Potom nesú obe strany riziko. Zamestnanecký pomer sa riadi podľa Zákonníka práce, je tu ochrana zamestnanca i zamestnávateľa. Napríklad skončiť zamestnanecký pomer zo dňa na deň sa nedá, sú tu ochranné a výpovedné lehoty. Ak je pomer viazaný voľne, teda živnostník poskytuje prácu ako hociktorý iný dodávateľ, ide číro o biznisový vzťah. Každá strana má právo odstúpiť od kontraktu, spôsob limituje len ich konkrétny zmluvný vzťah.
Vidíme, že obe strany – teda, ten, čo má záujem o pracovný výkon, i ten, čo ho poskytuje – si môžu vybrať, ktorou cestou ísť. Raz to môže byť výhoda pre jedného, inokedy pre druhého. Ide o vzájomnú kalkuláciu, komu sa čo oplatí.
Inou vecou je, ako z toho vychádza štát. Keďže odvodové zaťaženie je na Slovensku už desaťročia mimoriadne vysoké a štát si od neho sľubuje dostatočné príjmy na obsluhovanie dôchodkového či zdravotného systému, vedie to k tomu, že všetci hľadajú spôsoby, ako vysoké odvody neplatiť. Jedným z dôsledkov je účelové vykonávanie práce na živnosť.
Vlády v posledných desaťročiach hľadali spôsoby, ako primať firmy a živnostníkov, aby platili vysoko nastavené odvody, lebo tí sa im snažia celkom logicky vyhnúť. Ani jedna vláda sa neodhodlala na to, aby odvody zásadne znížila. Bála sa mechanických výpadkov v príjmoch. Namiesto toho sa vymýšľali konštrukcie, ako vyžmýkať z firiem a ľudí čo najvyššie platby.
A tak Ficove vlády hľadali spôsoby, ako prinútiť ľudí pracovať povinne v zamestnaneckom pomere. Snažili sa pomeniť Zákonník práce tak, aby zamestnávatelia pykali za to, ak pracovníkov angažovali ako živnostníkov. Nepomohlo to.
Vláda Ivety Radičovej vláda si pred desaťročím povedala, že cestou je prestať zvýhodňovať živnostníkov oproti zamestnancom. O čo išlo? Kým zamestnanci a ešte z väčšej časti ich zamestnávatelia platili odvody z pevne stanoveného vymeriavacieho základu, živnostníci, ktorí mali všetko vo svojej réžii, si dovtedy vymeriavací základ znižovali viac ako o polovicu, teda platili oveľa menšie odvody ako ľudia v zamestnaneckom pomere.
Dôvod? Živnostník je, na rozdiel od zamestnanca, podnikateľ ako hociktorá iná firma. Musí si zháňať zákazky, obhospodarovať účtovníctvo, za podnikanie ručí svojím osobným majetkom. Preto má platiť menšie odvody.
Radičovej vláda povedala, že takéto zvýhodňovanie živnostníkov sa musí obmedziť. A skutočne sa na to podujala. Nasledujúce vlády nereptali. Odvodové zvýhodnenie živnostníkov oproti zamestnancom sa odvtedy postupne, z roka na rok, znížilo na polovicu. Inými slovami, živnostníci platia o polovicu vyššie odvody ako pred desaťročím. Stále však nižšie ako zamestnanci.
Odvody sú pre živnostníka oveľa väčšie bremeno ako dane z príjmu. Ešte sa to to zvýraznilo, keď Ficova vláda pred štyrmi rokmi zvýšila paušálne výdavky živnostníkov, teda výdavky v percentách príjmu, čo nemusia vôbec dokladovať, ale ktoré znížia sumu, z ktorej sa počíta daň, zo 40 na 60 percent. Išlo o číro populistické opatrenie, ktoré presadil Andrej Danko.
Presne do tohto včera kopol Igor Matovič. Prečo by mali živnostníci platiť menšie dane ako zamestnanci? Keď k tomu pripočítal stále zaostávajúce odvody, vyšlo mu, že živnostníci oberajú ročne štát o 2,4 miliardy eur.
Schematický prepočet je demagogický. Už som spomínal, že odvody živnostníkom v posledných rokoch výrazne narástli. Navyše, keďže majú často príjmy nižšie ako zamestnanci, ich sociálne odvody nie sú dostatočné, aby im zabezpečili slušný príjem na dôchodku. Inými slovami, žijú na úkor budúcnosti.
Ak sa dá s Matovičom v niečom súhlasiť, sú to neopodstatnene vysoké paušálne výdavky z čias Danka. To je politický problém, a tak ho treba pomenovať. Robiť zo živnostníkov vydriduchov vôbec nie je namieste, ako vidieť, ostávajú predmetom politických hier.
Kľúčovým problémom ostáva vysoké odvodové zaťaženie, čo je pre živnostníkov väčšie bremeno ako pre zamestnancov. Tadeto by mala ísť cesta daňovo-odvodovej reformy. Prioritou vlády by malo byť povzbudenie ekonomickej aktivity atraktívnosťou systému.
Z tohto pohľadu zas možno pozitívne hodnotiť Matovičov návrh, aby sa podnikanie živnostníkom zjednodušilo a sprehľadnilo. Ak živnostník bude vedieť, že budúci rok – bez toho, aby si musel viesť účtovníctvo a naťahovať sa s úradmi – odovzdá štátu z každého zarobeného eura 29 centov, vie si spraviť jednoduchú kalkuláciu. Pochopí to aj ten najprostejší živnostník.
A o to ide, aby sme nemali uchádzačov na úradoch práce. Potrebujeme aj mikropodnikateľov, čo vedia zobrať osud do svojich rúk. Nezaťažujú štát, nenatŕčajú ruku. Naopak, aj z mála, čo zarobia, prispievajú do spoločnej kasy.
