História sa na nás neobracia len cez odborné práce, učebnice, múzeá. Umenie je ten najúčinnejší spôsob, ako vzbudiť záujem o vlastnú minulosť. I takú, na ktorú nie sme celkom hrdí alebo ktorú sme zarámovali do schematických formuliek.
O históriu sa zaujímam od začiatku svojho dospelého veku, prikladám jej veľkú dôležitosť, hlavne pri mladých národoch, ako sú Slováci. Keď sme raz diskutovali o pohľade na históriu z pozície Slovákov a Maďarov, čo ešte pred sto rokmi kráčali dejinami vedno, historik Roman Holec mi povedal, že Maďari sa ňou umárajú, jatria sa v minulosti, Slováci jej nevenujú dôležitosť, pozerajú do budúcnosti.
Lepšie by bolo ísť maďarskou cestou, ktorá na pozadí udalostí 20. storočia síce drží ľudí v bdelosti, ale zároveň ich uväzňuje v traumách, alebo opäť len ľahkovážne mávnuť rukou, ako to dokážu len Slováci, a rýchlo sa prispôsobiť novým okolnostiam?
Súčasťou typického slovenského prístupu je posudzovanie histórie podľa zjednodušených schém, ktoré sa postupne stávajú oficiálnymi. Tak napríklad hľadíme na národné prebudenie v polovici 19. storočia ako na zhluk aktivít nepoškvrnených hrdinov, rozchod s Maďarmi v roku 1918 ako jediné východisko na zachovanie národa, vytvorenie samostatného Slovenska v roku 1939 ako číry produkt Hitlerovho nátlaku, Dubčekovu Pražskú jar v roku 1968 ako na hnutie smerujúce k vytvoreniu demokratickej spoločnosti.
