Za Miroslavom Cipárom

Naposledy som s Vilmou, Mirovou ženou, telefonoval asi pred týždňom. Jej drahý manžel ležal v nemocnici, ale bolo s ním lepšie, už s ním hovorila cez telefón, pýtal si hrozno, mal naň chuť. Koľko radosti a úľavy bolo v tom obyčajnom hrozne. Tešili sme sa s Vilmou všetci, čo sme sa poznali, dali sme si to vedieť.

Zrovna včera som jej chcel zavolať, povedal som si, že dnes. Až prišla tá smutná správa.

Chodieval som k nim domov raz, dvakrát ročne na dlhý rozhovor, na stene viseli hodiny, ktoré nešli, vedeli zastaviť aj čas, taký tam bol vždy pokoj. Odkedy vypukol covid, to ale nešlo, Cipárovci sa stiahli, všetci sme vedeli prečo, mali dôvod sa obávať. Keď sa dalo ísť okolo, išiel som po ich ulici, naposledy som Mira videl pred pár týždňami. Bol za bránkou, porozprávali sme sa aspoň na pár metrov. Deň bol krajší.

Miroslav Cipár bol nesmierne príjemný spoločník. Mal pekný, dobre posadený hlas, mnohí herci mu ho mohli závidieť. Bol to maliar, ilustrátor, všestranný výtvarník. Rozumel umeniu a kultúre tak, ako to dokážu len tí, ktorí ju tvoria. Veľa a rád čítal, o knihách, kultúre aj politike rád diskutoval. Bola to úplne iná diskusia, akú poznáme dnes, plná počúvania, hodiny pri nej plynuli ako minúty.