Rusko prehralo informačnú vojnu. Skončí sa to pravdepodobne neutralitou Ukrajiny, hovorí politológ Tomáš Šmíd

Ukrajina sa zatiaľ relatívne efektívne bráni. Z viacerých strán som počul, že Rusi plánovali dobyť Kyjev za dva dni – mali Rusi skutočne taký plán alebo je to skôr západný naratív? Môže za dlhšie boje skôr ruské podcenenie invázie alebo ukrajinský odpor a odhodlanie?

Osobne si myslím, že Západu sa taký naratív páči. Neviem, či to boli presne dva dni, ale minimálne politické vedenie Ruska očakávalo, že tá invázia bude rýchlejšia a plynulejšia. Zaskočil ich hlavne ukrajinský odpor. Z vojenského hľadiska je možno dôležitejší neočakávaný celonárodný odpor ako pripravenosť ukrajinskej armády. Zároveň vidíme už takpovediac klasické ruské chyby: v jednotkách prvého sledu boli neskúsení branci, problémy s logistikou. Žiadny príčetný ruský vojenský predstaviteľ nemohol očakávať blitzkrieg, aký sa im podaril v omnoho menšom Gruzínsku [počas ruskej intervencie do Gruzínska v roku 2008, pozn. red.].

Čo teda zohralo väčšiu rolu, ruské chyby alebo ukrajinské odhodlanie? Dôležitú úlohu zohráva aj informačná vojna a spôsob, akým obe strany konflikt prezentujú.

Oboje, ťažko to presne porovnať. Z hľadiska informačnej vojny, ktorá je intenzívna, tie prvé dni invázie Rusi jednoznačne prehrávali. Budú to len ťažko doháňať. Vojna spojila Ukrajinu aj Západ a prinieslo to výsledky. Ešte pred týždňom bolo nepredstaviteľné, že by Nemecko poskytlo Ukrajine zbrane.

Zdá sa, že Moskva to chce napraviť. V utorok večer vyplo najznámejšie nezávislé ruské médiá, televíznu stanicu Dožď a rozhlasovú stanicu Echo Moskvy. Obvinili ich zo šírenia dezinformácií o invázii na Ukrajine. Znamená to, že sa pripravuje Rusko na finálny útok na Kyjev a chce si to mediálne poistiť?

To je možné, ale tlak na protivládne médiá v Rusku sa stupňuje už roky. Sleduje ich zhruba 30 percent populácie a režim chcel zastaviť šírenie alternatívnych informácií. Na druhej strane som zaznamenal, že Echo Moskvy už má nejaký náhradný kanál, ale ľudia sa k objektívnym informáciám dostávajú ťažšie.

Veľa sa hovorí o Kyjeve, ako to vyzerá v Donbase? Zdá sa, že tam sa front veľmi nehýbe. Je Kyjev ruskou prioritou?

Rusko prioritizuje útok na sever a osobitne na Kyjev. Na druhom mieste je juh, až potom je na rade Donbas, kde je postup pomalý. Na juhu napredujú úspešne, obsadili Berďansk a Cherson. Je to paradoxné vzhľadom na to, že Moskva na začiatku inváziu obhajovala ochranou etnických Rusov v Donbase pred genocídou. Videl som nejaké zábery údajného ostreľovania Donecku ukrajinskou armádou, ale potom som sa na to pozeral s manželkou, ktorá v Donecku vyrástla a mesto pozná. Ukázalo sa, že to nie je pravda. Ani to nedáva zmysel, ukrajinská armáda má teraz priority inde.

Ako sa prejavila vojna na vzťahoch medzi obyvateľmi Donbasu? Časť sa z uznania ľudových republík Ruskom radovala, na druhej strane nasledovala invázia, bombardovanie a trpia aj Moskve naklonení civilisti.

Ťažko povedať, vojna celkovo vybičováva emócie, ale vieme, že tie proputinovské nálady v Donbase zďaleka nie sú také silné ako v roku 2014. Vtedy bolo veľké percento ochotné akceptovať obsadzovanie Donbasu, postupne však mnohí zmenili názor. Cítia sa podvedení, že Novorusko nevzniklo, znížila sa im kvalita života a podobne.

Rusi si zavolali na pomoc Čečencov, ktorí vyzerajú byť veľmi motivovaní. Je to ich bojovou náturou alebo si skôr uvedomujú, že stoja a padajú spolu s Putinom?

Čečenský líder Ramzan Kadyrov si je veľmi dobre vedomý, že keby prišiel Putin o moc, jeho pozícia by sa veľmi oslabila. Čečenci majú dobrý výcvik a zbrane, celkovo kaukazské horské národy majú k bojovým činnostiam blízko, ale tak trochu ich predchádza povesť a hrozivý imidž. Majú bojové skúsenosti, ale skôr z lesov, kde bojujú proti džihádistom, lenže manévrová vojna a vojna v mestách je o niečom inom. Navyše tých Čečencov so skúsenosťami z mestskej gerilovej vojny proti Rusom už veľa nie je. Mnohí zahynuli, utiekli, zostarli a väčšina dnešných kadyrovovcov sotva zažila druhú čečenskú vojnu.

Poďme k politike Západu. Na Ukrajinu dováža zbrane, je ich čoraz viac. Najnovšie sa hovorí aj o možnom príchode bojujúcich dobrovoľníkov zo zahraničia, zo Spojeného kráľovstva či Česka a Slovenska. Je to krok, ktorý môže pomôcť alebo skôr prispeje k eskalácii napätia medzi Západom a Ruskom?

Zahraniční dobrovoľníci majú skôr propagandistický prínos. V britskom prípade sa hovorí aj o vojenských veteránoch, ktorí by mohli skutočne pomôcť. Viem si predstaviť, že by sa tam objavili aj čečenskí džihádisti, ale Ukrajine by som neodporúčal sa s nimi spájať.

Čo sa týka zbraní, veľa sa ich nasľubovalo, ale ešte tam nie sú. Pozor na politické sľuby, veľakrát sa nesplnia. Ja si myslím, že tej reálnej materiálnej pomoci až toľko neprichádza. Keď počúvate vyjadrenia ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, ktorý nad očakávania plní úlohy vojenského a politického lídra, cítiť v nich trochu citové vydieranie, frustráciu. Apeluje na Európu, že bojuje za ňu ako celok. Ešte je tam druhá vec, keď Ukrajina tie moderné zbrane dostane, ešte sa s nimi musíte naučiť pracovať. Ukrajina má sovietske a ruské zbrane, tie západné sú technologicky iné.

Tam smeruje moja ďalšia otázka. Na Slovensko tiež smerujú protilietadlové systémy či radary, ktoré potrebujú desiatky členov zahraničného obslužného personálu. Akým spôsobom sa tie zbrane na Ukrajinu dostanú? Zrejme sa rozprávame o nejakom vojenskom lietadle, ale zúri vojnový konflikt a Západ sa pokúša priamemu zapojeniu do bojov vyhnúť.

To je dobrá otázka. Ohľadom transportu, asi z Poľska, prípadne zo Slovenska. Ten výcvik je zložitejší, minimálne by to museli byť kontraktori zo súkromných vojenských spoločností alebo pri tom môžu zohrať rolu dobrovoľníci, čo za sebou majú výcvik, prípadne sú veteráni. V tom by mohol byť zrejmý určitý prínos niektorých dobrovoľníkov.

Keby to však boli napríklad britskí veteráni, nebude to Rusko brať ako de facto vstup Západu do konfliktu?

Brať to tak môžu, ale reálne to nie je vstup do konfliktu a pokojne to dobrovoľníctvo môže byť len legenda. V každom prípade by to stále bola vierohodne popierateľná operácia tazkvaná „plausible deniability“.

Ako je to v prípade 70 stíhačiek, ktoré očakávala Ukrajina od viacerých európskych štátov vrátane Slovenska, čo sa neskôr ukázalo ako nepravdivé? Objavila sa informácia, že by mohli vzlietať z poľského územia. Poľsko aj generálny tajomník NATO to popreli. To by už bol vstup do konfliktu?

Áno, to by bol rubikon a priame zapojenie Poľska a NATO do konfliktu. Mohlo by to viesť k obrovskej eskalácii konfliktu, nedajbože potenciálne aj k jadrovej vojne.

Ohľadom tých stíhačiek, ukrajinský parlament na sociálnej sieti informoval, že Kyjevu poskytneme 12 migov, hoci ich máme len 11, a aj tak im neposielame ani jeden. Podobne sa šírila od ukrajinských zdrojov informácia o zabití vojakov na Haďom ostrove, ale v skutočnosti žijú. Ako sa v tej vojnovej propagande z ruskej i ukrajinskej strany orientovať?

Je to veľmi náročné, asi to zažívame obaja každý deň. Informácií o vojne je obrovské množstvo a rýchlo sa menia. Ja sa riadim skúsenosťami výskumníka a intuíciou. Pozerám sa, o aký ide zdroj, kto to píše, aká je miera pravdepodobnosti, že je tá informácia pravdivá. Riziko, že nejakej dezinformácii v tomto vojnovom chaose napriek opatrnosti uveríte, je veľké. Dôležité je si to potom vedieť aj priznať, čo nedokáže každý. (smiech)

Keď už hovoríme o informačnej vojne. Na Slovensku aj v Česku bola prijatá legislatíva, ktorá umožňuje vypínať dezinformačné médiá a portály. Niektoré z nich už sú nedostupné. Vypínajú sa ruské televízne kanály. Vláda argumentuje aj momentálnou bezpečnostnou situáciou, odôvodnenie rozhodnutia však verejné nie je. Kde leží hranica medzi potláčaním dezinformácií a umlčiavaním nepohodlných názorov?

Cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami. Česko a Slovensko sú si v podliehaní ruskej propagande relatívne podobné a viem si predstaviť, že by tie kanály a portály boli napríklad dočasne, počas konfliktu, vypnuté. Je tam však obrovské riziko, že skĺznete do cenzúry. Tiež som proti tomu, aby sa kriminalizovali jednotlivci, čo píšu hlúposti na Facebooku. Zdravá demokratická spoločnosť by to mala dokázať uniesť. Neprekvapuje ma, že politikov priťahuje rozhodovať, čo je správne. Mňa ruskú propagandu v českom prostredí nebaví sledovať, ale ak to niekoho zaujíma, má na to právo. Som vyznávačom čo najširšej slobody slova.

Podobne aj pre novinárov je praktické, ak majú prístup k rôznym zdrojom, aj keď sú zaujaté. Vy sa Rusku a post-sovietskemu priestoru venujete na vedeckej úrovni. Už sa vám stalo, že ste boli pre niektoré svoje názory napádaný?

Obmedzovanie slobody prejavu a skĺzavanie k cenzúre môže ovplyvniť aj slobodu vedeckého bádania. Mne sa to priamo nastalo, obvykle som si vypočul vyhrážky len od fanúšikov Putinovho režimu. Istý čas som dával vyjadrenia českým Parlamentným listom, ale moje slová im do toho proruského naratívu nesedeli, vždy som si to zlízol v komentároch od čitateľov. Mnohé boli naozaj nechutné i výhražné. Potom som si povedal, že im nechcem robiť figový list, a prestal som s nimi komunikovať, nemalo to zmysel.

Spomínali ste, že vaša manželka je Ruska, rozprávate sa po rusky aj na verejnosti? Na sociálnych sieťach sa teraz šíria rôzne nepotvrdené informácie, že Česi momentálne slovne útočia na ľudí, čo hovoria po rusky. Stalo sa vám niečo podobné?

Videl som to tiež na sociálnych sieťach. Ja tomu neverím. Každý deň ja, žena aj deti, dokonca aj svokra, čo za nami prišla z Ukrajiny, hovoríme na verejnosti po rusky. Na ulici, v obchode, kdekoľvek a nikdy som sa s tým nestretol. Možno nejaký ojedinelý prípad, ale rozhodne to nie je nič masové. Šírenie podobných informácií mi pripadá ako príklad ruskej propagandy.

Ako vnímate názor, že čoraz tvrdšie sankcie Putina zaženú do kúta a konflikt tým bude eskalovať? Prípadne tvrdenie, že ak Západ nie je ochotný ísť do vojny, sankciami ten konflikt nevyrieši.

Ja si myslím, že tie sankcie sú riešením, ale Putin a jeho najbližší ich zas krátkodobo priamo nepocítia natoľko, aby ich to nevyhnutne hnalo do eskalácie. Najviac ich pocíti smotánka a rôzni oligarchovia. Sankcie budú štát oslabovať postupne a dlhodobo. S tým Západ kalkuluje, keďže to postupne môže viesť k tomu, že si Rusi zvrhnú Putina sami.

Je to reálne?

Čím menej sa mu bude na Ukrajine dariť, tým je reálnejšie, že sa mu môžu ruské elity postaviť.

A čím dlhšie bude vojna trvať.

Áno, určite. Čím dlhšia, tým horšie pre Putina.

Začali sa aj mierové rokovania medzi Ruskom a Ukrajinou, ale ich postoje sú veľmi protichodné. Putin sa navyše vyhráža použitím jadrových zbraní. Je to súčasť vyjednávacej taktiky? Očakávate, že rozhovory prinesú nejakú dohodu?

Rusko veľa silných karát v rukách nemá. Čo má ešte okrem jadrových zbraní? Ekonomicky je na Európe tiež závislé, dopyt Západu po surovinách Čína nedokáže nahradiť. Navyše by v tom prípade Peking získal vo vzťahu k Rusku navrch. Ja sa jadrovej vojny neobávam. Vladimir Putin nie je jediný, kto má ten jadrový gombík. Sú tam aj ďalší, napríklad minister obrany Sergej Šojgu, ktorí uvažujú racionálnejšie a asi by boli proti. Je to zastrašovacia taktika.

Mohla by moc prebrať armáda, ako sa to pokúsila na konci vlády Gorbačova?

Mohla… Nedá sa to vylúčiť, ale musíme povedať, že o moc by sa bili dve zložky silovikov, tí z prostredia vnútornej bezpečnosti a armády. Putin je z tej prvej skupiny a nimi sa obklopil. Možno by došlo k stretu medzi nimi a tým armádnym krídlom.

Rusi ešte pred vojnou naznačovali, že by riešením mohla byť finlandizácia Ukrajiny, teda podriadenie sa Rusku v zahraničnej a bezpečnostnej politike a zastavenie prozápadného kurzu. Teraz hovoria, že Ukrajina smerovala opačným smerom, a preto ju treba demilitarizovať. Keby sa Ukrajina teraz vzdala západných zbraní a vyhlásila by neutralitu, bolo by to riešenie?

Ja si myslím, že sa ten konflikt skončí vojenskou neutralitou Ukrajiny a finlandizáciou. Je to najpravdepodobnejšie riešenie. Výmenou za to, že sa skončia ruské útoky a napríklad tie proeurópske tendencie by nemuseli byť úplne potlačené. S tým, že ukrajinské územie bude vyzerať asi inak, ako sme ho poznali do ruskej invázie.

Nebol by to pre Ukrajinu príliš riskantný scenár? Neobsadili by Rusi jednoducho Ukrajinu aj tak? Putin hovorí, že Ukrajinci nie sú samostatný národ, nemajú nárok na vlastný štát.

Iste, cieľ eurazianistov [geopolitický smer, ktor presadzuje spojenie slovanských a turkických národov do jedného celku pod vedením Ruska, pozn. red.] je obnovenie tej východoslovanskej ríše, ale politika je umenie možného, čo vie dobre aj Sergej Lavrov. Myslím si, že neutralita Ukrajiny by pre Rusov nebola málo.

Tomáš Šmíd je politológ a bezpečnostný expert. Zameriava sa na Rusko, postsovietsky priestor a ozbrojené konflikty. Pôsobí na akademickej pôde, na Vysokej škole politických a spoločenských vied v Kutnej Hore a Vysokej škole Ambis v Prahe a Brne.