V čase predaja v prospech EPH sa ročný zisk po zdanení pohyboval v päťročnom priemere nad 50 miliónmi eur. Bol teda minimálne 50-násobný v porovnaní s predprivatizačnými krokmi.
A čo dnes? EPH dostal priemernú päťročnú ziskovosť na takmer 130 miliónov eur, čo je 2,5-krát viac oproti časom, keď podiel kupoval. Ak týmto koeficientom vynásobíme hodnotu podielu do dnešných čias, vyjde nám spomínaná miliarda eur.
Je to hrubý, schematický výpočet, ale predsa vystihuje, ako za predchádzajúce roky narástla hodnota firmy. A štát si tiež prišiel na svoje. Za uplynulých päť rokov zinkasoval v dividendách zo SSE vďaka dobrému hospodáreniu v priemere ročne okolo 40 miliónov eur.
Oplatilo sa z tohto pohľadu štátu privatizovať? Podľa príjmov určite. Môžete si povedať, že rovnako úspešne mohol za uplynulé takmer dve desaťročia hospodáriť štát a o zisky sa nemusel deliť. Nuž, skúsenosť predprivatizačných 90. rokov ukázala, že hospodáriť nevedel, týkalo sa to elektroenergetiky i zemného plynu. Firmy sa potácali na hranici ziskovosti, investične boli zanedbané. Len si spomeňme, ako sa bačovalo v Slovenskom plynárenskom priemysle za čias Jána Duckého.
Privatizáciu možno jednoznačne hodnotiť ako úspech. Štátu sa oplatila. Ak bude Fico hovoriť niečo iné, bude to obyčajná demagógia.
Na druhej strane, štát musí sledovať svoj strategický záujem. V čase rozbiehajúcej sa európskej energetickej krízy je to ešte dôležitejšie. Zatiaľ má vláda dostatočné páky, aby elektroenergetické firmy kontrolovala. Stačí jej vlastniť polovičný podiel a vyhradzovať si právo súhlasiť s výmenou majiteľa v prípade predaja zvyšných akcií.
Ak by sa vláda v súčasnej situácii vydala cestou spätného odkúpenia podielu v SPP, návrat do rozšafných 90. rokov nehrozí. No určite hrozí strata efektívnosti hospodárenia a je pravdepodobné, že politici by podľahli pokušeniu populisticky ponúknuť ľuďom prijateľnejšie ceny elektriny na úkor ziskovosti firmy. Každá firma, súkromná či štátna, potrebuje dosahovať zisk – nielen na uspokojenie majiteľov, ale aj na získanie prostriedkov na nevyhnutné investície. Príkladom sú Slovenské elektrárne reinvestujúce do Mochoviec.
Čo v tejto situácii teda môže spraviť vláda? Ak by odobrila predaj podielu maďarskej MVM, o čo sa EPH zjavne bude snažiť, firma by bola v spoločných štátnych rukách – slovenských a maďarských. Potom by rovnako hrozilo riziko opísané o pár riadkov vyššie. Navyše, vo významnej slovenskej firme by sedela maďarská vláda.
Z Richarda Sulíka, ktorému oblasť vecne prislúcha, by sa stal etatizátor, nie privatizér, čo chcel ešte pred rokom a pol predať všetky štátne akcie v SSE súkromníkom. Tým by sa úplne znemožnil.
Pre Sulíka, ak to dokáže presadiť vo vláde, je jediným riešením rokovať s EPH a súkromnými záujemcami. Nuž, súkromnými. Zo zverejnených záujemcov je takýmto iba nemecký E.ON. V českom ČEZ vlastní 70 percent akcií tiež štát, takže je v podobnom postavení ako maďarský MVM.
Sulík tak veľa možností nemá, niet mu čo závidieť. Ostáva mu iba E.ON, no ten je už v Západoslovenskej energetike i Východoslovenskej energetike a akvizíciou by sa jeho postavenie na Slovensku ďalej výrazne posilnilo. Nemecká energetická politika by sa tak tlačila na Slovensko cez Brusel a potom ešte cez domáce polosprivatizované firmy. Mnohí hovoria, že práve ona má výrazný podiel na rozbiehajúcej sa energetickej kríze na európskom kontinente.
Posledným riešením je presvedčiť alebo prinútiť EPH, aby v Stredoslovenskej energetike ostal. To by vládu určite niečo stálo, prípadne by musela riešiť konflikt, ktorý by sa preniesol do Slovenských elektrární, kde sa EPH nadobro uhniezdi až po skončení Mochoviec. Možno bude EPH žiadať ústretovosť pri stanovení doplatku za kúpu podielu v Slovenských elektrárňach spred piatich rokov. Alebo že by EPH výhodne vycúval aj odtiaľ, keď význam Mochoviec pri rastúcich cenách energií stúpa? Isté je jedno. Karty dnes rozdáva súkromná firma, ktorej otvoril dvere do slovenskej energetiky za predchádzajúcich vlád Robert Fico. Bude zaujímavé sledovať, ako šéf Smeru s touto kartou naloží.
