Nečakaný krok: Rusko sa dohodlo na spojenectve s Azerbajdžanom

Zlomom v tejto tendencii sa stala druhá vojna o Náhorný Karabach v roku 2020. Po tom, ako získal v konflikte s ruským spojencom Arménskom a Jerevanom podporovanou neuznanou Republikou Arcach navrch Azerbajdžan, priamo podporený Tureckom, zdalo sa, že novým hegemónom v regióne bude Ankara.

Rusko však z vojenskej porážky svojho spojenca vyšlo ako diplomatický víťaz. Arménom, no najmä dovtedy prozápadnému arménskemu premiérovi Nikolovi Pašinjanovi, Moskva jasne demonštrovala, že sú od nej absolútne závislí, čím utlmila akékoľvek prozápadné tendencie ako na úrovni obyvateľstva, tak aj vládnej elity. Pôvodne prozápadný Pašinjan odvtedy vystupuje ako absolútne lojálny spojenec Putina.

Rusku sa taktiež na základe ním navrhnutej dohody o prímerí podarilo zabezpečiť si prostredníctvom mierotvornej misie v Náhornom Karabachu vojenskú prítomnosť na medzinárodne uznanom území Azerbajdžanu. Baku sa vzostupu ruského vplyvu snažilo vzdorovať politickým a ekonomickým zbližovaním s Tureckom, s ktorým po vojne taktiež podpísalo spojeneckú zmluvu (viac sa o tejto téme môžete dočítať v článku denníka Štandard). Dnes avizovaná deklarácia o spojenectve s Ruskom však indikuje, že Kremľu by sa mohlo podariť posilniť vo vzťahu k Baku nie len svoj vojenský, ale aj politický a ekonomický vplyv.

To všetko sa deje v čase, keď sa vláda Gruzínska, ktoré bolo počas dvoch desaťročí vzorovým prozápadným štátom, aj napriek rôznym deklaráciám prozápadného smerovania, v praxi stále viac vzďaľuje EÚ aj USA.

Paralelne s tým sa objavujú indície, že gruzínska vláda začína podnikať kroky, ktoré sú v súlade so záujmami Kremľa. Tbilisi tak okrem iného v posledných mesiacoch odmietlo udeliť na svoje územie vstup viacerým významným predstaviteľom ruskej opozície, ako sú Dmitrij Gudkov a Ľjubov Soboľová.

Neúspech európskej diplomacie?

Baku na upevnenie spojenectva s Ruskom prikývlo v rovnakom čase, ako sa o získanie priazne tohto na ropu a zemný plyn bohatého štátu aktívne pokúšala aj EÚ. Brusel si chcel zlepšením vzťahov s pomerne brutálnym diktátorským režimom Alijeva zabezpečiť už spomínané alternatívne dodávky plynu mimo dosahu Ruska. Tie sa Únii môžu hodiť v prípade, ak by pre vypuknutie rusko-ukrajinskej vojny musela na Moskvu uvaliť sankcie a Kremeľ by odpovedal zastavením svojich dodávok plynu.

Ešte 4. februára vyhlásil eurokomisár Olivér Várhelyi po stretnutí s azerbajdžanským ministrom zahraničných vecí Jeyhunom Bayramovom, že Brusel pošle Azerbajdžanu v rámci ekonomického investičného plánu finančnú pomoc vo výške dvoch miliárd eur. Várhelyi pri tejto príležitosti vyhlásil, že dobré vzťahy s Azerbajdžanom sú pre Brusel mimoriadne dôležité, pričom Únia by ich chcela ešte viac prehĺbiť. Baku označil za spoľahlivého partnera.

To všetko v rovnakom čase, ako Azerbajdžan oznámil vznik komisie s cieľom zničiť všetky arménske nápisy na starých kresťanských chrámoch v oblastiach Náhorného Karabachu, ktoré Baku ovládlo po nedávnej vojne. Vznik spojenectva medzi Moskvou a Baku by, bez ohľadu na jeho podobu a charakter, túto stratégiu EÚ s najväčšou pravdepodobnosťou definitívne zmaril.