Nekrológ 35-ročného dekadentného mesiáša

Rakúsku ľu­dovú stra­nu, kto­rá sa pred Kurzom beznádejne trápila s pre­fe­ren­ci­ami oko­lo 20 per­cent, dostal v posledných voľbách na 37,5 per­centa a vzápätí opäť na mizerných 20 percent.

Kurz vedel, že z vytúženého návratu do úradu kancelára bude beh na dlhé trate, keďže súdne objasnenie obvinení z korupcie, krivej výpovede a spre­nevery štátnych peňazí za financovanie jeho mocenského vzo­s­tu­pu môže trvať roky. K tomu sa pridalo, že Viedenčan stratil dô­ve­ru re­gio­nál­nych barónov štátostrany, ktorá má svoje bašty mimo Viedne.

A tak sa stalo, že to malo zase rýchly spád. Vo štvrtok Kurz, zopár dní po narodení jeho syna Konstantina, oznámil (tlačovku zvolal iba krátko predtým), že úplne odchádza z po­li­tiky: „Môj život sto­jí na začiatku novej kapitoly. Budem sa ve­no­vať svojmu die­ťa­ťu.“ Politik, ktorému sa oprávnene vyčítala to­tál­na seba­in­sce­ná­cia, ukázal pri odchode ešte raz svoje ré­to­ric­ké schopnosti. Aj pod­ľa kritikov pôsobil tentokrát autenticky. Sebaľutovanie ob­med­zil na relatívne krátke pasáže, v ktorých tvrdil, že sa naposledy cítil ako „lovená zver“.

Vládu a stranu, od ktorej si vynútil po prevzatí moci (štyri a pol roka do­za­du) na­po­leónske právomoci, svojím krokom prekvapil. Vládu aj stranu zanecháva v troskách. Kurzom vyvolený ná­sled­ník v úrade kan­ce­lára, nemajetný gróf Alexander Schallenberg, sa v re­kord­ne krátkom čase znemožnil rétorikou, ktorá oslovovala poddaný národ ako ko­ne a objekty mučenia. Úradujúci kancelár ešte včera oznámil rezignáciu, po 52 dňoch vládnutia, s čím tiež vstúpil do histórie.

Zároveň od­stú­pil i Kurzov najbližší dôverník vo vláde, pre svoju ne­kom­pe­tent­nosť a aroganciu nenávidený minister financií Gernot Blü­mel. Aj Blü­mel odôvodnil svoju rozlúčku narodením – v jeho prípade dru­hého – die­ťaťa. Využitie bábätiek má v prípade Blümela tradíciu: keď rátal za­čiat­kom roka s návštevou polície, strčil svoj slu­žob­ný lap­top do ko­číka a poslal ženu do parku kočíkovať. Nie nadarmo si nagélovaní mladíci v najužšom kruhu okolo Kurza ho­vo­ri­li „ro­di­na“.

Problém je, že ani v siršom kruhu okolo Kurza nie je nikto, koho by stra­na mohla pre­zen­tovať voličom. Sú tam samé an­ti­ta­len­ty, čo vyčnievali iba vernosťou.

Sebastian Kurz bol veľkou nádejou mnohých kon­zer­vatívcov naprieč Eu­rópou. Osobitne Nemci – volebné výsledky v Rakúsku a v Nemecku v roku 2017 to len potvrdili – ho vnímali ako ús­pešný pro­tiklad Angely Merkelovej. Dnes to vyzerá úplne inak. Nielenže Kurz skončil v úrade skôr ako Merkelová, ona odchádza dobrovoľne a so všetkými poctami, kým bývalý „mesiáš“ európskej pra­vice sa dal na náhly útek. Možno nie je náhodou, že Kurz, ktorý sa na začiatku pandémie predvádzal ako smart first mover, sa po­rú­ča v čase ďalšieho lockdownu. Aj jeho pandemická politika môže za to, že sa Rakúsko ako prvá západoeurópska krajina prepadlo späť do lock­dow­novania. Množstvo chýb pri rozlúčke priznal, včera povedal: „Nie som ani svätec, ani zločinec.“

Autor tohto politického nekrológu je rakúsky konzervatívec, Kurza na­priek pokušeniam nik­dy nevolil, čomu je nesmierne rád. Je desivé, koľ­ko hodnotovo pevne zakotvených ľudí naletelo tomu hoch­štap­le­rovi, ktorého bruselský web Politico trefne nazval made-for-In­sta­g­ram Austrian chan­cel­lor. Kurz zamestnával v úrade kancelára 80-člennú PR armádu au­to­rov, fotografov, filmárov a poradcov. K mo­ci sa dostal s veľmi ma­lou svorkou nagélovaných mla­dí­kov, ktorí dovčera vykonávali kľúčo­vé funkcie v štáte. Na­gé­lo­van­ci nenechali nič na náhodu, do ok­tób­ra fungoval sofistikovaný message cont­rol, dis­ciplína v strane bo­la na úro­vni sekty. No v srdci tohto do­ko­na­le fungujúceho stroja bolo nič.

Kurz sám popieral, že je konzervatívcom. To jediné som mu veril. Ak má vôbec nejakú ideológiu, je oportunisticko-cent­ris­tic­kým pra­vi­covým liberálom s rovnakým vyžarovaním na rakúske babičky, aké má Emmanuel Macron na tie francúzske. Je pravdou, že v Kur­zo­vom tíme pôsobil minimálne je­den veriaci katolík (Bernhard Bo­nel­li). O väčšine partie sa to nedá povedať. Thomas Schmid – kľú­čo­vá po­stava všetkých afér, ktoré zlomili Kurzovi krk – mal na svojom slu­žobnom mobile zbierku 2 500 penisov, policajtov v in­ter­nej komunikácii označil za „zvieratá“ a obyčajných Rakúšanov za „zber­bu“.

Aj osobný život samotného Kurza otvára priestor na otázniky. Družka, kto­rá mu v sobotu porodila syna, sa málokedy objavovala po jeho bo­ku. Za­to si v minulosti užíval radovánky v gýčovo-dekadentných kluboch mla­dé­ho veľgastronóma vietnamského pôvodu, kde sa stoluje s kokaínom a obchoduje s dro­gami. Majiteľ Martin Ho je osobný priateľ Kurza. Ra­kú­šania, kto­rí chceli s predstihom vedieť, kedy začne ďalší lock­down, sa zvykli orientovať podľa oznamov o zatváraní Hoových klubov. Ka­moško to vždy vedel skôr…

Nikto nemohol od Kurza očakávať hodnotovo konzerva­tív­nu politiku. Svo­ju kariéru začal ako šéf mladých ľudovcov tým, že robil v las­cív­nej póze kampaň na americkom aute hummer s názvom „Geilomobil“. Nemecké slo­vo „geil“ znamená súčasne „nadržaný“ aj „su­per“. Neskôr jeho kon­zer­va­tívni prívrženci vyhodnotili „nadržaný hummer“ ako trápne za­čiat­ky a Kurz sa pre­zentoval ako vysnívaný vzor slušného zdvori­lé­ho za­ťa. Ten začiatok ale bol v nie­čom predsa len priezračne úprimný. Nápadné napríklad bo­lo, s akou benevolentnou pasivitou kancelár Kurz umož­nil zavede­nie man­žel­s­tva osôb rovnakého pohlavia. Ini­cia­tívy zo­pár posledných kresťanov v strane, ktoré sa chceli brániť, nijako nepodporil. Keď sa na interných schôdzach vy­jad­ri­li ku kultúrno-etickým otáz­kam, boli vysmiati.

Kurzovo svetonázorové zakotvenie sa dá najlepšie ilustrovať na jeho vzťahu s Georgom Sorosom a Viktorom Orbánom. Kurz patril ku globálnej triede. Bol čle­nom So­ro­som fi­nan­covanej organizá­cie Eu­ropean Coun­cil on Foreign Relations a angažoval sa v iniciatíve Young Glo­bal Lea­ders, ktorú založil Klau­s Schwa­b zo Sve­to­vé­ho ekonomického fóra v Davose. Zá­ro­veň si ale vybudoval v priebehu utečeneckej krízy os so Sorosovým arciepriateľom Viktorom Orbánom. Kurz vedel ten rozpor nejaký čas ­ba­lan­so­vať, po­tom sa ale musel rozhodnúť. A rozhodol sa pre So­ro­sa. Pozval ho na osobnú večeru v úra­de kan­ce­lá­ra, pod­poril pre­síd­le­nie uni­ver­zi­ty tohto mecenáša z Bu­da­pešti do Viedne a postupne prestal hla­sovať v európskych štruk­túrach s Orbánom. V ro­ku 2019 vy­hodil bez pádneho dôvodu protiimigračných Slobodných z vlády a vymenil ich za proimigračných Zelených.

Hoci názory Kurza a So­ro­sa sa v téme migrácie rozchádzajú, ne­roz­kmot­rili sa. Kurzova (navonok) tvrdá migračná línia bola preňho nie­čo ako politický talizman. Navonok sa jej držal, lebo len s ňou mohol vyhrať voľby. Možno mal starý Soros pre mladíka dokonca pochopenie. A možno Kurz na tú migráciu ani vlastný názor nemá.

Je nepochopiteľné a svojím spôsobom aj tragické, že mnohí rakúski kon­zervatívci Kurzovi až do trpkého konca verili. Mysleli si, že je to náš človek. On ale nie je nikoho človek, hrá výlučne za seba. Špe­ku­luje sa o tom, že čerstvý expolitik dostal viacero ponúk od kor­po­rátov, medzi nimi aj od zvučných mien medzinárodného vý­zna­mu. Čoskoro sa to dozvieme, už v budúcom roku má nastúpiť. Kurz často v kam­pa­niach rozprával o „súkromnom zemetrasení“, ktoré zažila je­ho rodina, keď jeho otec stratil „zo dňa na deň“ prácu (v skutočnosti Philips informoval o zavretí viedenskej fabriky s pred­stihom deviatich me­siacov). Z politického správania jeho syna je zre­teľ­né, že robí v živote všetko, aby sa mu nič také nikdy nemohlo stať. Vždy udržiaval čulé kontakty s miestnou, európskou a ame­rickou oligarchiou. Včas si začal kryť chrbát.

Sebastian Kurz začal sľubne, do rakúskej histórie vchádza však ako maximálne priemerný kancelár. Jeho svorka nagélovaných mladíkov si vedela učebnicovo vydobyť a udržať moc, vládnuť ale veľmi neve­de­la. Aj keď sa tvrdí niečo iné, nerobil žiadne neoliberálne refor­my, s dlhodobo najväčším ohrozením ra­kús­ke­ho rozpočtu (neud­r­ža­teľný dôchodkový populizmus) veselo po­kra­čo­val a počas korony za­dlžo­val republiku hlava-nehlava. V EÚ minulo na koronakompenzácie viac len Grécko. Jeho slabinou bolo, že chcel byť milovaný aj no­vi­nár­mi. Aj preto podplácal vydavateľov novín šia­lenými sumami za in­zeráty. Samozrejme, všetko pre ušľachtilý cieľ informovať ob­čanov o chorobe COVID-19. Vláda tak minula v roku 2020 47 miliónov eur a do ro­ku 2024 prisľúbila rozdať ďalších 210 miliónov. Značne to de­for­movalo celý verejný dis­kurz.

To jediné dobré, čo Kurz presadil, urobil hneď na začiatku svojho kan­ce­lárovania: „rodinný bonus“ vo veľkom odbremeňuje rakúske rodiny, pra­cu­júci rodičia dvoch detí majú odvtedy ročne 3 000 eur navyše, rodičia troch detí 4 500 eur a v budúcom roku sa to eš­te zvý­ši. Ani opozícia v zásade už nespochybňuje zmysel tejto veľ­kej pro­rodinnej reformy. Túto zásluhu Kurzovi už nikto nemôže vziať, to je jeho dedičstvo.

Nejako vzdialene do toho zapadá, že aj jeho posledné slo­vá na rozlúčkovej tlačovke boli o rodine: „Teraz vyrazím a vy­z­dvih­nem svojho syna a svoju priateľku z nemocnice. Ďakujem veľ­mi pekne!“