Prečo bol George Pell uznaný vinným

Nová kniha odhaľuje sieť predsudkov a intríg, ktoré austrálskeho kardinála takmer zahubili, až kým ho neoslobodil Najvyšší súd.

V nadväznosti na úspešné odvolanie kardinála Georgea Pella na Najvyššom súde Austrálie a na jeho prepustenie z väzenia po 404 dňoch sa objavilo niekoľko kníh, ktoré sa venujú tomuto justičnému omylu a tvária sa ako „investigatívna žurnalistika“. Všetky z nich boli doteraz k Pellovi nepriateľské.

Po prečítaní knihy The Persecution of George Pell (Prenasledovanie Georgea Pella) od Keitha Windschuttlea je zrejmé, že doterajší autori boli len priemernými vyšetrovateľmi.

Windschuttle je historik a šéfredaktor Quadrantu, konzervatívneho austrálskeho magazínu o literatúre, kultúre a politike. Odkedy bolo voči Pellovi v roku 2017 vznesené obvinenie, prijímal dobre zdokumentované články venujúce sa tomuto prípadu. Vďaka týmto rozsiahlym záznamom sa dostal omnoho hlbšie než Louise Milliganová, Melissa Daveyová či Lucie Morrie-Marrová, ktorých rýchlo písané knihy s Pellom zaobchádzajú ako s opovrhnutia hodným zlosynom. Forenzné argumenty uvedené v knihe Prenasledovanie ich obviňujú z nekompetentnosti.

Pápež František (vpravo) a austrálsky kardinál George Pell počas súkromnej audiencie vo Vatikáne v pondelok 12. októbra 2020. Foto: TASR/AP

Vezmime si napríklad dôveryhodnosť Pellových žalobcov.

V roku 2002 bol Pell obvinený zo sexuálneho zneužívania 12-ročného chlapca Phila Scotta, ku ktorému malo dôjsť na mládežníckom tábore v roku 1961, keď bol Pell seminaristom. Odstúpil z pozície arcibiskupa v Sydney až do času, kým ho vyšetrovanie nezbavilo viny. Novinári Scotta opisovali ako človeka s pohnutou minulosťou. Vynechávali alebo bagatelizovali jeho kariéru chlapíka, ktorý vymáhal výpalné pre spoločnosť Painters and Dockers Union. Keď Costiganova kráľovská komisia v 80. rokoch 20. storočia vyšetrila mnohonásobnú kriminálnu činnosť tejto spoločnosti, vo svojej záverečnej správe venovala Philovi Scottovu celú jednu kapitolu. V novinových článkoch o Pellových trápeniach sa to nikdy nespomenulo, ani vtedy, ani neskôr.

Vezmite si „J“, svedka, na základe ktorého výpovede bol Pell odsúdený. Novinárka Milliganová ho opisuje ako človeka „s veľkými čokoládovými očami so zaoblenými mihalnicami“. Ako upozorňuje Windschuttle, J dostal právo anonymity a valia sa na neho pocty za jeho integritu, zatiaľ čo Pell bol mesiace vystavený hanobeniu.

Nebolo však ťažké J identifikovať. Windschuttle bez toho, aby odhalil jeho meno, poskytuje základné rysy jeho charakteru: neúspešný rockový hudobník, ktorý mal vážne problémy s duševným zdravím. „Udavač so zvýšenou schopnosťou podať takýto druh výkonu bol presne ten typ človeka, akého prenasledovanie potrebovalo, aby Pella dostalo,“ hovorí Windschuttle. Doklady takéhoto druhu neboli počas súdneho procesu pripustené, ale je škandál, ak ich úmyselne prehliadajú aj investigatívni novinári.

Vezmite si „R“, priateľa J, ktorý bol údajnou druhou Pellovou obeťou. Zomrel v roku 2004 na predávkovanie heroínom, pričom pobádal J (ako ten vypovedal), aby na polícii podal sťažnosť voči údajnému zneužitiu v katedrále. Milliganová trvá na tom, že toto zneužitie spôsobilo závislosť R na drogách. Podľa Windschuttlea je však pravdepodobnejšie, že príčina závislosti tkvela v hanbe vedomia, že jeho otec „bol pravidelným zákazníkom a účinkujúcim v niekoľkých sexuálnych kluboch v Melbourne prevádzajúcich otrocké a podrobujúce štýly“. Nič z toho médiá nezverejnili.

V knihe Prenasledovanie dopadla obzvlášť zle polícia štátu Viktória. V roku 2012 unikla na verejnosť jej správa o samovraždách 43 mladých mužov, ktorí boli sexuálne zneužití katolíckymi kňazmi. V spoločnosti to vyvolalo také pobúrenie, že vtedajšia premiérka Julia Gillardová nakoniec zriadila Kráľovskú komisiu na úradné riešenie sexuálneho zneužívania detí.

Údaje však preskúmala neskoršia dôverná policajná správa, ktorá zistila, že došlo len k jednej samovražde a že viac ako 40 percent ľudí zo zoznamu sa nepodarilo identifikovať. Polícia sedela na tejto správe dva a pol roka a nikdy verejne nepoprela falošný nález pôvodnej správy.

Zástupca komisára polície v štáte Viktória Graham Ashton počas vyšetrovania uviedol, že Melbourne Response (Melbournská odpoveď – iniciatíva katolíckej cirkvi v Austrálii zaoberajúca sa riešením sexuálneho zneužívania detí kňazmi; pozn. prekladateľa) riešila 620 prípadov kriminálneho zneužitia a žiaden z nich nenahlásila polícii. Toto, prirodzene, vyvolalo verejné zdesenie. Podľa Windschuttlea však išlo iba o „prázdne vyhlásenie bez akýchkoľvek dôkazov“. Nezávislý komisár pri iniciatíve Melbourne Response opísal Ashtonovu výpoveď ako „bezohľadné lži“. Ashton bol neskôr povýšený na policajného komisára.

A politici? Podľa Windschuttlea robili to, čo politici robia: riadili sa podľa toho, čo bolo populárne.

Gillardová zriadila Kráľovskú komisiu, ktorá urobila veľmi veľa, aby spochybnila Pellovu reputáciu. „Chcela verejné cvičenie, ktoré by ju ukázalo ako angažovanú križiačku bojujúcu za spoločenskú spravodlivosť,“ hovorí Windschuttle. „Stručne povedané, Gilardová využívala bolesť a utrpenie obetí na svoje vlastné záujmy.“

Viktoriánsky premiér Daniel Andrews, horlivý stúpenec všetkých spoločensky progresívnych nápadov, „zabezpečil, aby sa ľudia s ľavicovými názormi dostali na vplyvné miesta na polícii a v súdnom systéme, čím spochybnil tradičný koncept ‚delenia moci‘ medzi vládou a výkonom spravodlivosti“. Svojimi pocitmi k Pellovi sa nijako netajil.

„Pokiaľ ide o politické a právne zriadenie štátu Viktória,“ píše Windschuttle, „Pellovým skutočným zločinom bolo to, že stál proti dnes už dominantnému učeniu doby a odhodlaniu progresívnych, sekulárnych politikov, právnikov a úradníkov pretvárať spoločnosť na svoj vlastný obraz.“

Jedna z hlavných Windschuttleových kritík smeruje na doktrínu, podľa ktorej sa sťažovateľom musí vždy veriť. „Ak by sa to bralo vážne, logickým dôsledkom by bol koniec vlády zákona,“ píše, „a bolo by zbytočné sa vôbec obťažovať so súdnymi procesmi.“ Štatistiky Kráľovskej komisie to potvrdzujú. Počet ľudí, ktorí kontaktovali Kráľovskú komisiu, bol 16 953, počet tých, ktorí poskytli o zneužití dôkazy, bol 9325. No spomedzi tých bolo len 2562 prípadov, ktoré boli hlásené na políciu. Inými slovami, pre 70 percent sťažností nebol dostatok dôkazov. Ani len Kráľovská komisia všetkým neverila.

Obálka knihy od Keitha Windschuttlea The Persecution of George Pell (Prenasledovanie Georgea Pella). Kniha vyšla v novembri tohto roku vo vydavateľstve Quadrant

Pell bol súdený dvakrát. Prvý proces sa skončil 20. septembra 2018 s nerozhodnou porotou, ktorá sa očividne rozdelila v prospech Pella v pomere 10 ku 2. Ten druhý sa skončil 11. decembra jednomyseľným odsudzujúcim rozsudkom. Ako sa dá vysvetliť ten rozdiel? Windschuttle ho pripisuje atmosfére verejnej mienky.

Rok predtým v októbri 2017 vzniklo v Spojených štátoch hnutie MeToo, po tom, čo hollywoodskeho magnáta Harveyho Weinsteina obvinilo zo zneužitia viac než 80 žien. Po celý čas, čo stál Pell pred súdom, sa tomuto odpornému prípadu venovala intenzívna publicita. Krátko pred začatím druhého Pellovho procesu sa na justičnom výbore amerického Senátu konalo vypočúvanie kandidáta na Najvyšší súd USA Bretta Kavanaugha, na ktorom sa hovorilo o jeho údajnom zneužití dievčaťa z čias, keď mal byť tínedžerom.

A medzi týmito dvomi procesmi – 22. októbra – sa premiér Scott Morrison oduševneným spôsobom verejne ospravedlnil všetkým obetiam sexuálneho zneužívania detí. Bolo nemožné vyhnúť sa tomu, aby vás ovplyvnili titulky novín. „Sexuálna politika dosiahla vysoký bod verejnej pozornosti. Málokto mohol na ňu nedbať, a jej korisťou boli muži ‚belošských privilégií a moci‘.“

Vo verzii udalostí, ako ich podáva Windschuttle, predstavovalo prenasledovanie kardinála políciou, novinármi a sociálnymi médiami skutočný hon na čarodejnice. Pell je hrdina, mužný chlap, bojovník proti korupcii v katolíckej cirkvi, silný zástanca tradičných západných hodnôt. „Jeho cenou za reformu systému bolo desaťročie obviňovania, výsluchov, zatýkania, súdnych procesov a nakoniec aj trest odňatia slobody. To sú tradičné odmeny kresťanského martýra.“

Minulý mesiac získala Lucie Morris-Marrová Walkleyovu cenu, čo je najvyššie vyznamenanie v austrálskom mediálnom priestore – za knihu zdôvodňujúcu, prečo bol Pell vinný. V apríli ho však Najvyšší súd Austrálie uznal za nevinného svojim rozhodnutím v pomere hlasov 7 k 0. Bolo to, akoby niekto sedem mesiacov po tom, čo by pandémiu ukončili vakcíny, udelil Nobelovu cenu za liečenie covidu nejakému šarlatánovi predávajúcemu bielidlo. Tá bizarná voľba naplno odhalila zaujatosť porotcov.

Ak hľadáte investigatívnu žurnalistiku vysvetľujúcu, prečo bol kardinál uznaný za nevinného, Prenasledovanie Georgea Pella je skvelá voľba.

Michael Cook
Autor je konzervatívny publicista a šéfredaktor austrálskeho magazínu MercatorNet.

Pôvodný text: Why George Pell was found guilty, uverejnené v rámci licencie Creative Commons (BY-ND 4.0), preložil L. Obšitník.

Ďalšie články od Redakcia
Ďalšie články
„Veci sa menia a napravujú.“ Pri mobilizácii Rusov nebuďme ako Putin, ktorý uveril vlastnej propagande, varuje analytik

„Veci sa menia a napravujú.“ Pri mobilizácii Rusov nebuďme ako Putin, ktorý uveril vlastnej propagande, varuje analytik

Po tom, čo šéf Kremľa Vladimir Putin spustil čiastočnú mobilizáciu, objavili sa na internete vtipné videá s opitými odvedencami, ale aj správy o nedostatočnom výcviku mužov. Zaznievali slová ako fiasko či fraška. Český bezpečnostný expert Jan Ludvík však varuje, aby sme neboli ako Putin, ktorý uveril vlastnej propagande.