Rudolf Dobiáš: Kristus sa narodil tak, aby nemal žiadny majetok

„Z toho, čo tu vo mne zostalo, tak pomaly ubúda. Akoby sa to schovávalo a odkladalo sa, možno túžilo po bodke. Ale ja trochu odmietam spoluprácu s úpadkom a skúšam v tom svojom príbehu ešte nájsť niečo zaujímavé.“ To sú prvé slová, ktoré zachytil môj diktafón na návšteve u Rudolfa Dobiáša.

Sedíme v obývačke v jeho žltom domčeku na dedine neďaleko Trenčína. Na stole sú vanilkové rožky, šálky a káva, ktoré nám pripravila jeho pani manželka. Vždy je zaujímavé navštíviť umelca. Ten dom vyzerá v zásade rovnako ako u hocikoho iného, no predsa tam cítiť akýsi iný rukopis.

Starí ľudia majú väčšinou pekný hlas. No hlas pána Dobiáša je možno aj vďaka fajčeniu, ktorému, ako sám hovorí, podľahol vo väzení, nádherný. 87-ročný pán rozpráva pomaly a priznáva, že starne a slabne mu pamäť. „Motám to, lebo vždy mi naskočí niečo iné,“ hovorí ustarostene a s úsmevom dodáva, že to máme brať ako varovanie, lebo to dolieha na každého človeka.

Ešte predtým, ako sa dostaneme k tomu, prečo sme prišli, sa nám posťažuje, že sa mu už ťažko pracuje. Najmä keď má riešiť emaily. Ale ešte stále sa snaží písať. „Píšem spomienky z nášho dvora. Ten je pomerne veľký a veľa toho cez vojnu zažil.“ Neskôr sa dozvieme, že v dome, kde sedíme, bol cez druhú svetovú vojnu sklad nemeckej armády a asi desaťročný Rudolf Dobiáš chodil do armádnych zásob po cukor. V mechu už mal svoju dierku.