Kňaz Andrej Darmo: Ak chceme milovať iných, zdravá láska k sebe je nielen dobrá, ale aj nevyhnutná

Čo vám pomohlo?

Pomohli mi individuálne sprevádzané duchovné cvičenia. Sú úplne bez prednášok. Človek je iba so Svätým Písmom a svojím životom v rukách. Načúva spoločne so sprevádzajúcim Božiemu Duchu, v ktorom sa spoločne snažia rozlíšiť Boží hlas adresovaný práve jemu.

V svojom náročnom čase som teda absolvoval takéto duchovné cvičenia pod vedením pátra Jozefa Hegglina a počas nich som zacítil lásku Boha a pozvanie odísť z centra pre mládež, v ktorom som dovtedy pôsobil, a byť s Ním v ústraní. Vykročiť do neznáma sabatického roku napriek otáznikom, čo bude, ale tiež navzdory pohľadom a podozrievaniu iných.

V spomínaných cvičeniach som sa skutočne stretol sám so sebou a s Bohom. Potom prišla aj odvaha vykročiť a urobiť konkrétne kroky. Ešte nechcem opomenúť, že môj zápas bol ponorený do modlitby skupiny mladých, ktorí sa zaviazali, že sa budú za mňa rok modliť. Som im za to nesmierne vďačný.

Prečo ste na sabatický čas odišli práve do Texasu? Je tam niečo v tejto oblasti špeciálne, nejaká „oddychovňa“ pre duchovné povolania?

Texas bol iba jednou časťou môjho ročného programu, ktorý Boh pripravil. Nemal som nič pripravené a Texas vôbec nebol v pláne. V centre pre mládež som na to ani nemal čas a všetko sa zomlelo veľmi rýchlo. Teda okrem toho, že som počas sabatického roku pomáhal v komunitách po svete, som veľmi túžil aj sám čerpať, keďže môj rok mal byť práve o tom. Prosil som preto Boha, nech mi pomôže, ukáže, zjaví.

Každého, koho som cez tento rok stretol, som sa pýtal, aké sú možnosti. Skúšal som otvárať dvere. Nakoniec pri návšteve arcibiskupa Micheala Millera vo Vancouveri mi on sám spomenul, že existuje program v Texase v San Antoniu a že ich kňaz sa odtiaľ pred krátkym časom vrátil. A práve v čase našej návštevy bol aj on na arcibiskupskom úrade. Program v Texase mi veľmi odporučil, dal mi kontakt.

Čo sa dialo potom?

Tak som im napísal, hoci pri pohľade na fotografie som necítil, že tento program je pre mňa. Pán mi však cez rôzne znamenia, napríklad cez 90-percentnú zľavu z poplatku za program, ukazoval, že treba vykročiť tam, kde som vôbec nevedel, do čoho idem. Nikoho som tam nepoznal a nikdy som tam nebol. Odporúčanie môjho duchovného sprievodcu, pátra Jozefa, však zabralo.

O aký program išlo?

Program Minister to Ministers [Slúžiť služobníkom, pozn. red.] v San Antoniu už beží štyridsiaty rok. Je pre kňazov, zasvätených mužov a ženy, ktorí sa chcú zastaviť, načerpať, prehodnotiť, získať nové inšpirácie, mať radi aj sami seba a chcú dovoliť Bohu, aby k nim prehovoril.

Program trvá štyri mesiace a skladá sa zo šiestich základných komponentov. Ide o duchovné sprevádzanie a zdieľanie viery, malé prednáškové vstupy z teológie, spirituality, psychológie zamerané na budovanie zdravej osobnosti slúžiaceho, akademické prednášky a kurzy na teologickej fakulte, ako aj o starostlivosť o fyzické zdravie, možnosť terapie či zdieľanie komunitného spôsobu života medzi účastníkmi.

Bolo nás tam 27 účastníkov z celého sveta. Cez týždeň sme mali doobeda prednášky, popoludní voľno na šport, štúdium, relax, duchovné sprevádzanie. K dispozícii sme mali športový areál St. Mary’s Univerzity a knižnicu i areál Oblate School of Teology. Víkendy boli určené na skupinové alebo individuálne akcie.

Čo vám to prinieslo?

Musím povedať, že nikdy som sa o seba tak komplexne nestaral a nedovolil sa iným o mňa starať ako práve tu. Organizátorom išlo o to, aby sme mali skúsenosť Boha, spoločenstva i seba, z ktorej budeme môcť rozdávať. Aby sme iným dávali z plnosti (života), nie z nutnosti (že musím). Veď z plnosti srdca hovoria ústa. A je ťažké vidieť dobitého, smutného, nervózneho, ušomraného zasväteného, ktorý sa snaží hlásať radostnú zvesť.

Ako hovorila Matka Tereza: „Nemyslite si, že láska, aby bol pravá, má byť mimoriadna. To, čo potrebujeme, je milovať bez únavy.“ Zdravá láska k sebe je nielen dobrá, ale aj nevyhnutná, ak chceme milovať iných. Starostlivosť o seba nie je sebecký čin, je to jednoducho dobré správcovstvo jediného daru, ktorý máme, ponúkame a zdieľame s ostatnými. A je aj logickým dôsledkom vzťahu s Bohom, ktorý ma miluje.

Momentálne ste farárom v Trnavej Hore, kde ste pôsobili predtým?

Najprv som pôsobil ako kaplán vo farnosti Martin-mesto, potom Martin-Sever. Následne ma otec biskup poslal do centra pre mládež do Španej Doliny, odkiaľ som odišiel na sabatický rok.

Po 12,5 roku v centre pre mládež sa vaša služba transformovala, momentálne sa venujete aj kňazom na Lukovom dvore. Čo tomu predchádzalo?

Ak sa pýtate na osobnú rovinu, tak službe na Lukovom dvore predchádzal celý môj doterajší život. Ako mi spomínal jeden vyučujúci na teologickej fakulte v Olomouci: „Boh nás nikdy nepozýva k niečomu, čo by v našom živote nebolo už nejako prítomné. On nás jednoducho harmonicky rozvíja.“

Prejavuje sa to aj vo vašom živote?

Mám pocit, že Boh ma stále pre niečo formuje a nič nie je náhoda. Napríklad centrum pre mládež ma učilo prijímať mladých takých, akí sú. Stáť pri nich vo všetkej ich excentrickosti, bolesti, hľadaní. Učilo ma spolupracovať s laikmi a žiť s nimi v komunite dennodenne, ako by som bol v reholi.

Ako je to v súčasnosti?

Vo vzťahu k terajšej službe je zaujímavé, že pri štúdiu pastorácie mládeže som sa dostal na kurz pre formátorov ku kňazstvu a zasvätenému životu na saleziánsku univerzitu (UPS) v Ríme. Po centre mládeže prišla skúsenosť misijných farností. A nakoniec zažívam skúsenosť farára vo farnosti, čo ma učí rozumieť starostiam mnohých kňazov v pastorácii. Nemenej dôležitou je aj moja osobná cesta hľadania, zápasov, víťazstiev i zlyhaní sprevádzaná mnohými vzácnymi priateľmi, bez ktorých by to nešlo.

Čo sú to Holy-days, ktoré ste začali organizovať?

Názov Holy-days vymyslel páter Jozef Hegglin minulý rok a sú to jednoducho sväté dni (sabat), posvätný priestor. Aj Boh po šiestich dňoch stvorenia oddychoval a tešil sa zo svojich diel. Sú to dni kontemplácie, vychutnávania i poobhliadnutia sa za seba. Nadýchnutia sa života, aby sme mali odvahu a silu ďalej kráčať. Uvedomujeme si, že nie Izrael zachovával sabat, ale sabat zachovával Izrael. Sabat bol pre Izrael priestor, aby nestratil kontakt so zdrojom života a so svojimi kľúčovými hodnotami.

Holy-days chce ako program ponúknuť priestor stretnutia so stvorením, so sebou samým, s inými a s Bohom. Program nie je primárne pre vyhorených ľudí, tí potrebujú viac času na obnovu síl, môžu byť však jej dobrým začiatkom. Sú pre každého, kto sa chce zastaviť na ceste, pozrieť sa do svojej mapy, poďakovať za to, čo prešiel, nabrať si vodu a jedlo na cestu ďalej. Je pre tých, čo prešli kus cesty a nechcú stáť alebo zostať ležať, ale plodne prežívať čas v darovaní sa druhým.

Kde vznikla táto myšlienka a čo vás viedlo realizovať ju na Slovensku?

Myslím, že myšlienka vznikla predovšetkým v Božom Srdci. My sme na ňu iba reagovali. Počas programu v Texase som cítil, že by som svoju skúsenosť veľmi chcel dať zažiť všetkým na Slovensku. Napríklad silné bolo pre mňa počuť vyjadrenie našej profesorky zo San Antonia: „Je pre nás cťou sa o vás starať, pretože vy ste sa v službe Cirkvi rozdali.“ Zároveň som v Texase dostal do srdca zvláštnu lásku k zasväteným, ktorú som predtým špeciálne nepociťoval, asi preto, že som tam mal mladých. S touto skúsenosťou som sa vrátil za pátrom Jozefom Hegglinom na Lukov dvor, za mužom s otvoreným srdcom, a spolu s ďalšími sme sa pustili do prípravy programu.

Niektorí ľudia možno ani nevidia do celého rozsahu služby kňaza. Z čoho môže byť vyčerpaný? Mnohí ľudia by si možno povedali: Veď prácu má len v nedeľu doobeda a potom má voľno.

Čo sa týka vyťaženosti kňazov, je to naozaj rôzne. Závisí to od osobnosti kňaza a tiež od miesta, kde sa nachádza. Ako vieme, kto chce, robotu si nájde. Hoci je k tomu potrebná odvaha a tvorivosť. Alebo aj inak sa dá povedať, že si niekoho nájde robota sama.

Vyťaženosť sa dá vnímať v niekoľkých rovinách. V pastoračnej, ktorá zahŕňa organizáciu celej pastoračnej činnosti, akýsi manažment spoločenstva, ako aj osobnú starostlivosť o ľudí. Potom v hospodárskej rovine sa vyťaženosti dotýkame starostlivosti o budovy, často pamiatkové, a ich údržbu a rekonštrukciu, pozemky, ekonomiku, kancelársku agendu. Zároveň je kňaz aj štatutárom farnosti, čo obsahuje komunikáciu s úradmi a zastupovanie spoločenstva veriacich pred svetom.

S ohľadom na takú širokú paletu činností kňaza je neopomenuteľná potreba stáleho osobného rastu, modlitby, štúdia, prípravy a oddychu. Otázkou je, či je to vôbec dokonale možné napĺňať v takom širokom rozptyle vyžadovaných schopností a kompetencií. Ak sa to očakávaná, zákonite musí prísť frustrácia, možno až vyhorenie.

Čo je podľa vás to najťažšie na kňazskom povolaní?

Najťažšie? Ja sám (smiech). A to nemyslím iba zo žartu. Je samozrejmé, že v prvom rade musím sám dovoliť, aby ma Boh zachraňoval, a to každý deň. Náročná je veľkosť poslania a očakávaní a osobná slabosť kňaza či zasväteného, o ktorej hovorí aj svätý Pavol: „Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti?“ (Rim 7, 24)

Na druhej strane veľmi bolí nezáujem ľudí o Božie veci, že im stačí iba servis, že nechcú ísť hlbšie vo vzťahu s Bohom. Ako by nám hovorili: „Len prosím od nás nič nechcite, pán farár.“ Bolí nás povrchnosť, inokedy magické chápanie sviatostí, ako keď si dáte červenú stužku na zápästie, čo je povera, a čakáte špeciálnu ochranu pred všetkým zlým a vzťah s Bohom vám nič nehovorí. A možno čakáte pokoj od starých rodičov, ktorí majú po krste vášho dieťaťa srdce na mieste. Žiadna radosť z Boha, žiadna premena srdca, stále takí istí, ale bola pekná slávnosť.

Náročná je aj všetká tá starosť o pamiatky, opravy, financie, zápas s nekonečnými výkazmi, projektami, úradmi, papiermi a niekedy aj so zopár neustále nespokojnými farníkmi.

A čo je, naopak, to najkrajšie?

Všetko, kde vidno rásť Boží život, kde prichádza milosť. Všetko úprimné, hľadajúce, zápasiace. Kde sa Boh dotýka srdca, mení ho, robí ho slobodným. Spoločenstvo, kde napriek ťažkostiam prebýva Boh. Je pre mňa vzácne, že ako kňazi máme dar byť svedkami veľkých vecí, máme dar byť časťou každej rodiny i života. To je milosť.

Zažívate niekedy to, že ste neustále pánom farárom, a nie Andrejom, človekom z mäsa a kostí?

Ak som pod tlakom očakávaní a presvedčení prichádzajúcich zvonku a rovnako aj pod tlakom vlastných očakávaní vždy bezchybného správania sa a konania, tak je to náročné. Zdá sa mi, že teraz to je už lepšie ako kedysi. V súčasnosti si už aj sám viem povedať, Andrej, nemusíš. Aj v mojej pracovni mám na stene nalepený plagát s nápisom: "Nemusíš všetko robiť a všade byť. Dôveruj Otcovi." Stále sa to však učím. Zo sabatického roku mi zostalo, že ak sa ja sám robím bohom, ktorý všetko zvláda a zachraňuje, kto je potom skutočný Boh?

Cítite napríklad vo vašej farnosti starostlivosť zo strany vašich farníkov?

Necítim (smiech), ale zažívam a mám s ňou dennodennú skúsenosť. Vnímam, že žijeme spolu a dýchame jedným dychom. Napríklad počas prvej vlny pandémie a lockdownu sa farníci sami zorganizovali a nosili mi tri mesiace každý deň stravu. Sú ochotní vo všetkom pomôcť a aj veci vo farnosti si vzali na starosť tak, že ich ja vôbec nemusím riešiť. Sú úžasní. Ďakujem Bohu za nich. Každému som vďačný a plus každému, kto chce so mnou stráviť čas a rásť do neba.

Ako by ste vysvetlili rozdiel medzi prácou a povolaním? Možno priamo na kňazskom povolaní.

Rozdiel nemusí byť na prvý pohľad až taký evidentný, ale vo vnútri je markantný. Pre prácu nie sú vlohy a predpoklady až také kľúčové ako pre povolanie, v ktorom sa dáva celá osobnosť do činnosti. Pri kňazoch a zasvätených nejde len o to, čo robia, ale aj kým sú. Ďalej práca sa vykonáva počas pracovnej doby, povolanie je na 24 hodín denne. Mama, otec, lekár či kňaz sú ako na klinčeku, hocikedy by mali byť pripravení slúžiť.

Prácu môžeme striedať, ale povolanie sa počas života nemení, vyžaduje si celého človeka, rovnako súčasne môžeme mať viacero prác. Pre prácu spravidla stačí jednorazová príprava, pri povolaní je okrem toho potrebné celoživotné vzdelávanie a rast v ňom. Pri práci prevláda osobný úžitok v zmysle zárobku, naproti tomu povolanie má byť, a aj je, službou druhým a väčšinou je nezaplatiteľné. Osoba je v ňom napĺňaná radostným dávaním, ako aj zmyslom.

Stephen Rossetti, kňaz pracujúci so zasvätenými v USA, napríklad uvádza, že kňazi sú jednými z najspokojnejších v povolaní.

Ono je to také moderné teraz mať „sabatický čas“, ale prečo ho potrebujeme? Čo je to vlastne?

Či už si to priznávame alebo nie, potrebujeme nedeľu, aby sme vedeli, kým sme, čo máme a k čomu sme skutočne pozvaní. Ako som spomínal predtým, nie Izrael zachovával sabat (pre nás nedeľu), ale sabat zachovával Izrael. Veď aj sám Ježiš to hovorí, nie človek bol stvorený pre sobotu, ale sobota pre človeka. Naša stála túžba, aby sa čosi dialo a naša zaneprázdnenosť sa stali druhom násilia.

Možno viete, že čínsky piktogram pre zaneprázdnený je zložený z dvoch znakov: srdce a zabíjať. A možno aj preto sme často akoby bez srdca. Zabudli sme na posvätný čas. Sabat pozýva k uzdraveniu, prijatiu životnej sily a múdrosti. Sabat je spôsobom bytia v čase, kde si pamätáme, kto sme, čo vieme, a ochutnávame dary ducha a večnosti.

Pamätaj na sabat (posvätný čas): Pamätaj, že všetko, čo si prijal, je požehnanie. Pamätaj vychutnávať život, ovocie svojej práce. Pamätaj na to, aby si sa zastavil a poďakoval za zázrak toho všetkého.

A čo je to ten sabat? Je svätým časom, krásou. Sabat je uctievaný cez zažínanie sviec, rozprávanie príbehov, zhromažďovanie sa k chvále a modlitbe, cez požehnávanie detí, spievanie piesní, cez čas ticha, prechádzku, spánok, cez čítanie Písma, milovanie sa a spoločné stolovanie… Miesta sú tie isté, ale čas je zasvätený všímavosťou, ktorá vystupuje pri zvonení zvonov.

Aké miesto má odpočinok v kňazskom povolaní? Kedy majú kňazi „nedeľu“?

Odpočinok by mal byť priestorom načerpania síl pre službu, aby naša služba bola radostná, slobodná, Božia. Ja mám „nedeľu“ v pondelok, keď odchádzam do samoty, aby som bol s priateľmi a s Bohom. Rovnako sa počas každého dňa snažím mať svoj posvätný čas modlitby a načerpania. Je to však stály zápas o zostať a prebývať v Jeho láske.

Vráťme sa k spomínanému Lukovmu dvoru. Čo čaká kňazov na Holy-days? Ako to prebieha?

Čakáme ich my (smiech) A čakáme všetkých. Možno je to na prvý pohľad smiešne, možno až trúfalé, ale všetci ideme radi tam, kde sme čakaní, kde sa na nás tešia. Takže sa aj my tešíme na prichádzajúcich, lebo v každom z nich objavujeme bohatstvo. Ďalej ich tam čaká spoločenstvo bratov. Krásne ubytovanie v Dome Kána, sestry z Kiribati – vynikajúco a chutne pripravujúce stravu, nádherné blízke i vzdialenejšie okolie. Posedenie pri krbe, dobrom jedle, víne, čaji. Veľa smiechu. Čas diskusií, modlitby, reflexie inšpiratívnych prednášok, vzácnych hostí, individuálnych duchovných cvičení. Čas slobody pre osobné prežívanie. Je to možnosť, ako s odstupom vidieť svoj život.

Najprv je čas pre osobné spomalenie, “vybalenie kufrov”, vytvorenie bratského spoločenstva. Potom sa spolu pozeráme na život z Božej perspektívy v Uzdravujúcej ceste života, následne prichádzajú odborníci z rôznych oblastí prinášajúci inšpirácie pre osobný a pastoračný život. A všetko sa integruje v individuálne sprevádzaných duchovných cvičeniach, keď Boh pracuje veľmi osobne s účastníkmi. Prináša im útechu a hýbe ich k životu.

Ako dlho tento kurz trvá?

Holy-days trvajú štyri týždne v októbri. Máme skúsenosť, že účastníkom sa väčšinou nechce odísť a je až úsmevne pochopiteľné, ako svoj odchod naťahujú. Je jasné, že by chceli, aby program trval dlhšie, hoci keď sa prihlasujú a prichádzajú, majú pochybnosti a otázniky, čo tak dlho budú na Lukovom dvore robiť.

Komu všetkému odporúčate navštíviť Lukov dvor?

Myslím si, že každý si tam nájde pre seba čosi. Informácie nájdete na stránke misionari.sk.

Čo sa týka programu Holy-days pre kňazov, tak sú pozvaní všetci, ktorí chcú načerpať, prijať nové inšpirácie, viac rozumieť sebe i Bohu. Ako spomínal jeden z účastníkov: „Ja by som sem poslal všetkých kňazov v strednom veku a starších.“

Len mimochodom spomeniem, že vo februári 2022 otvárame podobný program aj pre rehoľníčky v Bacúrove.