Spasiteľ sa narodil všetkým. Alebo aký film chýba Martinovi Leidenfrostovi (anketa)

Otázka, aký film by som si rád pozrel a ešte nebol natočený, je mi ako šitá na mieru – som totiž vyštudovaný scenárista. Zároveň sa musím priznať, že som si takú otázku už veľa rokov nekládol. Život scenáristu prináša časté rozčarovanie: Hoci som nositeľom zopár dôležitých ocenení za scenár a hoci sa dostal jeden môj film do Cannes a druhý do Benátok, ešte nikdy som nebol s výsledkom natáčania spokojný. V lete bol natočený najlepší scenár, na ktorom som sa v tomto živote podieľal, je to thriller, ktorý sa hlboko ponorí do najťažších mystérií katolíckej viery a ktorý podniká nevídaný pokus o sfilmovanie niektorých úryvkov zo Zjavenia svätého Jána. Nie, výsledok nie je zlý.

Kedysi, ešte ako nadšenecký dvadsaťročný študent filmu som trávil takmer každý večer v nejakom viedenskom kine. Niekedy od polovice 90. rokov som chodil už len na nové diela veľkých majstrov, no a odkedy mám doma malé deti, už ani na tie. Moja filmová pamäť je takmer celá zasypaná silnejšími vnemami, ktoré som prežíval neskôr. Ináč povedané, na drvivú väčšinu filmov som úplne zabudol.

V duši mi zakotvilo iba zopár jednoduchých filmových scén, ktoré ma pri pozeraní (v poslednom tisícročí) asi aj trošku nudili: Vynára sa dlhý detailný záber smutnej tváre francúzskej blondínky, tuším samovrahyne z novely Dostojevského Une femme douce Roberta Bressona. Zostala mi spomienka na vznešenú poľskú erotiku z filmu, ktorý sa celý odohráva v kupé vlaku smerujúceho k moru: v kupé sa spoznajú slušná dáma a pán v obleku, nič iné sa nedeje a končí to náhle, príchodom vlaku na piesočnatú pláž Baltského mora. A nikdy nezabudnem na scénu z ruského vidieku od Tarkovského – tú nepokosenú lúku, do ktorej sa vietor ženie spôsobom, že sa Božia ruka stáva hmatateľnou.

Pravdou je aj to, že už ako dvadsaťpäťročný študent filmu som trávil takmer každý večer v berlínskom, hamburskom alebo viedenskom divadle. Divadlo je mi bližšie. Síce ani do divadla už nechodím, veď večer musím deťuľky uspávať, ale vraciam sa k tomu cez bábkové a detské divadlo.

Píšem tieto riadky vo chvíli, keď som sa dozvedel, že moja štvorročná dcéra je v karanténe. Podľa rakúskej terminológie je takzvanou „K1“, kontaktnou osobou prvého stupňa, takže musí celé vianočne sviatky stráviť v byte, nemôžeme navštíviť babičky, sme zamknutí. Jedinou útechou je, že sme ešte stihli detské divadlo v Brne. Divadlo bolo o Ježiškovi. Bolo tam veľa infantilného šaškovania, ale uprostred toho tí šaškujúci herci opakovane a z plných pľúc k bombastickej hudbe spievali: „SPASITEL SE NARODIL VŠEM.“

Prisahám, nevymýšľam si, toto v nedeľu spievali v českom divadle! Neznabožskí rodičia na to čumeli s tichým pohoršením, mne sa tisli slzy do očí.

To bol vrchol mojich tohtoročných Vianoc. To bol môj vysnívaný film.