Video perfektne demonštrovalo rozdiel medzi Európou a Amerikou, prípadne rozdiel medzi Zemmourom a Trumpom, ku ktorému sa niektorí snažia ho prirovnávať v nudnej snahe pospájať ho so všetkými štandardizovanými indikátormi zla – populizmus, antisemitizmus, fašizmus a tak ďalej – poznáte to. Príznačná je najvýraznejšia reakcia na prejav: po vizuálnej stránke sa záber na hovoriaceho Zemmoura striedal s montážou obrazových prvkov z historických dokumentárnych záberov i filmov. Médiá okamžite začali riešiť, že Zemmour nemá povolenie od držiteľov autorských práv, ktorí sa už ozvali. Pôsobilo to ako objav novej metódy boja s populistickými politikmi – zastavíme ich autorskými právami.
Zatiaľ čo Trumpov prejav je slovný šalát ustavične sa rozpadajúcich súvetí, Zemmour hovorí ako erudovaný historik a skúsený televízny komentátor a polemik. Jeho video je najkonzistentnejším, najprepracovanejším manifestom európskej postliberálnej pravice, aký môžeme nájsť. Zároveň to ukazuje, že vskutku žiadny paneurópsky démos neexistuje, pretože tento prejav, pre mnohých šokujúci a mätúci, je zhrnutím toho, čo Zemmour a iní vo Francúzsku hovoria dlho. To nie je žiadne tápavé siahanie po zárodkoch myšlienok, ale ich rozvinuté, vyskúšané formulácie.
Francúzsko Zemmourovho prejavu je síce ťažko skúšané a zničené, ale nie je vybavené. Skúšané kvôli elitám, ktoré ho vedú: „Samozrejme vami opovrhujú. Mocní, elity, ľudia správnych názorov, novinári, politici, akademici, sociológovia, odborárski vodcovia, cirkevné autority… Hovoria vám, že to, čomu veríte, je mýtus, že je to falošné, že je to zlé. Ale vy ste pochopili, že to sú oni, kto sú falošní, kto sa mýli a kto vám škodí.“
V centre je, samozrejme, islamská imigrácia a Zemmour tu expresívnejšie než slová necháva hovoriť filmové zábery – stretov s políciou či ulíc zablokovaných hromadne sa modliacimi moslimskými mužmi. Zatiaľ čo Donald Trump svoju kandidatúru uviedol slovami o mexických znásilňovačoch, Zemmour zdvihne oči od papiera, pozrie sa do kamery a povie: „Nedovolíme im, aby nás nahradili.“ Čo je narážka na koncepciu „Le grand replacement“, ktorá má svoj pôvod u francúzskeho intelektuála Renauda Camusa a je strážcami diskurzu kvalifikovaná ako konšpiračná teória. Čo vo svojej kompletnej forme so všetkými detailmi môže byť. Ale ako zhrňujúci postreh, že súčasné elity majú radšej prisťahovalcov ako menej vzdelané vrstvy vlastnej populácie, je to pravda alebo prinajmenšom obhájiteľná téza. Od Zemmoura je to jasné oznámenie: Áno, ja viem, že sa to nesmie hovoriť. Budem to hovoriť.
Fanúšikovia Zemmoura rozoznajú od smiešnych oportunistických napodobiteľov, napríklad od bývalého eurokomisára Michela Barniera, ktorý sa teraz snaží získať nomináciu Republikánov razantnými návrhmi na zastavenie imigrácie. Zemmour má konzistentné konzervatívne uvažovanie, história a národ sú pre neho živé, rozhodujúce skutočnosti. Minulosť je stále prítomná, je to niečo, čo sme dostali a čo máme povinnosť odovzdávať ďalej. „Kandidujem, aby sa naši synovia nemuseli podrobovať,“ hovorí. A tiež: „Nechcem Francúzsko reformovať, ale zachrániť ho.“ Je jasné, že toto nie je žiadny technokrat.
Na Zemmourovej vízii alebo predstavení alebo projekte sú najmenej dva základné problémy.
Po prvé, on do určitej miery stelesňuje niektoré problémy, ktoré jeho projekt kritizuje a snaží sa ich prekonať. Kto vlastne je? Novinár, komentátor, spisovateľ. Tvorca významov, zaujímač postojov, ktorý v živote nič neriadil a neorganizoval. Je to, podobne ako Donald Trump, influencer. Ak sa mu upíšete, môže vám zaručiť, že vám po celé prezidentské funkčné obdobie bude dodávať uspokojenie z toho, ako to zase liberálnym elitám naložil vo svojom poslednom televíznom vystúpení/článku/tweete. Politik určite musí vedieť vytýčiť víziu. Ale potom tu sú neúprosné požiadavky reality a štátnej mašinérie. Akú dáva niekto ako Zemmour záruku, že s nimi bude vedieť zaobchádzať a nedopadne ako Trump?
Po druhé, najnápadnejšie na celom jeho videu je to, ako intenzívne žije minulosťou. „Národ Johanky z Arku a Ľudovíta XIV., Bonaparta a de Gaulla, rytierov a dám, Huga a Chateaubrianda, Pascala a Descartesa, La Fontainových bájok, Molièrových postáv a Racinových veršov, Notre-Dame a zvoníc vidieckych kostolov…“
„Tento národ, frivolný i brilantný, národ, ktorý miluje literatúru i vedu, národ, ktorý je inteligentný, ale aj hravý, národ Concorde a jadrovej energie, národ, ktorý vynašiel film a automobil…“ A zaznie ešte mnoho ďalších slov o francúzskych kvalitách, víťazstvách, porážkach a jedinečných vlastnostiach.
To je nacionalizmus, ktorý môže niekoho desiť, ale nie je na ňom nič zlé. Je inkluzívny, čo sa týka rôznych súperiacich dejinných tradícií, nemožno ho obviniť, že konštruuje nejakú „problematickú“ reakčnú kontrahistóriu (jedným z vizuálov, ktoré sa videom mihnú, je aj záber Belmonda z Godardovho filmu. Na konci s dychom. Zemmour ho akceptuje ako oslavovanú súčasť kultúrneho dedičstva a nerieši, či Godard nebol náhodou vplyvným agentom postmoderného nihilizmu). Každý rodič má aj svoje dieťa najradšej na svete.
To, čo vzbudzuje rozpaky, je, že minulosť je dôležitá, ale čo ďalej?
Americký komentátor a veterán Silicon Valley Antonio Garcia Martinez nedávno prišiel so zaujímavou formuláciou, že „vaša politická lojalita už nie je definovaná pozíciou na pravoľavom spektre, ale tým, do akého roku by sa podľa vás mala spoločnosť nejakým kúzlom vrátiť“:
„Ak ste centristický neoliberálny globalista, túžite po pokojných dňoch za Obamu… Ak ste ten typ, ktorý má v profile obrázok katolíckeho svätca alebo antickej sochy, chcete sa vrátiť do starých zlatých čias roku 1950 (alebo možno 1450). Ak ste neocon, ktorému je drahé bombardovanie v mene ľudských práv, potom túžite po vlasteneckom nadšení roku 2003, kedy bolo možné podnikať vojenské invázie do krajín vášho výberu s prísľubom ich transformácie na jeffersonovskú demokraciu. Keď ste si založili kariéru na boji proti Trumpovi 24 hodín denne, prajete si (aj keď možno len podvedome), aby bol zase rok 2017, a radi by ste si Trumpa oživili, aby ste ho zase mohli zabiť na Twitteri… Lenže dejiny nemajú brzdový pedál, nieto tlačidla Rewind.“
Seriózna vízia orientovaná na budúcnosť chýba.
Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.
