O zmysle vojenskej dohody s USA, keď v NATO rastie napätie a vnútorné rozpory

Maroš Žilinka. Foto: Martin Baumann/TASR

Nemali by sme sa rozprávať len o Žilinkovi a jeho zásadných pripomienkach, ale aj o stave NATO a otázke, čo znamená bilaterálna dohoda s USA pre Slovensko.

Generálny prokurátor Maroš Žilinka napísal doteraz najlepšiu a najtvrdšiu reakciu na návrh dohody s USA. Predčil Fica s Pellegrinim aj občiansky nesúhlas, ale to neznamená, že neurobil chybu. Takáto kritika mu totiž neprináleží. Generálny prokurátor nie je politik a ak do politiky ísť chce, tak by sa mal vzdať funkcie.

Mali by sme však byť spravodliví: Žilinka ide v stopách Daniela Lipšica, aj on sa už správal vo funkcii špeciálneho prokurátora ako politik v kampani. Napríklad keď avizoval zatýkanie na vyšších poschodiach, komentoval vyjadrenia generálnej prokuratúry a podobne.

Jedno aj druhé je neprípustné, bez ohľadu na osobné preferencie. Poslanie prokuratúry je predsa iné.

To, že včerajší Lipšicovi kritici dnes obdivujú Žilinku (Fico, Blaha) alebo naopak, Lipšicovi obdivovatelia (červené denníky) prskajú na Žilinku-politika, ukazuje, v akej pokryteckej spoločnosti žijeme. Jedným ani druhým nejde o princíp, ale tlieskajú, keď súhlasia. Táto stádovitosť je rovnakým problém v prvom aj druhom prípade. Porušuje deľbu moci a poškodzuje štát.

Žilinka ale tému otvoril tému, prejdime teda k nej.

Podstatná otázka je, či potrebujeme bilaterálnu dohodu s USA, ktorá môže viesť k čomukoľvek – od nevyhnutnej prítomnosti amerických technikov robiacich servis pre F-16-ky až po vznik americkej základne. Dohoda je taká klzká, že umožňuje oboje.

Prečo?

Dovoľte malý kontext.

Geopolitická situácia sa zostruje, NATO čelí stále vážnejším vnútorným napätiam a Američania už dlhší čas vytvárajú systém bilaterálnych dohôd, ktoré by im zabezpečili vojenskú prítomnosť aj ochranu, aj keby Aliancia klinickú smrť neprežila.

Zosumarizujme si pár bodov.

Všetko sa začalo tým, že Emmanuel Macron pred vyše dvom rokmi spochybnil NATO, osobitne článok 5 Atlantickej zmluvy. Macron vtedy povedal, že Američania (Trump) vidia „NATO ako komerčný projekt“, teda nástroj, cez ktorý Američania ponúkajú vojenskú ochranu za to, že sa tešia komerčnej exkluzivite, a Európania nakupujú americké zbrane a technológie. Slovensko je vďaka vláde Smeru a politike SNS súčasťou projektu.

Všetky médiá vtedy citovali Macronov výrok, že „NATO momentálne zažíva stav mozgovej smrti“. Vážnejšie slová sa však nachádzali inde. „Myslíte si, že nefunguje ani článok 5, je to to, čoho sa obávate?“ pýtal sa redaktor Economistu.

Macron odpovedal: „Neviem, ale čo bude článok 5 znamenať zajtra?“

V novembri 2019 doteraz najvyšší z predstaviteľov NATO spochybnil článok 5. Keď sa niečo podobné na podstatne nižšej úrovni a v inej forme odohralo v prezidentskej kampani v USA, bol z toho škandál. Vtedy išlo o tvrdenie jedného z kandidátov (republikán Newt Gingrich), že Američania by zrejme neboli schopní brániť Pobaltie. Slová francúzskeho prezidenta sú oveľa vážnejšie.

Druhý príklad je z minulého roku. Keď Američania podpísali dohodu s Austráliou a Britániou, takzvaný Aukus, prezident Biden povedal, že ide o momentálne najdôležitejšiu vojenskú spoluprácu pre USA. Aukus má taký význam, že dohoda sa musela chystať už za Trumpa, takže nejde o žiadny krátkodobý vrtoch. Okrem toho, pri tejto dohode bolo verejne ponížené Francúzsko, a to hneď dvakrát. Tým, že Paríž prišiel o vojenský obchod s Austráliou (ponorky, najväčšia zákazka pre Francúzov za dlhú dobu), a tiež tým, že krajina, ktorá má významné teritoriálne dŕžavy v Oceánii, nie je pre Američanov, Britov a Austrálčanov partnerom pri dohode zameranej voči Číne. V každom prípade, dvaja partneri z NATO sa postavili proti tretiemu.

Druhé veľké napätie vnútri NATO v roku 2021 vyvolala dohoda Francúzska a Grécka zameraná proti Turecku. Opäť ide o predaj zbraní a spoločnú obranu a opäť aj o politiku. A dva štáty NATO sa postavili proti tretiemu.

Už predtým sme tu mali konflikt Nemecka a Turecka (imigrácia), máme tu konflikt Nemecka a Poľska (Nord Stream, súdy) aj konflikt USA a Maďarska (ktoré nepozvali na demokratický samit) či sklamanie Česka po kauze Vrbětice.

A to sa už urovnal starší konflikt USA a Nemecka (americké sankcie voči nemeckým firmám za Nord Stream). V pozadí však tlie konflikt USA a EÚ (pre Čínu, v menšej miere Irán) aj konflikt USA a Turecka (pre Sýriu, Izrael a nákup ruského protiraketového systému S-400).

NATO je síce stále funkčné, Macronov výrok o mozgovej smrti je stále prehnaný, ale tendencie v Aliancii sú rozkladnejšie ako v minulosti. Vidieť to na Ukrajine, Francúzom, Talianom a stále aj Nemcom sa nechce eskalovať konflikt s Ruskom, naopak, Amerika a jej spojenci na Rusov zvyšujú tlak.

Najväčšiu ranu ale NATO dostalo odchodom Američanov z Afganistanu. Niežeby ten odchod nebol správny, ale bol nekoordinovaný, chaotický a americkí spojenci si pri ňom museli uvedomiť, že na Ameriku sa nemožno spoliehať úplne.

Rozhoduje sa sama, podľa vlastných záujmov. Tým, ako slabne vo svete priamy americký politický vplyv, slabne aj pozícia globálnych inštitúcií, ktoré americký vplyv dlhodobo reprezentujú.

Amerika ale nemieni ustupovať, svoje postavenie skôr racionalizuje. Na Rusko tlačí Ukrajinou, na Čínu dokáže tlačiť Taiwanom, na Európu Alianciou.

Toto je aj kontext novej bezpečnostnej dohody s USA.

Američania sú našimi spojencami, preto slovenské vlády schválili vojenskú účasť vo vojnách v Afganistane a Iraku, preto sa zúčastňujeme na misiách v Pobaltí, preto našu obranu stále v akej-takej miere koordinujeme s NATO. Aliancia je stále základ našej bezpečnosti, chováme sa lojálne, nakupujeme americké zbrane.

Musíme si však položiť otázku: Sme ochotní sa takto správať, znášať náklady a preberať záväzky, aj ak by sme na miesto NATO postavili iba USA? Nová bilaterálna dohoda to umožňuje.

Pozor, v našom podaní to nie je debata, ktorá spochybňuje NATO. Je to debata, ktorú máme viesť ako suverénny štát, ktorý nepochybuje o svojej západnej identite, ale vie si sám pomenovať svoje záujmy a riziká vyplývajúce z mapy.

Tá debata má veľa poschodí a zákrut. Je možné, že sa ňou vymedzíme voči partnerom vo V4, že ňou vyšleme signál nielen do Washingtonu, ale aj do Moskvy. Že sa pridáme ku krajinám ako Francúzsko. Že včerajší nákup amerických stíhačiek stratí vojensko-politickú pointu.

Alebo získa novú.

To sa stane vtedy, keď budeme uzatvárať také zmluvy, za ktoré sa vieme aj postaviť. Ktoré reprezentujú širší politický konsenzus, napríklad taký, ako to bolo pri zmluvách s Vatikánom.

Teraz je to inak.

A hoci generálny prokurátor Žilinka urobil svojím postupom veľkú chybu, diskusia, ktorú otvoril, je v demokratickom štáte namieste. Kto tvrdí opak, niečo skrýva.

Štandard sa bude téme venovať aj nasledujúce dni.

Ďalšie články od Jaroslav Daniška
Ďalšie články