Učiteľka Ľubica Noščáková: Ľudskosť je pre mňa súčasťou múdrosti. Na školách by mala byť bežná

To by zaujímalo aj mňa.

Chvíľu som zauvažovala a potom mi bolo jasné, že si úplne nerozumieme. Prekvapilo ma, že sa ma na niečo také vôbec pýtajú, pretože pre mňa je súčasťou múdrosti aj ľudskosť. Človek, ktorý by mal obrovský rozhľad a vedomosti a pritom by nebol hlboko ľudský, empatický a vnímavý k ostatným, tak ho nemôžeme nazvať múdrym. Ľudskosť je skrátka pre mňa súčasťou múdrosti. Takže ma zaskočilo, že deti v tejto otázke oddelili vedomosti od srdca, teda rozum od citu.

Bolo mi jasné, že múdrosť majú definovanú inak ako ja. A bolo super môcť si to uvedomiť. Viedlo to k množstvu spoločných aktivít, v ktorých sme si ukázali, že naozaj múdry je len ten človek, ktorý je zároveň hlboko ľudský. A to, že v škole tvorím prostredie, v ktorom je priestor pre takúto múdrosť, aby sme sa navzájom spolu obdarúvali ľudskosťou, je to jedinečné, čo u nás v triede vzniká a vďaka čomu ma potom nominovali na ocenenie Učiteľ roka.

Svojou podporou netradičného vzdelávania detí i rôznymi spoločenskými dobrovoľníckymi projektami ste získali mnohé ocenenia. Existuje niečo, čo je pre vás tým najväčším životným ocenením? 

Že každý deň dostávam do daru možnosť zažívať ľudskosť, radosť z objavovania, empatiu, vďačnosť a lásku. A to v každodenných drobnostiach, z ktorých každá je pre mňa v tom okamihu tým najväčším ocenením, ktoré človek môže získať. Sú to tie jednoduché, krásne, malé zážitky, ktoré sú nám dopriate každý deň a ktoré si väčšinou uvedomíme až spätne. Lebo v čase, keď sa dejú, nám prídu bežnou súčasťou každodenného života.

Môžete to priblížiť?

Nedávno sme sa napríklad bavili s deťmi o tom, kto je pre nich hrdina. Deti vraveli, že napríklad ich rodičia, lebo ich ľúbia aj v okamihoch, keď oni sami seba neznášajú. Niekoľkí mi dokonca povedali, že hrdina som pre nich ja a vysvetlili mi rôzne dôvody, pre ktoré to tak je.

Jedno dievčatko považuje dokonca za hrdinu brata, lebo ju ako jediný zo všetkých sprevádza celým jej životom, odkedy sa narodila. Deti sú v striedavej starostlivosti, týždeň u mamy a týždeň u otecka, takže starší brat je pre ňu ten, kto ju sprevádza, kdekoľvek sa nachádza. Je pre ňu hrdinom, pretože ju v živote podporuje, pomáha jej a je pri nej vždy, keď ho potrebuje.

Ak si uvedomíme, že sa bavíme o deťoch vo veku jedenásť rokov a o dievčati, ktoré dokáže takto pomenovať svojho staršieho brata, tak pre mňa je neskutočným ocenením, že sa v triede nebojí podeliť o niečo také hlboko osobné. Vie, že máme prostredie, v ktorom je prijímaný každý z nás.

Takéto ľudské prostredie zrejme nemáte len v škole.

Mám ho aj doma v rodine, v komunite nášho občianskeho združenia a tiež v prostredí ľudí, medzi ktorými sa pohybujem. Pre mňa je najväčším ocenením v živote to, že som sa stala nositeľom a tvorcom takéhoto prostredia, že môžem žiť život taký, aký žijem, že zaň môžem byť vďačná a že môžem mať radosť z každého dňa, ktorý je naplnený práve takýmito vzácnymi drobnosťami.

Čo vo vašom ponímaní znamenajú netradičné vzdelávacie metódy a ktorá je vaša obľúbená?

Toto je otázka, na ktorú obvykle neviem odpovedať. Pre mňa je totiž tradičné to, čo robíme s deťmi v triede – napríklad ranné kruhy, reflexie, denné rutiny, podporujúce napredovanie detí, ale aj projektové týždne. Množstvo aktivít, v ktorých sa prepájame napríklad s domovom dôchodcov, detský podnikateľský inkubátor, ktorý som rozbehla spolu s manželom, písanie knihy počas vyučovania, formatívne hodnotenie aj to, že deti hodnotia moju prácu rovnako ako ja tú ich.

Najviac ma dostalo, keď raz jeden novinár vytvoril k rozhovoru so mnou titulok Ľudskosť ako alternatíva v učení. To, že sú ľudskosť a jej prejavy považované za netradičnú alternatívu v učení, ma dostalo. Malo by podľa mňa byť bežnou súčasťou domácností, rodín, škôl a tiež našich životov.

Je naozaj v bežnom živote ľudskosť taká netradičná?

Ak áno, je to tá najsmutnejšia správa pre celú generáciu nielen detí. Ak nie a zmizla len zo škôl, prípadne sa tam vôbec nedostala, tak to poďme hneď napraviť. V záujme nás všetkých. Lebo prostredie, v ktorom naše deti trávia väčšiu časť svojich dní, má obrovský dosah na to, aké prostredie budú tvoriť neskôr v živote.

Ak hovoríme, že chceme, aby mali dobrý, požehnaný život, plný lásky, humoru, ľudskosti a vnímavosti, skrátka tej ozajstnej múdrosti (úsmev), tak školy sú miesto, kde by mali práve týmto všetkým nasiaknuť. Lebo vedomosti sa možno časom v živote vytratia či prídu nové, ale schopnosť zdolávať prekážky, učiť sa, zvládať zmeny, byť vnímavý či spolupracujúci, to ostane a bude sa ďalej vyvíjať.

Aký máte názor na zaraďovanie detí podľa zjednodušeného vyhodnocovania „zlý" a "dobrý“ žiak?

Ak zjednodušujeme hodnotenie na dobrý a zlý žiak, je to to isté, ako keď zjednodušujeme svoje vyjadrenie o človeku na dobrý a zlý. Nielen, že to ničomu nepomôže, vnímam to ako silné vyjadrenie, ktoré dokáže ublížiť na celý život. Koľkí z nás si túto nálepku so sebou nesú a koľkým bariéra ňou vytvorená zabránila v sebarealizácii či vôbec snahe vykonať niečo dobré? Veď si povedia načo, aj tak som zlý...

Ak už spolu s deťmi hodnotíme, je to ako pohľad do zrkadla – pomenujeme, reflektujeme, čo vidíme, čo je na tom dobré, čo je výzva, ako nabudúce urobiť veci inak, lepšie. Podstatné je, že chyba je súčasťou učenia sa a osobné napredovanie vo všetkých smeroch je dôležitejšie ako len strohé porovnanie s normou stanovenou zvonka.

Bohužiaľ, toto máme „zažraté“ až pod kožu. Už na ihrisku mamy porovnávajú výkony svojich detí s ostatnými, sledujú vývinové tabuľky a svoje dieťa v ich kontexte. Pritom neurologická, motorická, osobnostná aj všetky iné typy zrelosti majú u každého dieťaťa jedinečný spôsob prichádzania v rôznych časoch. A to, že dieťa urobí niečo zlé, neznamená, že je osobne zlé. Učí sa a dôležité je ho v tom sprevádzať.

Používate na hodnotenie výsledkov prác vašich žiakov nejaké alternatívne známkovanie? 

Hodnotenie v školách by malo byť podľa osnov formatívne, ale aj sumatívne. Sumatívne známkovanie poznajú všetci. Proste sa povie, že v piatok je test zo slovných druhov, test sa napíše, ohodnotí. Ide to do známky na vysvedčenie. Ak dieťa potom zabudne učivo alebo sa doučí učivo a už ho ovláda, nemá to obvykle žiaden vplyv na známku. Proste zo súhrnu sumatívnych hodnotení je známka na vysvedčení.

Ak má dieťa stres z písania testov či písomiek alebo istého typu skúšania, zhoršuje to jeho výkon. Ak má skvelú krátkodobú pamäť a pred hodinou sa pripraví, vychádza z toho ako skvele ovládajúce učivo, pričom už o mesiac nemusí vôbec vedieť, o čo išlo. A vďaka tomu sa stáva, že známky na vysvedčení vôbec nevypovedajú o reálnych vedomostiach a už vôbec nie o snahe, napredovaní, zodpovednosti či nastavení dieťaťa.

Druhý spôsob hodnotenia je formatívne. Malo by byť súčasťou hodnotenia ako takého. To je to, kde sa s dieťaťom rozprávame o jeho napredovaní a osobných cieľoch. Teraz sa do škôl dostáva koučingový spôsob vedenia detí. To je ešte vyšší level, lebo vychádza zo sprevádzania dieťaťa v podstate s ohľadom na jeho individualitu a na to, čo ono samo vidí, za čo preberá zodpovednosť, čo chce.

A čo takzvané slovné hodnotenie žiakov?

Niekoľko rokov som ho overovala na prvom stupni už koncom milénia. Slovné hodnotenie sme neskôr nazvali autentické, lebo by malo byť dynamickým zrkadlením dieťaťa tak, aby toto tvorilo svoj reálny sebaobraz či už v akademickom, alebo hodnotovom napredovaní. Už vtedy sme experiment vyhodnotili tak, že tieto deti, dnes už úspešní tridsiatnici, sa napriek očakávaniam učili zodpovednejšie, lepšie, tým, že poznali sami seba a naučili sa, koľko námahy potrebujú vynaložiť na dosiahnutie cieľa a pracovať s tým. Boli skrátka úspešnejší aj v dlhodobom horizonte ako známkovaná porovnávacia skupina.

Čo by malo byť podľa vás cieľovou rovinou správneho učiteľa?

Aby dieťa poznalo samo seba, ostala mu vnútorná motivácia učiť sa a napredovať, aby vedelo, ako a v čom sú jeho talenty a dokázalo ich rozvíjať. A to nielen „pre seba“, ale aj ako súčasť komunity, v ktorej žije. Mojím učiteľským cieľom je teda sprevádzať deti na ceste k tomu, aby dokázali a chceli byť múdrym, láskavým a vnímavým človekom.

To je veľmi ušľachtilý cieľ. Je podľa vás možné zbaviť deti strachu zo školy? Ako môže učiteľ v škole podnecovať v deťoch radosť z učenia sa?

Jestvuje mnoho skvelých príkladov. Za mňa je jedným z nich úžasná škola Margret Rasfeldovej v Berlíne, o ktorej jej žiačky napísali knihu s názvom Škola, ktorá nás baví. Zaujímavosťou je spôsob učenia, sprevádzania a hodnotenia v tejto škole, ktoré však môžu vyvolávať aj otázky: Prečo sa vôbec tie decká v škole učia, keď nemusia? Keď nie sú nútené známkami do výkonov, ani nijako inak na ne nie je vytváraný nátlak, aby sa učili?

Chápem, že toto u nás vyvoláva otázniky. Opäť je to isté dedičstvo. Ako často som aj ja sama počúvala: „Pani učiteľka, nebojte sa na nich nakričať. Nech sa vás boja, aj my sme sa báli a akí sú z nás teraz dobrí ľudia.“ To sa dá zmeniť len otvorenou spoluprácou, tým, že v tom budeme naozaj spolu – my, učitelia a školy, spolu s rodičmi a deťmi. Bez strachu na ktorejkoľvek strane. Veď máme spolu to najcennejšie, čo človek s niekým môže mať – dieťa. A všetci chceme to najlepšie, čo mu môžeme dať. Tak čoho sa báť?

Prezraďte nám, ktorý bol váš obľúbený predmet v škole a ako by ste dnes nazvali svoj obľúbený predmet v škole zvanej život. 

Moja dcéra na túto otázku raz odpovedala, že stolička. Lebo veď obľúbený predmet. Smejeme sa na tom, ale pre mňa je to smiech cez slzy. Kým sa totiž v škole delia hodiny a predmety, čo je úplne neprirodzený spôsob, pretože v živote to funguje predsa všetko spolu, nedá sa o škole zvanej život vôbec vravieť. Takže by som povedala prestávky – tie okamihy, keď spolu žijeme, tvoríme, rozprávame sa, hľadáme, nachádzame. Našťastie u nás v škole sa to deje priamo na vyučovaní. Milujem okamihy, keď žijeme priamo v škole.

Máte doma dve dospievajúce dcéry. Čo bolo pre vás ako matku najväčšou výzvou? 

(Smiech.) Predo mnou ako matkou stojí veľmi veľa výziev, keď sa pozerám na naše dve úžasné dcéry. Jedna bude mať 18 rokov a druhá 16. Vždy sme mali spolu partnerský vzťah. Pod tým si predstavte všetko, čo do dobrého partnerstva naozaj patrí – otvorenú komunikáciu, humor, vzájomný rešpekt a úctu, delenie sa o zážitky aj ich tvorenie, prežívanie. U nás v rodine zvykneme spolu od malička večerať, rozprávať sa, mať spoločný rodinný čas, smiať sa, stretávať sa a chodiť spolu. Ale dávame si vzájomne aj dostatok priestoru. Momentálne sme sa prehupli do fázy, keď máme s manželom možnosť vychutnávať si čas, výlety, zážitky a relax aj bez našich detí, rovnako ako ony bez nás. To je tá ľahšia časť.

A tá náročnejšia?

Veľkou výzvou je to, keď vidím, ako robia veci po svojom. Viem, že idú urobiť chybu, ale keďže sú presvedčené o tom, že robia najlepšiu vec na svete, stávam sa ich sprievodcom životom ako rodič, ako človek, ktorý už svoje takmer dospelé deti podporuje a sprevádza. A teda nechávam ich robiť ich vlastné chyby a robia ich celkom svojsky.

Pre mňa je obrovskou výzvou nenariaďovať im, ako a kedy sa majú správať, ale akceptovať ich slobodu a možnosť robiť vlastné chyby a podporovať ich v tom, aby sa učili vlastnou cestou, aj z tých chýb. Zároveň mám veľkú radosť z toho, že akékoľvek chyby, prešľapy v živote urobia, môžu ich robiť a byť v pohode, lebo vedia, že sú s láskou prijímané v rámci našej rodiny, ale aj v prostredí, v ktorom sa pohybujú. A my zasa vieme byť v pohode, lebo vidíme, ako svoje chyby reflektujú, učia sa z nich a napredujú.

V Štandarde sme už písali o jednom v vašich projektov, o Vianočnej pošte pre seniorov. Čo je jej hlavným posolstvom?

Dopriať starším ľuďom pocit, že na nich niekto myslí a dopriať im ho tým spôsobom, na ktorý boli zvyknutí, keď bývali ešte u seba doma, než prišli do domova dôchodcov. V súčasnosti ľudia posielajú sms správy alebo viac telefonujú. Je to lacnejšie a jednoduchšie, ako to bolo kedysi. Ale pozdrav a pohľadnica s osobným posolstvom je niečím, čo sa dotýka sŕdc seniorov viac a čo, keď to držia v ruke, sú dojatí, lebo vedia, že na nich niekto predsa len myslí, a to spôsobom, ktorý je im srdcu blízky. A v okamihu, keď ste pri rozdávaní vianočnej pošty v domove, tak sa neubránite slzám. To, ako ich berú, čudujú sa, tešia, prikladajú si ich na srdce, čítajú navzájom, delia sa o ne a o radosť, je proste hlboko dojímavé.

Aktivita je už piaty rok súčasťou mnohých rodín a tried, dokonca aj firemných kolektívov, najviac na nej pracuje môj manžel. Dobrovoľníci zatiaľ vytvorili a poslali viac ako 100-tisíc pozdravov. Minulý rok boli o to vzácnejšie, že to bol vlastne jeden z mála kontaktov počas lockdownu a keďže bol pre starkých tradičný, tak dával pocit akej-takej normálnosti aj v tej ťažkej situácii.