Ale späť k 7. novembru. Bol to sviatok sviatkov, deň, keď sa začali písať nové svetové dejiny. Československo sa ho po páde režimu v roku 1989 veľmi rýchlo zbavilo, v Rusku sa v modifikovanej forme oslavoval až do roku 2004. Tradícia bola silná, musel ho nahradiť 4. november, Deň národnej jednoty, keď si pripomínajú oslobodenie Moskvy od Poliakov z roku 1612.
V minulom režime nebolo v Československu mysliteľné, aby takýto kľúčový sviatok ostal len jednorazovou epizódou. Oslavovať sa začalo už v podvečer 6. novembra. Spolu so spolužiakmi zo základnej školy som sa musel zúčastňovať na lampiónových sprievodoch, niesť s nimi symboly svetla ako upozornenie pre zahnívajúci kapitalistický svet. Čínsky vynález bol vtedy prijateľný, lebo najľudnatejší štát sveta sa hlásil k tomu istému režimu.
Sviatok mal pokračovanie, slúžil na to vyhlásený mesiac československo-sovietskeho priateľstva. Trval až do decembra. Organizovali sa posedenia pri samovare, často spájané so sponzorovanými vedomostnými súťažami o Sovietskom zväze. Dodnes mi znejú slová troch najväčších polostrovov v ríši svetla – Čukotka, Kamčatka, Kola.
Mesiac bratského priateľstva sa československým komunistom hodil nielen na zaliečanie Moskve. Prekrýval sa s predvianočným adventom a najradšej by úplne nahradil tieto tisícročné kresťanské obyčaje. Vianoce si komunisti nikdy nedovolili zrušiť, tak ich aspoň zdevalvovali biednym príležitostným konzumom a používali názov Sviatky pokoja a mieru.
Priateľstvo so Sovietskym zväzom malo ďalšie formy. Učitelia ruského jazyka každoročne predkladali žiakom zoznam sovietskych časopisov, z ktorých si dobrovoľne-nasilu vyberali aspoň jeden na odoberanie. A rodičia to museli zaplatiť. Pamätám si, ako otec a mama s úbohým rodinným rozpočtom krútili hlavami, keď som takýto zoznam priniesol domov.
Žiaci si opäť dobrovoľne-nasilu dopisovali s rovesníkmi zo Sovietskeho zväzu. I ja som viedol takúto korešpondenciu, dievča malo divné meno, volalo sa Kuka Nine. Neviem, či to bolo jej skutočné meno, ale pár listov sme si vymenili. Komunikácia sa skončila po tom, ako som jej do Sovietskeho zväzu poslal malý balíček s nejakou potravinou, lebo som vyrozumel, že má akési problémy. Viac sa neozvala.
Ako žiak som sa stal členom Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Boli sme tam až na výnimky všetci. Legitimáciu som nosil až do dospelých liet, pomáhala vyvažovať môj hanebný rodinný pôvod, lebo otec bol politickým väzňom. A skutočne sem-tam pomohla.
Keď som nastúpil po škole a povinnej vojenčine do práce, na legitimáciu som pozabudol. Až ma raz oslovila šéfka, že bude schôdza sovietskych priateľov. Nuž, išiel som tam. Hoci to boli časy Gorbačovovej perestrojky, komunisti v Československu stále hrýzli. Bolo to, tuším, na jar 1987.
Na podnikovej schôdzke sa preberala otázka sviatku 9. mája. Mali sme prijať rezolúciu k oslobodeniu Československa sovietskou armádou. Ja som do uznesenia navrhol doplniť formuláciu "... a spojeneckými vojskami", lebo tak to bolo v skutočnosti. Vyhodili ma a legitimáciu som musel odovzdať.
Nič viac sa našťastie nestalo, komunistický režim sa otriasal. Sviatok 7. novembra sa mal oslavovať už len pár posledných rokov.
