Vláda a parlament opäť prerokujú návrh Dohody o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou SR a vládou USA. Už sa k tomu schyľovalo pred tromi rokmi, ale z iniciatívy SNS sa vtedy proces zastavil. Dnes je opäť na stole, dalo sa to čakať.
Pripomeňme si obsah zmluvy, že americká vláda vyčlenila cca 100 miliónov dolárov na rekonštrukciu slovenských vojenských letísk, prípadne výstavbu ďalšej vojenskej infraštruktúry.
A povedzme si, v čom je dohoda problematická.
Prvý problém: Pokrivený chlácholivý jazyk
Prvým problémom okolo dohody je pokrivený jazyk, akým sa jej strojcovia a médiá k nej vyjadrujú. Kritici zmluvy hovoria, že tá dohoda umožňuje prítomnosť americkej vojenskej základne na našom území. Vláda a liberálne médiá to popierajú.
Úplne absurdná je diskusia o tom, či to znamená trvalú prítomnosť amerických vojakov na našom území. Médiá sú schopné poprieť i to, že tu budú americkí vojaci. Pritom väčšina textu dohody upravuje práve právne postavenie príslušníkov americkej armády na slovenskom území.
Samotné slovo základňa nemá predsa presnú definíciu. Znamená to, že na území Slovenska budú dlhodobo umiestnení americkí vojaci slúžiaci v technických jednotkách. Budú bývať v spoločných amerických ubytovniach podľa svojich pravidiel? No samozrejme, že áno. Budú tu americkí vojaci. Budú tu dlhodobo? No áno, zrejme roky, veď dohoda v článku 1, bod 3. hovorí, že plnenie dohody sa bude vyhodnocovať prinajmenšom raz ročne.
Dohoda tiež hovorí o zriadení skladov obranných zariadení, zásob a materiálu, je tomu venovaný celý článok 4. Budú tam, aby ich využívali americké ozbrojené sily, ktoré jediné budú mať k nemu prístup.
Američania budú užívať vojenské letiská Kuchyňa a Sliač. Spôsob využívania je popísaný v článku 3. Je to veľmi široký popis. Spomína sa „výcvik, cvičenia, manévre, tranzit, podporné a súvisiace činnosti, dopĺňanie paliva do lietadiel, …údržba vozidiel, plavidiel a lietadiel, ubytovanie personálu, spojenie, rozmiestňovanie síl a materiálu, predsunuté rozmiestňovanie zariadení, zásob a materiálu, činnosti v oblasti bezpečnostnej pomoci a spolupráce, spoločné a kombinované výcvikové činnosti, humanitárne činnosti a činnosti súvisiace s odstraňovaním následkov katastrof, operácie krízového manažmentu“ atď., atď.
A pre istotu, ak by zoznam nepokrýval všetko potrebné, tak sa na záver uvádza, že zariadenia sa môžu využívať i na iné účely a činnosti, „ktoré sa vykonávajú v rámci Severoatlantickej zmluvy“.
Znamená dohoda, že na území Slovenska teda bude trvalo rozmiestnená tisícka vojakov s tankami a obrnenými transportérmi, bojové vrtuľníky a stíhačky? Myslím, že nie.
Ale budú tu americkí vojaci a budú vykonávať vojenské činnosti na našom území. Možno si predstaviť, že v čase krízy nasadené americké stíhačky budú pred či po bojovom nasadení pristávať a tankovať na Slovensku.
Ale prečo nemáme potom nazývať takéto zariadenia vojenskou základňou či základňami? Najmä ak vieme, že v politike sa všetko deje postupnými krokmi, nič sa nestane celé odrazu. Ak sa na Slovensku s naším dovolením vybudujú za americké peniaze veľké logistické zariadenia, ťažšie sa nám bude odmietať, ak prídu návrhy na ich širšie využitie.
Sledujúc jazyk politikov a médií, zdá sa mi, že sa klameme a chlácholíme hneď od začiatku, lebo je im trápne povedať, že po tridsiatich rokoch od odchodu cudzích jednotiek sem dnes púšťame cudzích vojakov opäť.
Problém druhý: Popierame November
Patrím ku generácii, ktorá je vďačná Američanom, že počas studenej vojny boli hrádzou, ktorá svetový komunizmus zadržiavala. Sú časy, keď aj oveľa väčšie krajiny súhlasia s pobytom cudzích vojsk na svojom území. Američania boli prítomní v Nemecku, v čase, keď komunizmus padol, bolo na území Spolkovej republiky Nemecko 200-tisíc amerických vojakov. Tým vážnym dôvodom bol komunizmus na východe Európy.
Komunizmu ani Sovietskeho zväzu však už dávno niet. Československý prezident Václav Havel v roku 1990 v prejave v americkom Kongrese predniesol víziu Európy, z ktorej sa „americkí chlapci konečne vrátia domov k svojim mamičkám“. A to ešte ani netušil, že sa rozpadne Sovietsky zväz. Sme si ochotní vôbec priznať, že to, čo dohodou s Američanmi chystáme, je presný opak vízie, v ktorú sme dúfali po páde komunizmu? Ako by sme sa zatvárili, keby nám niekto na námestiach v Novembri povedal, že teraz Sovieti odídu a potom by mali prísť Američania? Veď by všetci krútili hlavami, že to nechcú.
Obávam sa však, že toto popretie Novembra si zďaleka nie všetci priznajú.
Galéria
Problém tretí: Využitie základní sa nám nemusí v budúcnosti páčiť
Treba si rekapitulovať viaceré bojové akcie a vojny USA za posledných tridsať rokov. Američania zasahovali v Kuvajte, Bosne, Juhoslávii, Afganistane, Iraku, Líbyi. S niektorými zásahmi sa dalo súhlasiť, s niektorými sa dalo čiastočne súhlasiť, niektoré bolo treba odmietnuť. Irak bol úplnou geopolitickou katastrofou od začiatku.
Tak si treba predstaviť, že v čase nejakej krízy budú nasadené americké lietadlá a budú chcieť pristávať, tankovať či vzlietnuť na Slovensku. A že to bude v konflikte, kde Slovensko nebude s americkým riešením súhlasiť.
Na to treba myslieť teraz.
Problém štvrtý: Robí to nedôveryhodná vláda
Súhlasiť s rozmiestnením cudzích vojakov je v princípe možné, ale len z veľmi vážnych dôvodov. Verí naša vláda, ktorá dohodu presadzuje, tomu, že na toto rozhodnutie, ktoré je silným politickým signálom do sveta i dovnútra krajiny, existujú závažné dôvody?
Najvplyvnejším človekom vo vláde je stále bývalý premiér Matovič, predseda najsilnejšej vládnej strany. Ten v roku 2019 otvorene poprel svoj vlastný volebný program a povedal, že sa už nemôže podpísať pod tú pasáž, ktorá označuje USA za garanta medzinárodnej stability, a povedal, že USA sú chaosom svetovej politiky a zodpovedajú za migračnú krízu. Povedal, že treba posilňovať bezpečnostnú politiku EÚ. „Urobme Európu opäť veľkou,“ parafrázoval Trumpovo heslo. No veď to všetko by sa dalo podpísať. Dokonca sa mi zdali byť jeho protiamerické slová až príliš príkre.
Tento kotrmelec od proamerického k protiamerickému postoju urobil vo februári 2019 vo chvíli, keď kandidoval na listine OĽaNO do Európskeho parlamentu. Matovič je totiž človek bez názorov. Nikdy nepremýšľa, ako moc využiť na užitočné vládnutie, ale marketingové nápady využíva na získanie a držanie moci.
To, čo ide teraz urobiť so základňami vláda, v ktorej je jeho strana najsilnejšou a v ktorej je jeho verný politický druh Jaroslav Naď ministrom obrany, je len ďalším kotrmelcom Matoviča, tentokrát vzad, do polohy pred rokom 2019. Poprel svoje popretie.
Kde je to budovanie bezpečnostnej politiky EÚ? Za komunizmu mala americká prítomnosť svoju logiku. Odvtedy však počet amerických vojakov v Nemecku klesol z 200-tisíc na 40-tisíc. Z Francúzska ich Charles De Gaulle poslal domov už v roku 1966. Ale americkí vojaci teraz prichádzajú do krajín na východe. Do Poľska, Rumunska, Bulharska, do Pobaltia. A teraz ich chce Matovič aj na Slovensku. To je to jeho urobenie Európy veľkou.
Matovič si počína ako kráľ z rozprávky Pyšnáprincezná: Odvolávám, co jsem odvolal. Slibuji, co jsem slíbil…
Ako možno veriť takýmto politikom, že to, čo robia, naozaj považujú za nevyhnutné?
Odtiaľto sa hneď dostávame k piatemu problému.
Problém piaty: Spomienkový optimizmus v preambule
Preambuly podobných dokumentov niekedy obsahujú balast, čo sa dá zniesť. Ale dôstojnosť vyžaduje, aby sa tam netvrdili veci, pri ktorých sa nám automaticky dvíha obočie.
V jednej odrážke Preambuly dohody sa tvrdí, že „prítomnosť ozbrojených síl USA … prispieva k posilneniu bezpečnosti a stability Slovenskej republiky a regiónu“. Nepochybne to tak v 20. storočí bolo. A nevedno, čo sa myslí pod „regiónom“, ale ak to má znamenať, že neustále približovanie sa NATO (a teda americkej politiky a vojenskej sily) k hraniciam Ruska Európu urobilo bezpečnejšou, tak to je priodvážne tvrdenie. Udalosti „v regióne“ na východ od nás od roku 2014 tomu nenasvedčujú.
A tým sa dostávame k šiestemu, najdôležitejšiemu problému dohody.
Problém šiesty: Lživá zámena príčiny a následku ohľadne ruskej hrozby
V texte dohody sa, samozrejme, Rusko nespomína, ale americkú snahu o svoju vojenskú prítomnosť na Slovensku treba považovať za malú čiastočku dlhodobej a trvalej americkej zahraničnopolitickej línie, spočívajúcej v rozširovaní NATO smerom na východ k hraniciam Ruska.
Vojenská prítomnosť USA na Slovensku je neoddeliteľná od západného naratívu o ruskej hrozbe, ktorý sa rozvíja už roky a kulminuje od udalostí Majdanu 2014 a krízy na Kryme a Donbase. Dnes sú už mesiac médiá plné predpovedí o útoku Ruska na Ukrajinu. Som síce presvedčený, že útok Moskvy na Ukrajinu ako celok je úplný nezmysel, čo sa však Donbasu týka, nevylučujem nič.
Západný naratív hovorí o ruskej hrozbe toto. Kvôli ruskej hrozbe sú od roku 2017 rozmiestnené vojská štátov NATO v Pobaltí. Kvôli ruskej hrozbe hovoria, že Ukrajinu treba vziať do NATO. Agentúra Reuters priniesla pred tromi dňami správu, že najvyšší veliteľ síl NATO v Európe, americký generál Tod Wolters navrhol kvôli ruskej hrozbe rozšíriť prítomnosť vojsk NATO v Rumunsku a Bulharsku. Wolters tak mal urobiť počas videorozhovoru s vojenskými šéfmi partnerských krajín.
Toto všetko sa na nás valí z mainstreamových médií v celom euroatlantickom priestore vrátane tých slovenských.
A je to úplne falošné. Nie preto, že by ruská hrozba neexistovala. Je to falošné preto, lebo naratív klame tým, že zamieňa príčinu s následkom. Nie je pravda, že najprv tu bola ruská hrozba a potom sa začalo rozširovať NATO a americkí vojaci sa pohli smerom na východ k ruským hraniciam.
Pravda je presne opačná. Najprv sa americká politika úplne odklonila od sľubov nerozširovať NATO, ktoré v roku 1990 dávala Gorbačovovi vláda prezidenta Busha staršieho, aby dosiahla Gorbačovov súhlas so zjednotením Nemecka. NATO sa rozšírilo najprv vo formáte 2004 a potom počas druhého obdobia prezidentského obdobia v Bushovi mladšom dozrelo rozhodnutie prijať do NATO i Ukrajinu a Gruzínsko.
Až potom sa stalo Rusko hrozbou.
Galéria
Falošný mainstreamový naratív by chcel, aby sme zabudli na ústretovosť voči Západu u Gorbačova a Jeľcina. A aj v prípade Putina – prinajmenšom prvých šesť rokov jeho vlády. Medzi Ruskom a Západom vládol dve desaťročia pokoj. Varovné tóny prišli až na Putinovom vystúpení na známej bezpečnostnej konferencii v Mníchove v roku 2007. A ďalšie potom, čo v roku 2008 summit NATO v Bukurešti povedal, že Ukrajina a Gruzínsko sa stanú členmi NATO. A potom ďalšie a ďalšie. Až potom prišiel Krym a Donbas.
Dnes Putin žiada od Západu záruky, že sa NATO nebude ďalej rozširovať na východ.
Vo všeobecnosti, za istých okolností môže byť snaha o začlenenie do obrannej aliancie krajiny trpiacej v neželanom objatí mocného suseda svätou povinnosťou. Obávam sa, že v prípade Ukrajiny to tak nebolo. V čase, keď politici začali hovoriť o jej členstve v NATO, obyvatelia Ukrajiny prejavovali o členstvo len malý záujem a východ krajiny prejavoval vyložený odpor. V roku 2010 sa dostala k moci vláda, ktorá chcela neutralitu.
Dlhoročná snaha radikálnych kruhov ukrajinskej politiky vrátane fašistických živlov podporovaných Amerikou o vytlačenie ruskej čiernomorskej flotily zo Sevastopola, kde kotvila od Kataríny Veľkej, tiež nebola práve snahou o historickú spravodlivosť. Kto si mohol myslieť, že sa vojensky neporazená jadrová veľmoc nechá vyhnať z vojenskej základne, ktorá sa ocitla na území Ukrajiny len bohorovnosťou Stalinových pohrobkov?
Keď sa v roku 1983 na malej Grenade zmocnili vlády radikálni komunisti, Reagan ich inváziou v okamihu vymietol.
Malá retrospektíva
Posúďme, čo sa za tretinu storočia stalo. Nech idú tieto krajiny svojou cestou, povedal Gorbi o bývalých sovietskych satelitoch, len nech sa NATO nerozširuje. Ale, samozrejme, pán generálny tajomník, hovorili mu Američania a Nemci. Nerozšíri sa. Ani o piaď. Že sa rozpadne Sovietsky zväz a Ukrajina bude samostatnou krajinou, to nikoho vtedy ani nenapadlo. Dnes? Ukrajina má byť v NATO, a to v hraniciach Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, teda vrátane Krymu so Sevastopolom.
Snaha o rozšírenie NATO o Ukrajinu bola historickým omylom, pretože bola nerealistická a dobrodružná, vyústila do nezdaru a vojnovej tragédie, ktorá ešte neskončila a môže eskalovať do ešte väčšieho konfliktu. A tieto slová nemajú nič spoločné s nejakou obhajobou ruského postupu, a nebodaj ruského politického systému. Tieto slová sú jednoducho sumárom toho, čo sa stalo a čo mnohí predvídali.
Lenže dohoda o obrannej spolupráci medzi Slovenskom a USA presne zapadne do falošného príbehu o príčinách súčasnej bezprecedentnej krízy vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom. Bude vykladaná tak, že Slovensko, tak ako iné krajiny, sa zabezpečuje pred ruskou hrozbou príchodom Američanov.
V skutočnosti sa však dohoda stane malou súčasťou dlhoročného ťaženia NATO a Ameriky smerom na východ, ktoré túto krízu odštartovalo. Budeme musieť hovoriť veci, ktoré nesedia. Nebude to dôstojná pozícia pre malú krajinu. Nie je to dobrá dohoda do súčasných čias.
Cookies na našej webovej stránke používame len v dvoch prípadoch.
V jednom prípade pre meranie návštevnosti v Google analytics a v druhom prípade pre prihlásenie užívateľa.
Nakoľko sme zrušili inzercie, reklamy a merania tretích strán, nezbierame žiadne citlivé dáta o užívateľoch.
Preto potvrdením súhlasíte so základnými cookies na našom webe.
