Predvianočná beseda s afganským ministrom pre kmeňové záležitosti

Rozhodne odmieta spoluúčasť Európy na návrate Talibanu: „EÚ nám len pomohla, ekonomicky, s ľudskými právami, dokonca aj s vý­stav­bou. Zodpovednosť nesú afganskí ľudia a vláda.“ – „Mali ste vo vlá­de sko­rum­povaných kolegov?“ – „Samozrejme, bolo tam veľa ko­rup­cie.“ – „Čo je vlastne úlohou ministra pre kmeňové záležitosti?“ – „Bol som niečo také ako posol ľudu vo vláde. Ľudia sa na mňa mohli ne­pretržite obracať.“ Zdôrazňuje, že bol zodpovedný za všetky kme­ne žijúce v Afganistane, čiže za celú krajinu. Trochu ma irituje, keď tento et­nický Paštún opa­ko­va­ne tvrdí, že Paš­tú­ni tvoria „60 percent“ cel­kovej afganskej po­pu­lá­cie. Podľa všet­kých dostupných odhadov je Paš­túnov v Afganista­ne totiž 38 až 42, nanajvýš 50 percent. Pýtam sa ministra pre všetky kmene, či môže v Afganistane fungovať demokracia. Odpovedá: „S dobrým manažmentom a dob­rým tímom áno.“ Čo ale nebol prípad vlá­dy, v ktorej sedel aj on.

Rozprávame sa o jeho každodennom živote. Mierna zima v Solúne mu vy­hovuje. Chodí na prechádzky a „keďže v hoteli nie je po­sil­ňov­ňa“, trochu si aj zabehá. Na piatkové modlitby by potreboval me­ši­tu, zatiaľ ale žiadnu nenašiel.

S kresťanmi doteraz nemal do­či­ne­nia, v Afganistane za celý život ani jedného nespoznal. Vianoce po­zná z internetu a z pouličnej solúnskej výzdoby „a páčia sa mi“. Príjemný, vôbec nie šedivý pán sa venuje politike aj v exi­le, ale zjavne nekoordinovane, na vlastnú päsť: brojí proti Ta­libanu, kto­rý označuje za organizáciu sebeckých vra­hov a za moslimov, ktorí sa nesprávajú ako moslimovia. Kvôli podpore Ta­li­banu žiada bojkot Pa­ki­sta­nu všet­kými štátmi sveta. Dobre vie, že je to jeho osobné pri­a­nie a nemá najmenšiu šancu na realizáciu.

Z jeho ôsmich detí – „v Afganistane sme takí“ – sú v Solúne len tri. Od pádu Kábulu sa skrýval v kábulskom byte jedného syna, te­raz chce dostať von z Afganistanu aj všetky ostatné deti. Podľa Samima je bezprostredne ohrozených 500-tisíc Af­gan­cov. Keby si mo­hol vybrať, išiel by do Nórska alebo Nemecka, pretože tam má príbuzných a pretože jedného z jeho šiestich zaťov pravdepodobne pri­j­mú v Nemecku vďaka práci pre Nemcov. Aj Rakúsko, ktoré pozná pod francúzskym menom Autriche, sa mu pozdáva, tam má tiež príbuzného, len zabudol, kde presne. O skutočnosti, že práve Rakúsko má naj­väč­šiu afganskú komunitu v kontinentálnej Európe, už počul.

Rozhovor mal byť krátky, ale keďže predvianočná mega­záp­cha von­ku prekazí Belehradčanke a ostatným všetky plány na večer, môžem sa s af­ga­nským exministrom rozprávať neobmedzene dlho. Samim nakoniec od­po­ve­dá priamo v angličtine, ktorá nie je o nič horšia ako ang­lič­ti­na jeho mladého afganského „tlmočníka“, ktorého si priviezol z ho­te­la. Aj ku mne sa vyjadruje veľmi zdvorilo: „I look you and I am so hap­py.“

Pýtam sa ho ešte na pandemickú politiku. Z tlmočenia vypočujem, že slo­víčko lockdown sa dostalo aj do paštčiny. V júli, teda tesne pred ví­ťaz­s­tvom Talibanu, zaviedla jeho vláda „50-percentný lock­down“ – vo veľ­kých me­s­tách museli všetci nad 50 rokov zostať doma. Keď spo­me­ni­em očkovanie, ktoré rozdeľuje Európu aj kres­ťa­nov ako žiad­na iná téma, nechápavo sa na mňa po­z­rie. „Ale oč­ko­va­nie je veľ­mi po­treb­né!“, volá prekvapene, „aj Taliban ho po­vo­ľu­je“. Ho­ci z af­ganského ministra kmeňových zá­le­ži­tostí srší ne­ná­visť k Ta­libanu z kaž­dé­ho póru – v očkovaní sa s nimi zhodne.

Zdá sa, že sú veci, kde môžu progresívni liberáli obdivovať aj Afganistan.