Za Miroslavom Cipárom

Naposledy som s Vilmou, Mirovou ženou, telefonoval asi pred týždňom. Jej drahý manžel ležal v nemocnici, ale bolo s ním lepšie, už s ním hovorila cez telefón, pýtal si hrozno, mal naň chuť. Koľko radosti a úľavy bolo v tom obyčajnom hrozne. Tešili sme sa s Vilmou všetci, čo sme sa poznali, dali sme si to vedieť.

Zrovna včera som jej chcel zavolať, povedal som si, že dnes. Až prišla tá smutná správa.

Chodieval som k nim domov raz, dvakrát ročne na dlhý rozhovor, na stene viseli hodiny, ktoré nešli, vedeli zastaviť aj čas, taký tam bol vždy pokoj. Odkedy vypukol covid, to ale nešlo, Cipárovci sa stiahli, všetci sme vedeli prečo, mali dôvod sa obávať. Keď sa dalo ísť okolo, išiel som po ich ulici, naposledy som Mira videl pred pár týždňami. Bol za bránkou, porozprávali sme sa aspoň na pár metrov. Deň bol krajší.

Miroslav Cipár bol nesmierne príjemný spoločník. Mal pekný, dobre posadený hlas, mnohí herci mu ho mohli závidieť. Bol to maliar, ilustrátor, všestranný výtvarník. Rozumel umeniu a kultúre tak, ako to dokážu len tí, ktorí ju tvoria. Veľa a rád čítal, o knihách, kultúre aj politike rád diskutoval. Bola to úplne iná diskusia, akú poznáme dnes, plná počúvania, hodiny pri nej plynuli ako minúty.

Na stene koža z krokodíla, na okne papyrus z Indie, starý nábytok, príjemné prítmie, kávička s obrúskom, drobná sladkosť, stolík so stoličkami pod veľkým oknom hostil desiatky ľudí.

Rád som počúval Mirovo rozprávanie o starších výtvarníkoch. Keď hovoril o galandovcoch, najmä Paštékovi, alebo o svojich učiteľoch a celej staršej generácie. Naposledy hovoril o Kellenbergerovi a stále viac o Hložníkovi. Zbožňoval som vetu jedného jeho pražského učiteľa o zátišiach: Vidíte ten pokoj po boji? Odvtedy som na diela natura morta pozeral inak. Neboli to len zážitky a spomienky, ale aj kľúč k dielu mnohých maliarov. Obdiv aj kritika. Keď mu vadilo, ako sa niektorý z nich správal k ženám, bola za tým integrita Mirovho života, ich celoživotná láska s Vilmou. Bolo mu smutno, keď videl, ako mladá generácia stráca kontakt so slovenskou tradíciou. Bol to pozorný a starostlivý muž.

Pri odchode Mira Cipára na večnosť je rovnako na mieste smútiť, ako poďakovať.

Viedol krásny a naplnený život, naplno využil svoje talenty, plnili sa mu sny. Platilo to do samého konca, veď ilustrovať Božskú komédiu a Fausta znamená dotknúť sa večnosti, aj Don Quijote je už v tlači, jeho rukopis už navždy bude patriť k Parnasu.

Miroslav Cipár patril ku generácii, pre ktorú bola kultúra a viera v Boha úzko prepojená. Nevenoval sa veľmi sakrálnym motívom, a predsa bola pre neho odovzdanosť Bohu samozrejmosťou. Odišiel zaopatrený všetkými sviatosťami.

Preto je teraz ťažké len smútiť. Jeho Vilme, deťom a vnúčatám, v ďalšom rade aj mnohým známym a priateľom bude chýbať, veľmi chýbať, ale z večnosti všetko vyzerá inak. Čas nadobro stratil význam.

Nech mu je zem ľahká a večné svetlo svieti!

Ak si chcete pripomenúť jeho hlas a životný príbeh, vypočujte si podcast relácie K2, kde bol Miroslav Cipár prvým hosťom.