Nemeckí liberáli môžu zabrániť najväčším ekošialenstvám Zelených

To posledné heslo pripomína bonmot odchádzajúceho ministra za CDU Jensa Spahna, ktorý v kampani vtipkoval: „Kto na vidieku volí Zelených, môže kľúče od svojho auta hodiť hneď do volebnej urny.“ Všeobecné očakávanie bolo, že po zavedení dane na oxid uhličitý Merkelovej vládou začiatkom tohto roka (tankovanie tým zdraželo) nastane s nástupom posilnených a po uši motivovaných Zelených do vlády tá naozaj brutálna klimatická revolúcia. A nemecký priemysel môže nadobro zavrieť. Zelení, ktorí svojho človeka už na jar videli v úrade kancelára, však do zmluvy presadili aj všelijaké deklarácie v zelenom duchu.

Kto je skutočným víťazom volieb

Podľa prieskumov si teraz absolútna väčšina Nemcov myslí, že víťazom koaličných rokovaní je najmenšia koaličná strana, protizelená pravicovo-liberálna FDP. Na základe očakávaní sa tomu dá rozumieť. Pravdou je, že najmä nerozumná energetická politika Merkelovej vlád (odstavenie atómoviek zo dňa na deň) spôsobila, že Nemecko už v posledných rokoch minulo obrovské peniaze do (málo efektívneho) budovania zdrojov obnoviteľnej energie. Najmä preto dnes majú Nemci druhú najvyššiu cenu elektriny v EÚ a pomerne poškodený priemysel. Na pozadí Merkelovej radikálnosti vyzerá nový kancelár Olaf Scholz preto prekvapujúco umiernený.

Verejný dojem, že liberáli potopili Zelených, má tri hlavné dôvody:

1. Prakticky všetkým cieľom Zelených chýba v koaličnej zmluve záväznosť, zatiaľ čo sa kľúčová podmienka pravicových liberálov pre vstup do inak ľavicovej vlády – žiadne priame či nepriame zvýšenie daní – chápe ako záväzná.

2. Majú sa investovať miliardy eur do ekologizácie krajiny: Budovy sa majú rekonštruovať (zatepľovať), má sa zriadiť zásobovanie vodíkom a vláda chce vyplatiť peniaze na výstavbu a prevádzku klimaticky neutrálnych výrobných zariadení. Háčikom je, že verejné financie bude strážiť priamo predseda liberálov Christian Lindner, ktorý sa stane šéfom rezortu financií.

3. Zelení len veľmi ťažko strávili, že si FDP k financiám vybojovala ešte ďalšie ministerstvo, ktoré je kľúčové pre ekologickú transformáciu – dopravu.

V Rakúsku sa Zelení zobudili až teraz

Nad posledným bodom sa treba pozastaviť. Zelení sú v susednom Rakúsku už takmer dva roky súčasťou dvojkoalície s ľudovcami. V tejto krajine nebolo rok a pol počuť o klimatickej revolúcii, vláda mala plné ruky práce s riešením pandémie. Až túto jeseň padá rana za ranou.

Rakúska vláda zavedie od júla 2022 daň na oxid uhličitý. To síce zdraží tankovanie a kúrenie, ľudovci ale presadili vyváženie rozsiahlymi kompenzáciami. V týchto dňoch, keď sú vnútorne rozložení ľudovci viac ako inokedy odkázaní na vernosť koaličného partnera, zasadili Zelení smrteľný úder.

Stopli všetky veľké projekty na dobudovanie cestnej infraštruktúry, napríklad vytúžený viedenský obchvat s tunelom nad Lobau. Všetky tieto projekty už boli schválené a prešli evalváciou. Ako si to Zelení mohli dovoliť? Nuž, majú ministerstvo dopravy. Zelená ministerka Leonore Gewesslerová vyhlásila, že otázka stojí, či „zanecháme svet plný betónu a zničenia alebo s budúcnosťou a príležitosťami.“

O zákaze spaľovacích motorov sa priamo nedočítate

V Nemecku síce spolupredseda Zelených Robert Habeck dostane superministerstvo pre hospodárstvo a klímu a syn anatolských prisťahovalcov Cem Özdemir ministerstvo poľnohospodárstva, ale dopravu kontroluje elegantný syn vinára (obľúbená odroda: rizling) Volker Wissing.

Tento liberál presadil s kolegami už počas rokovaní všetko, čo bolo z liberálnej strany považované za podstatné. Tiež sa síce začne nejaká evalvácia Spolkového plánu infraštruktúry, ktorá by ale nemala dopadnúť tak radikálne ako v Rakúsku. Má ju totiž pod dozorom politik zo strany, ktorá konzistentne koná podľa hesla „Slobodnú jazdu pre slobodných občanov“. Zelená požiadavka zavedenia rýchlostného limitu na diaľniciach padla rýchlo, ale nepadla Pendlerpauschale, kompenzujúca pracujúcim, ktorí musia autom dochádzať do práce, značnú časť nákladov.

Napokon, zákaz spaľovacích motorov, ktorý žiadal vo volebnej kampani dokonca aj predseda konzervatívnej CSU Markus Söder, sa v koaličnej zmluve nenájde. Progresívny denník Süddeutsche vyčítal síce z niektorých bodov koaličnej zmluvy „tichý koniec spaľováka“. Doslova zapísané to ale nie je nikde. V dokumente sa nachádza cieľ, že do roku 2030 bude v Nemecku jazdiť približne 15 miliónov čisto elektrických automobilov. Nevedno však, ako to dosiahnuť. Ak sa to podarí, pôjde stále o menšiu časť nemeckého vozidlového parku – dnes tam jazdí 48 miliónov áut.

Sklamaní mládežníci

Nemecká pobočka mládežníckeho hnutia Fridays for Future preto nazvala plány semaforovej koalície ako „vedomé rozhodnutie na eskaláciu klimatickej krízy“. K veľkému sklamaniu mladých ekologičiek sa daň na oxid uhličitý nezvýši viac, ako to plánovala posledná Merkelovej vláda. Na papieri sa nájde zámer „presadzovať ambicióznu emisnú normu Euro 7“, pri jej zavádzaní sa musí zohľadniť „tvorba hodnôt a pracovných miest“.

Relatívne spokojní sú klimatickí jakobíni iba so zámerom, že odstavenie uhoľných elektrární (Kohleausstieg) sa má urýchliť z roka 2038 „ideálne“ do roka 2030. Ani to nie je úplne záväzné. Dovtedy, teda o deväť rokov, sa má podiel zelenej energie v Nemecku zvýšiť z 50 na 80 percent. Nevieme, ako to budúca spolková vláda chce dosiahnuť. Musela by strojnásobiť rýchlosť budovania obnoviteľnej infraštruktúry. Osobitne Zelení by sa museli pretransformovať zo strany rôznorodých občianskych iniciatív, ktoré chcú zabrániť všetkým možným projektom, na vysokoúčinnú úderku, ktorá centralisticky diktuje, kadiaľ vedú napríklad vysokokapacitné elektrické vedenia budúcnosti.

Kto sú kľúčoví aktéri?

Čo sa teda v novej vláde častejšie presadí, revolučný zelený maximalizmus alebo staromódny liberálny pragmatizmus? V tejto súvislosti treba poznať vzťahy medzi kľúčovými aktérmi. Sú to traja muži: sociálnodemokratický kancelár Olaf Scholz, zelený vicekancelár a minister hospodárstva a klímy Robert Habeck a liberálny minister financií Christian Lindner.

Ak je pravdou, čo píše ľavicovo-liberálny magazín Spiegel o kuloároch koaličných rokovaní, majú nateraz výhodu liberáli. Vyzerá to tak, že 14-percentní Zelení v rokovaniach prepálili svoje požiadavky a pili krv nielen liberálom, ale aj sociálnym demokratom. Zvlášť v pracovnej skupine „mobilita“ prekážal liberálom a sociálnym demokratom poučovací tón Zelených, keď ich hesenský minister Tarek Al-Wazir otravoval zdĺhavými referátmi.

Krátko pred koncom rokovaní sa Zelení postarali o nevídanú eskaláciu napätia v koalícii. V tichosti škrtili z protokolu dve vety, na ktorých sa predtým krvopotne dohodli. Keď sa rozhorčení koaliční partneri opýtali na osud týchto dvoch viet, Zelení drzo odpovedali: „Veď na to máme iný názor.“

Ak má Spiegel pravdu, v posledných dvoch mesiacoch si sociálni demokrati začali lepšie rozumieť s liberálmi ako so svojimi prirodzenými spojencami zo strany Zelených. Pod rúškom anonymity sa súdruhovia vyjadrujú, že liberáli sú „múdri, sčítaní, skvelí ľudia“, a „s tými proste ideš rád na pivko“. Podobné vyznávania lásky o Zelených nezaznievajú. Kto sa len trošku zaoberal nemeckými Zelenými, nebude sa pýtať prečo.

Rozhodca koalície

Rozhodcom v trojkoalícii je, prirodzene, strohý kancelár s prezývkou „Scholzomat“. Zvlášť predseda liberálov Lindner si budoval so Scholzom dôverný vzťah: Na housewarming party v novom berlínskom byte pozval len 30 ľudí, medzi nimi aj budúceho kancelára. Keď chváli Scholza do nebies, používa suchý ekonomický liberál Lindner až literárny jazyk: Scholz vraj „má vnútorné zábradlie, bude to silný kancelár“.

Zelení počas rokovaní oslovovali liberálov s tým, či by nepripustili rozšírenie finančných tokov pre ekologickú reformu štátu: „Nedala by sa len trošku zvýšiť daň na pohonné látky?“ „Nie, zvýšenie daní je vylúčené.“ „A čo daň z dedičstva?“ „Nie.“ „A čo aspoň zaviesť takú maličkú daň na cukor?“ „Tiež nie.“ „A čo keby sa zrušili alebo znížili nezdaniteľné časti na starostlivosť, výchovu a vzdelávanie?“ „Aj to by vyzeralo ako zvýšenie daní, preto sa to s nami nedá robiť.“ Zelení sa často odvolávali na uznesenia ich straníckych zjazdov. Liberáli odvetili, že Zelení predsa nemajú absolútnu väčšinu.

Podľa svedectva všetkých bol na rokovaniach len jeden človek, ktorý nikdy nezvýšil hlas: Scholz. O liberálnej neoblomnosti povedal maximálne toľko, že je to podľa neho škoda, ale že im rozumie. Aj preto vznikol podľa Spieglu špeciálny vzťah medzi Scholzom a Lindnerom.

Kancelár má v nemeckej ústave silné postavenie, SPD disponuje v Spolkovom sneme toľkými mandátmi ako Zelení a FDP dohromady. Otvorená otázka v semaforovej koalícii preto neznie, kto je jej šéfom, ale kto bude druhý po šéfovi.

Vicekancelárom bude zelený Habeck, takže v neprítomnosti Scholza povedie vládu on. Liberáli to však nevidia tak, že by museli počúvať Habecka. Pre Lindnera vybavili klauzulu v rokovacom poriadku vlády. Je napísaná tak, že Lindner dostane de facto pozíciu druhého neformálneho vicekancelára. Nateraz teda Zelení neovládli Spolkovú republiku úplne.