Keď pozeráte reklamy, televízne seriály, futbalové zápasy, filmy, relácie, keď počúvate hudbu alebo čítate detské učebnice, keď využívate verejnú dopravu, keď ste na vlakovej stanici alebo na letisku, keď čakáte, kým vaše deti skončia školu, keď beriete matku do nemocnice, keď stojíte v rade, aby ste poslali list alebo si našli prácu, keď čakáte na polícii alebo na súde – cítite sa, ako keby ste už nežili v tej istej krajine.
Pamätáte si vlasť, ktorú ste kedysi poznali, o ktorej vám rozprávajú vaši rodičia, ktorú nájdete vo filmoch a knihách. Krajinu Jany z Arku, Ľudovíta XIV., Bonaparta a generála De Gaullea, krajinu rytierov a pohľadných žien, Victora Huga a Chateaubrianda, krajinu Pascala a Descartesa, rozprávok La Fontainea, osobností Moliéra, veršov Racinea, krajinu parížskej katedrály Notre-Dame a dedinských kostolov, postáv ako Gavroche a Cosette, krajinu barikád a paláca Versailles, Pasteura, Lavoisiera, Voltairea, Rousseaua, Clemenceaua, vojakov prvej svetovej vojny, Charlesa de Gaullea, Jeana Moulina, krajinu Gabina, Delona, Brigitte Bardotovej, Belmonda, Johnnyho Hallydaya, Aznavoura, Brassenseho, Barbary.
Krajina bezstarostná i geniálna, domov umenia a vied, úžasne múdra a ambiciózna, krajina Concordu a jadrovej energie, ktorá vymyslela kino a autá. Túto vlasť ste zúfalo hľadali, predmet vašej detskej nostalgie, a aj keď ste ju nikdy nepoznali, tak táto krajina, ktorú si tak vážite, sa stráca.
Nepresťahovali ste sa, napriek tomu sa necítite doma. Neodišli ste z krajiny, ale cítite, ako keby krajina odišla od vás. Cítite sa ako cudzinec vo svojej vlastnej domovine. Ste vnútornými vyhnancami.
Dlhý čas ste si mysleli, že ste jediní, ktorí vidia, počujú, myslia, boja sa. Báli ste sa to vysloviť. Hanbili ste sa za svoje pocity. Dlhý čas ste sa neodvážili povedať, čo vidíte, a hlavne, neodvážili ste sa vidieť, čo ste mohli vidieť.
Potom ste povedali o tom svojej žene, mužovi, deťom, otcovi, matke, priateľom, spolupracovníkom, susedom. Následne ste sa rozprávali s cudzími ľuďmi a uvedomili si, že všetci zdieľajú tento pocit vyhnanstva.
Francúzsko už nebolo Francúzskom a všetci to zobrali na vedomie.
Samozrejme, odsudzovali vás. Všetci tí mocní, elity, tí, čo majú vždy pravdu, novinári, politici, akademici, sociológovia, odborári, náboženské autority, tí všetci vám povedali, že je to klamstvo, že sa mýlite. Ale vy ste časom pochopili, že to oni klamú, že oni sa mýlia a to, čo robia, je zle.
Miznutie našej civilizácie nie je jediný problém, ktorý nás trápi, aj keď je to ten najdôležitejší problém. Migrácia nie je zdrojom všetkých problémov, aj keď ich zhoršuje. Z krajiny a ľudu sa stáva tretí svet, ožobračuje nás to a trhá od seba. Ruinuje nás to a trýzni. To je dôvod, prečo máme problém vyjsť.
Preto potrebujeme re-industrializovať Francúzsko, preto potrebujeme vyrovnať obchodnú výmenu, znížiť rastúci dlh a nezamestnanosť, dostať podniky, ktoré odišli preč späť do Francúzska. Preto musíme chrániť naše technologické poklady a prestať ich odovzdávať cudzím krajinám. Musíme pomôcť malým podnikateľom, aby sa im darilo a boli dedené generáciu za generáciou.
Musíme si zachovať našu architektúru, kultúru a prírodu. Preto musíme obnoviť republikánsky školský systém, jeho výnimočnosť a zásluhovosť, prestať vystavovať naše deti rovnostárskym pokusom šialených genderových teoretikov a islamo-ľavičiarov.
To je dôvod, prečo si musíme znovu získať našu zvrchovanosť, ktorá bola odovzdaná európskym technokratom a sudcom, ktorí nás okradli o schopnosť, aby sme si vybrali náš vlastný osud v mene Európskej únie, ktorá nikdy nebude národom.
Áno, musíme vrátiť moc späť ľuďom, vziať ju menšinám, ktoré tyranizujú väčšinu, a vziať ju sudcom, ktorí nahrádzajú svojou mocou vládu ľudí, od ľudí a pre ľudí. Desaťročia nás ľavica i pravica viedla na smrteľnú cestu úpadku a dekadencie. Ľavica i pravica vám klamali. Zakrývali vážnosť nášho úpadku. Skrývali skutočnosť našej výmeny obyvateľstva.
Poznáte ma roky. Poznáte moje názory, analýzy, predpovede. Dlho som sa staval do pozície novinára a spisovateľa, do role Kasandry, na pozíciu informátora. Myslel som si, že skôr či neskôr sa nájde politik a vezme tú pochodeň. Myslel som si, že každý by sa mal držať svojej vlastnej práce, roly, zápasu. Ale vzdal som sa tohto sebaklamu. Tak ako vy, ani ja už nedokážem viac dôverovať.
Podobne ako vy, som sa rozhodol vziať osud do vlastných rúk. Uvedomil som si, že žiadny politik nedokáže zachrániť našu vlasť z tej tragickej cesty. Pochopil som, že všetci tí údajne kompetentní politici sú v skutočnosti bezmocní, že Macron, ktorý sa vyhlásil za nového človeka, je vlastne horšia kombinácia svojich dvoch predchodcov a že politický systém sa uspokojí s reformami, aj keď nám dochádza čas.
Nie je čas Francúzsko reformovať. Musíme ho zachrániť. Toto je dôvod, prečo som sa rozhodol zapojiť do prezidentských volieb. Rozhodol som sa požiadať vás o hlas, aby som sa stal prezidentom republiky. Aby naše deti a vnuci nemuseli čeliť barbarstvu, aby naše dcéry nemuseli nosiť moslimské šatky, aby sa naši synovia nemuseli podrobiť.
Nech zdedia Francúzsko, ako sme ho poznali a aké nám ho zanechali naši predkovia. Aby sme si udržali náš spôsob života, naše tradície, jazyk, rozhovory i hádky o dejinách či móde, naše chute v literatúre a jedle.
Aby francúzsky národ ostal francúzsky, hrdý na svoje dejiny a istý si svojou budúcnosťou. Aby sa francúzsky ľud cítil znovu ako doma, aby sa migranti asimilovali a spravili z histórie Francúzska svoju vlastnú. Aby sme vytvorili nových Francúzov vo Francúzsku, namiesto cudzincov v neznámom štáte.
My Francúzi sme veľký národ a veľký ľud. Naša slávna minulosť hovorí v prospech našej budúcnosti. Naši vojaci dobyli Európu i svet. Naši spisovatelia a umelci získali svetové uznanie. Naše vedecké a priemyselné výtvory zmenili dejiny.
Náš spôsob života vyvoláva závisť a radosť v tých, ktorí ho vyskúšajú. Mali sme veľké víťazstvá i kruté porážky. Tisíc rokov sme boli jedným z tých silných národov, ktoré píšu dejiny. Budeme hodní našich predkov. Nebudeme dobytí, podrobení, kolonizovaní. Nebudeme zamenení.
Budeme sa musieť postaviť chladnému, odhodlanému monštru, ktoré sa nás snaží dostať do blata. Povedia vám, že ste rasisti, že vás ženie žalostná vášeň, pritom je to vášeň najväčšej krásy: vášeň pre Francúzsko.
Budú o mne hovoriť odporné veci. Ale ja vytrvám. Nadávky a útoky ma nezastrašia. Nikdy sa nepokloním, pretože mám cieľ, ktorý musím splniť.
Ľudia Francúzska boli zastrašení, omráčení, indoktrinovaní, naplnení hanbou. Ale už vstávajú, masky padajú, odháňajú jedovaté lži i zlých pastierov. Budeme pokračovať v tomto peknom a šľachetnom francúzskom dobrodružstve. Podáme pochodeň budúcim generáciám.
Pomôžte mi. Pripojte sa ku mne. Povstaňte.
My, ľud Francúzska, sme vždy prekonali ťažkosti.
Nech žije Republika, a to najdôležitejšie, nech žije Francúzsko!
Ak si chcete pozrieť celý videoklip s prejavom Erica Zemmoura a sugestívnymi obrazmi súčasného Francúzska, kliknite si na tento link. Žiaľ, YouTube neumožňuje Zemmourovo video zdieľať mimo YouTube.
