Nová zmluva pod Kaukazom: Kto napadne Azerbajdžan musí rátať s tureckou odvetou

Oba štáty sa v deklarácii zaviazali nielen koordinovať svoje kroky v strategických, regionálnych a medzinárodných otázkach, ale sľúbili si aj spoluprácu v obrannom priemysle, spoločnú modernizáciu armád a vzájomnú vojenskú pomoc. V prípade, že bude ohrozená územná celistvosť alebo nezávislosť jedného zo signatárov, mali by po novom nielen uskutočniť spoločné konzultácie, ale aj "koordinovať kroky" svojich ozbrojených síl. Azerbajdžan by mal na základe deklarácie podľa Alijevových slov už čoskoro začať vyrábať turecké drony. Práve tie pomohli tomuto juhokaukazskému štátu získať prevahu v nedávnej vojne s Arménmi.

Baku a Ankara sa v dokumente zaviazali podniknúť všetky kroky k otvoreniu takzvaného Zangezurského koridoru, ktorý by cez územie porazeného Arménska vytvoril priame prepojenie oboch krajín a umožnil by Turecku ekonomický prienik do turkických štátov Strednej Ázie. O koridore, vznik ktorého predpokladá dohoda o prímerí medzi Arménskom a Azerbajdžanom, sa môžete viac dočítať tu.

Podľa tureckého lídra by sa deklarácia mala tiež stať motorom na ďalší rozvoj regionálnej spolupráce. "Navrhli sme spoluprácu vo formáte 3+3. Predpokladá účasť Ruska, Turecka, Azerbajdžanu, Gruzínska, Arménska a Iránu. Pomocou tejto platformy chceme dosiahnuť v regióne mier. Turecko a Azerbajdžan sú pripravené podniknúť všetky kroky na jej implementáciu. Prezident Putin tiež vyjadril ochotu pripojiť sa," povedal Erdogan. Turecký líder zároveň vyzval Arménsko, aby využilo nové príležitosti na spoluprácu, ktoré mu vyplynuli z dohody o prímerí.

Výstraha pre Rusov?

V prípade Šušskej deklarácie nejde o prvú takúto dohodu medzi Tureckom a Azerbajdžanom. Ešte v roku 2010 podpísal Alijev s vtedajším tureckým prezidentom Abdullahom Gülom Dohodu o strategickom partnerstve a vzájomnej pomoci, ktorá taktiež zahŕňala bod týkajúci sa spoločnej obrany. "Hlavnou novinkou dohody [Šušskej deklarácie, pozn. red.] je, že sa budú konať spoločné zasadnutia bezpečnostných rád [oboch signatárov]. Znamená to, že ich obranné a bezpečnostné politiky budú koordinované," vysvetlil v tejto súvislosti analytik Shahin Jafarli. Dohoda je podľa jeho názoru v prvom rade výstrahou pre Arménsko a Rusko. "Turecko jasne a otvorene deklarovalo, že ak budú proti Azerbajdžanu viesť ďalšie provokácie a útoky, Turecko bude Azerbajdžan brániť.”

S týmto názorom súhlasí aj Natig Jafarli, azerbajdžanský ekonóm a spoluzakladateľ strany ReAl. "Berúc do úvahy prítomnosť ruských mierotvorcov [v Náhornom Karabachu], to bol signál pre Moskvu. Prítomnosť ruských mierotvorcov neznamená, že Azerbajdžan a Turecko nebudú mať v týchto veciach žiadne slovo," povedal.

Dá sa predpokladať, že Turecko sa nadviazaním užšej spolupráce s Azerbajdžanom pokúša zvrátiť viac vo svoj prospech výsledok druhej karabašskej vojny. Tú Azerbajdžan vyhral do značnej miery aj vďaka vojenskej a diplomatickej podpore zo strany Ankary. Výslednú dohodu o prímerí sa však podarilo naformulovať Rusku, ktoré je síce spojencom Arménska, no arménsku separatistickú republiku Arcach v Náhornom Karabachu neuznáva a do konfliktu sa nijako nezapojilo. Prímerie, ktoré podpísali krátko po tom, ako azerbajdžanské sily nad územím Arménska omylom zostrelili ruský vojenský vrtuľník, dalo Moskve nielen možnosť vyslať do Azerbajdžanu svoju mierovú misiu, ale zverilo mu tiež kontrolu nad plánovaným strategickým koridorom. Vojna, ktorá sa skončila turecko-azerbajdžanským víťazstvom, sa preto do značnej miery interpretuje ako diplomatické víťazstvo Kremľa.

Rusko vo vzťahu k mocenským zmenám na južnom Kaukaze aj naďalej volí taktiku opatrnosti a udržiavania rovnováhy. Snaží sa upevňovať svoj vplyv v stále viac závislom Arménsku a zároveň udržiavať priateľské a konštruktívne vzťahy s režimami v Baku aj Ankare. Potvrdzuje to postoj Kremľa počas druhej karabašskej vojny, ale aj jeho terajšia zdržanlivosť v najnovšom arménsko-azerbajdžanskom pohraničnom konflikte, počas ktorého preniklo na územie Arménska údajne až tisíc azerbajdžanských vojakov. O napätí na arménsko-azerbajdžanských hraniciach sa môžete dočítať viac tu.

Táto strategická opatrnosť však neznamená, že Moskva rezignovala na svoje záujmy v regióne a je ochotná sa bezbranne prizerať neúmernému nárastu tureckého vplyvu. Kremeľ vyslal v nedávnej minulosti Azerbajdžanu viacero varovaní. Prvým z nich bol zákaz na dovoz azerbajdžanských paradajok v decembri minulého roka. Pre miestnych, od ruského trhu závislých producentov, išlo o bolestivú ranu. Moskva tento krok obhajovala údajnou prítomnosťou škodcov. Prišiel však len krátko po tom, ako Turecko a Azerbajdžan na spoločnej vojenskej prehliadke pri príležitosti víťazstva v druhej karabašskej vojne predvádzali zajatú arménsku vojenskú techniku ruskej výroby, ktorá v danom kontexte kontrastovala s víťaznými tureckými dronmi. Pre Moskvu išlo o poníženie a pre jeho zbrojársky priemysel o zlú reklamu. Viacero asertívnych krokov podnikli v posledných mesiacoch taktiež ruskí mierotvorci v Náhornom Karabachu (O tejto téme sa môžete dočítať viac TU).

Prílišná pomoc Turecku pri posilňovaní jeho vplyvu v regióne by sa preto mohla Azerbajdžanu vypomstiť. Rusko by v jej dôsledku mohlo, hoci neochotne, prehodnotiť svoju doterajšiu stratégiu. Výsledkom by pravdepodobne bola omnoho asertívnejšia podpora Arménska zo strany Kremľa, ako aj rozdávanie ruských pasov arménskemu obyvateľstvu Náhorného Karabachu. Tento vývoj by spätne znemožnil Alijevovmu režimu balansovať z hľadiska svojich záujmov medzi Moskvou a Ankarou. Azerbajdžan by si tak nielen znepriatelil Rusko, ktoré má voči nemu mnoho pák, ale zároveň by sa stal ešte viac závislým od Erdoganovho Turecka.

Podpis Šušskej deklarácie preto netreba nutne vnímať ako signál nástupu tureckej éry na južnom Kaukaze, ale skôr ako ďalšie kolo komplikovanej strategickej hry, ktorú medzi sebou rozohrali Rusko, Turecko, Azerbajdžan a Arménsko.

.