9. októbra nemecké ministerstvo obrany uviedlo, že obe krajiny sa dohodli na prispôsobení svojej spolupráce na základe skúseností získaných z vojny na Ukrajine. Potvrdilo záväzok Nemecka k rovnocennému partnerstvu a k vývoju technológií na budúce obrnené boje.
Nemecká vláda už v júni načrtla tento prístup nezávislý od konkrétnej platformy s cieľom vyvinúť technológie, ktoré by bolo možné využívať v rôznych posádkových aj bezpilotných vozidlách.
Postoj Francúzska sa tiež ukázal komplexnejší, než naznačovali pôvodné vyjadrenia generála Mandona. Neskôr objasnil, že program pokračuje, hoci s oneskorením a so zmenou smerovania. Francúzska ministerka a nemecký minister obrany tento postoj zopakovali 9. októbra.
Kľúčovou otázkou preto je, či program, ktorý už nezaručuje vývoj spoločného tanku, môže naďalej plniť svoj pôvodný strategický účel.
Pre Francúzsko sa čas stáva čoraz naliehavejším problémom. Postupné vyraďovanie tankov Leclerc sa má začať do roku 2038. Francúzski vojenskí plánovači musia preto zvážiť, ako tento tank nahradiť bez toho, aby sa úplne spoliehali na program, ktorého pôvodný harmonogram a ciele sú teraz sporné.
Spoločnosť KNDS France už načrtla dočasné riešenie, ktoré by mohlo pomôcť preklenúť túto medzeru bez čakania na výsledok medzinárodného programu.
FCAS: prvé varovanie
Ťažkosti spojené s programom MGCS pripomínajú krach projektu budúceho vzdušného bojového systému (FCAS).
Tento projekt, ktorý bol takisto spustený v roku 2017, mal za cieľ preukázať, že Francúzsko, Nemecko a Španielsko dokážu spolupracovať na vývoji vojenskej techniky novej generácie. Lietadlo navrhnuté ako náhrada za francúzske Rafale a Eurofighter malo byť uvedené do prevádzky do roku 2040 ako súčasť širšieho systému zahŕňajúceho bojové drony, prepojené senzory a digitálnu sieť.
Projekt však uviazol v nezhodách medzi francúzskym hlavným dodávateľom Dassault Aviation a spoločnosťou Airbus Defence and Space, zastupujúcou nemecké a španielske záujmy. Spory týkajúce sa rozdelenia práce, duševného vlastníctva a rozhodovacieho procesu sa nakoniec ukázali ako neprekonateľné.
V júni sa kancelár Friedrich Merz a prezident Emmanuel Macron dohodli na ukončení spoločného projektu stíhacieho lietadla, za ktorý sa Macron od začiatku zasadzoval. Oba programy majú podobný priebeh. Politické odhodlanie budovať spoločné vojenské kapacity nestačí na prekonanie rozdielov medzi priemyselnými partnermi ani na zosúladenie operačných požiadaviek a strategických priorít zúčastnených krajín.
V oboch prípadoch bola spolupráca narušená spormi o to, kto by zariadenie navrhol, kto by technológiu kontroloval a kto by zabezpečil najväčšie ekonomické výhody.
Tieto neúspechy sú obzvlášť významné, pretože oba projekty boli prezentované ako piliere európskej strategickej autonómie. FCAS sa zrútil, zatiaľ čo MGCS bol podstatne obmedzený, čo spochybňuje jeho hlavné ambície.
Tieto udalosti spoločne odhaľujú nielen obmedzenia francúzsko-nemeckého partnerstva, ale aj ťažkosti, ktorým Európa čelí pri budovaní súdržnej priemyselnej a technologickej základne v oblasti obrany.
Berlín sa obracia na Londýn
Meniaca sa situácia v oblasti európskej obrannej spolupráce zaznamenala ďalší obrat vďaka britskej iniciatíve. Britský premiér Andy Burnham 8. októbra oznámil, že Spojené kráľovstvo je otvorené vstupu Nemecka do programu Global Combat Air Programme (GCAP), projektu stíhacích lietadiel novej generácie, ktorý vedú Veľká Británia, Taliansko a Japonsko.
„V našej diskusii pred touto ratifikáciou som kancelárovi naznačil, že sme otvorení vstupu Nemecka do programu GCAP,“ povedal po stretnutí s Friedrichom Merzom v Berlíne. Dodal, že chce túto možnosť ďalej preskúmať s talianskymi a japonskými partnermi.
Nemecko sa zatiaľ nerozhodlo a zapojenie ďalšieho partnera do programu by mohlo priniesť nové výzvy v oblasti riadenia a časového harmonogramu. Politický signál je však jasný. Po zlyhaní francúzsko-nemecko-španielskeho projektu má Berlín teraz ďalšiu potenciálnu cestu k vývoju stíhacieho lietadla novej generácie.
Perspektíva takejto aliancie je príznačná. Európska vojenská spolupráca sa nemusí nevyhnutne organizovať v rámci Európskej únie, dokonca ani jej najväčších členských štátov.
Veľká Británia, ktorá vystúpila z EÚ, už spolupracuje s Talianskom a Japonskom. Teraz by mohla privítať Nemecko v programe, ktorý predtým priamo konkuroval projektu pod vedením Francúzska.
Takéto partnerstvá sú formované skôr priemyselnými kapacitami, strategickými záujmami a politickými úvahami než inštitucionálnymi štruktúrami EÚ. V tomto kontexte sa predpoklad, že francúzsko-nemecké partnerstvo bude prirodzene aj naďalej hnacou silou hlavných európskych vojenských programov, javí ako čoraz ťažšie udržateľný.
Zrútenie projektu FCAS prinútilo Francúzsko a Nemecko prehodnotiť ich možnosti, zatiaľ čo projekt MGCS prežíva v podstatne revidovanej podobe. Oba prípady ilustrujú obmedzenia modelu, ktorý závisí od zosúladenia konkurenčných národných a priemyselných priorít.
Napriek tomu, že Európska únia spúšťa čoraz väčší počet iniciatív na podporu svojho obranného priemyslu, doteraz nebola schopná prekonať ťažkosti, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou týchto ambicióznych spoločných programov. Veľké zbrojné projekty si vyžadujú rýchle rozhodnutia, priemyselnú deľbu práce prijateľnú pre všetkých účastníkov a vojenské požiadavky, ktoré zostávajú zosúladené niekoľko desaťročí. Európske inštitúcie môžu podporovať a posilňovať spoluprácu, nemôžu však eliminovať potrebu náročných národných kompromisov.
Keďže európske krajiny zrýchľujú zbrojenie a čelia rastúcim bezpečnostným hrozbám, čoraz viac hľadajú partnerov schopných poskytnúť im potrebné vojenské kapacity, bez ohľadu na to, či sú títo partneri členmi EÚ alebo nie.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
