Matej Gašparovič

Analytici, ktorí radili nebrať na ľahkú váhu ruské bezpečnostné požiadavky – ktoré Putin signalizoval dobrých 15 rokov –, boli v kaviarňach pripodobňovaní k novodobým Chamberlainom a prípadnú mierovú dohodu s Ruskom, v ktorej by aj Ukrajina musela tiež pustiť perie, nazývali novým Mníchovom. Ak ste s týmto argumentom neoperovali, boli ste defenestrovaní z každej kaviarne na západ od Senca. 

Prešlo pár týždňov, Putin neočakávane zaútočil na Ukrajinu a zrazu je všetko inak. Čo tu dnes vskutku pripomína Mníchov? Rusko si vzalo cudziu zem a my sme v nej nechali Ukrajincov osamelých, nebojovali sme spolu s nimi voči nepriateľovi, hoci sme vopred vedeli, že ak slabšieho súpera napadne, celkom iste ho porazí.

Iste, má to svoje rácio, nechceme predsa jadrový konflikt. No ak už robíme historické paralely, dotiahnime ich láskavo do konca. O to viac, že tieto paralely sa používajú ako moralizátorské kladivo na odpratanie názorového oponenta, ktorý sa dopustil najväčšieho hriechu modernej doby – uvažovania v kategóriách reálnych možností, ktoré niekedy vyžadujú opustiť vznešené vízie ideálneho sveta, ak ich nie sme schopní vybojovať silou.  

Dnes sa v západných kruhoch otvorene uvažuje nad tým, že by Západ mal vytvoriť tlak na Ukrajinu, aby rokovala o prímerí a vzdala sa časti svojich pôvodných požiadaviek. Zelenskyj sa vyjadruje s istým posunom a priznáva, že Ukrajina by sa za cenu mieru bola ochotná vzdať nádeje na vstup do štruktúr NATO a rokovať o štatúte Donbasu.