Včera hriech, dnes svätý boj

Aj mi je smutno, aj sa trochu usmievam. Tak najprv k tomu úsmevu.

27. marca 2008 slovenské denníky zverejnili na svojich titulných stranách sedem hriechov nového tlačového zákona. Nový zákon podľa nich zasahoval do slobody prejavu, a to najmä zavedením práva na odpoveď, ktoré mohli v prípade nepravdivých alebo zavádzajúcich informácií využiť aj verejní funkcionári, teda aj politici, orgány verejnej moci a trestne stíhaní.

Dajme teraz nabok fakt, že počas dvoch rokov platnosti tohto práva ho využil zanedbateľný počet politikov, možno ani traja nie a vôbec žiadny mafián, ako tým strašila vtedajšia opozícia. Pripomeňme si skôr dôvod, pre ktorý som ako minister kultúry zaviedol právo na odpoveď spolu s právom na opravu, za čo som bol mediálne ukrižovaný. To zdôvodnenie sa zvyklo zužovať iba na ochranu osôb priamo dotknutých nepravdivou alebo zavádzajúcou informáciou. Lenže mne išlo ešte aj o niečo iné, čomu dnes možno lepšie rozumieme – o právo verejnosti, čiže čitateľov, na to, aby dostávali pravdivé informácie a na ich ochranu pred zavádzajúcimi informáciami.

A tu sa tak trochu začínam usmievať.

Ten môj návrh, v zrozumiteľnom paragrafovom znení, tento zámer dosiahnuť opravu zavádzajúcich informácií, ktorý bol v tom čase vyhlásený za hriech ohrozujúci slobodu slova, je dnes totiž v masovom meradle tou najhlavnejšou agendou samotných médií, predovšetkým mainstreamových a takisto viacerých štátnych orgánov. Je to svätý boj s fake news, hoaxami a dezinformáciami. Boj vedený legitímne a často v dobrom úmysle a s cieľom, to podčiarkujem, aby bola verejnosť ochránená pred škodlivými obsahmi a aby bolo chránené jej právo na pravdivé, neskreslené a objektívne informácie.

A dnes je už dovolené, ba niekedy priam požadované, aby sa za týmto účelom siahlo aj na slobodu médií, prípadne sa dokonca prikročilo k ich zákazu. Obdivuhodný oblúk museli urobiť niektorí ochrancovia slobody slova. Ale prečo nie? Všetko sa vyvíja. Ja osobne, tak ako vtedy, aj teraz uznávam škodlivosť nepravdivých a zavádzajúcich informácií. A tak ako vtedy, aj dnes by som privítal, keby sme mali právne kvalitné, transparentné a od vládnej moci nezávislé nástroje na riešenie tohto problému.

Lenže my dnes bojujeme s dezinformáciami a takzvanými dezinformačnými médiami v atmosfére honu na čarodejnice, kampaňovito alebo aj z pozície moci. Spontánne a subjektívne sa vytvárajú zoznamy dezinformačných webov a súpisky konšpirátorov.

Najprv to boli angažovaní jednotlivci, ktorí s tým začali, každý z hľadiska svojej erudície a presvedčenia, neskôr sa pridali rôzne združenia a dnes sú to už aj štátne orgány, útvary rôznych ministerstiev, ktoré sa stali lovcami hoaxov, konšpirátorov a ochrancami verejnosti pred nimi. A napriek tomu, čo je pozoruhodné, dodnes nemáme v našej legislatíve zadefinované, čo je to dezinformácia a čo je to dezinformačné médium. A pritom s veľkým úsilím ich už usvedčujeme.

Aj preto sa bežne stáva, že často nerozlišujeme medzi dezinformáciou, čiže zámerne nepravdivou informáciou šírenou s cieľom uškodiť, a obyčajným omylom alebo jednoducho zverejnenou, no nedostatočne overenou informáciou, čo sa sem-tam pritrafí aj renomovaným médiám. A žiaľ, v tomto zápale a horlivom usvedčovaní sú za dezinformácie nezriedka označované aj iné názory.

A to už začína byť smutné.

Nečudujem sa, že v takejto spoločensko-mediálnej atmosfére, ktorá bola akcentovaná vojnou na Ukrajine, bol niekde vyprodukovaný a za jeden a pol dňa v parlamente v skrátenom konaní schválený zákon, ktorý zaviedol aj nový inštitút „blokovania“ médií, aby sa tým zamedzilo šíreniu škodlivého obsahu na internete. Škodlivým obsahom sa podľa zákona rozumejú aj závažné dezinformácie. Pričom pojem dezinformácie, opakujem, nemáme právne zadefinovaný.

Výsledkom je však už prvé zablokované, a teda fakticky zrušené, pomerne vplyvné médium, portál Hlavné správy. A odohralo sa to navyše nebývalým, škandalóznym spôsobom. V prvom rade sa verejnosť od orgánu oprávneného zablokovať médium, čiže od NBÚ, nedozvedela dôvody zablokovania a okrem toho, už deň či dva pred týmto úradným rozhodnutím ho oznámil minister obrany ako hotovú vec. Neviem, čo z toho je horšie, ale čosi mi hovorí, že zakazovanie médií zo strany politikov je prekročením rubikonu.  

Napodiv, verejnosť, inokedy citlivá aj na menšie zásahy do slobody médií, teraz takmer nereagovala. Viem si predstaviť, že mnohým ľuďom je to úplne jedno. Nepochybujem ani o tom, že iní sa potešili a predovšetkým tí, ktorí síce nepatria k čitateľom Hlavných správ, ale odniekiaľ s istotou vedia, že ide o škodlivý, údajne zo zahraničia financovaný web. A len malá časť spoločnosti je z toho znepokojená a tam sa rátam aj ja.

Pre mňa je najviac zarážajúce mlčanie drvivej väčšiny médií, ktoré pred štrnástimi rokmi kvôli právu na odpoveď vybielili svoje titulné stránky a bili na poplach pred celou Európu, že sloboda médií je na Slovensku ohrozená, lebo budú musieť zo zákona opravovať svoje chyby. Dnes, keď u nás už jedno z médií bolo úplne zakázané a my oficiálne ani nevieme prečo, tak dnes sa tie isté médiá ticho tešia, sčasti preto, že v ich očiach sú Hlavné správy škodlivé a sčasti preto, že im odpadol jeden konkurent na trhu.

A okrem toho, a tým som si istý, majú pocit, že ich sa takáto hrozba zablokovania netýka. Dnes možno nie. Ale semeno istého narábania s médiami bolo zasiate. Tak uvidíme, čo z neho vyrastie.

Za dôležité v tejto atmosfére ešte považujem dodať, že nie som čitateľom Hlavných správ a pokiaľ si dobre pamätám, ako politik som tomuto médiu nikdy neposkytol rozhovor.