Už to nie je Mníchov, ale geopolitická realita z roku 1968

Analytici, ktorí radili nebrať na ľahkú váhu ruské bezpečnostné požiadavky – ktoré Putin signalizoval dobrých 15 rokov –, boli v kaviarňach pripodobňovaní k novodobým Chamberlainom a prípadnú mierovú dohodu s Ruskom, v ktorej by aj Ukrajina musela tiež pustiť perie, nazývali novým Mníchovom. Ak ste s týmto argumentom neoperovali, boli ste defenestrovaní z každej kaviarne na západ od Senca. 

Prešlo pár týždňov, Putin neočakávane zaútočil na Ukrajinu a zrazu je všetko inak. Čo tu dnes vskutku pripomína Mníchov? Rusko si vzalo cudziu zem a my sme v nej nechali Ukrajincov osamelých, nebojovali sme spolu s nimi voči nepriateľovi, hoci sme vopred vedeli, že ak slabšieho súpera napadne, celkom iste ho porazí.

Iste, má to svoje rácio, nechceme predsa jadrový konflikt. No ak už robíme historické paralely, dotiahnime ich láskavo do konca. O to viac, že tieto paralely sa používajú ako moralizátorské kladivo na odpratanie názorového oponenta, ktorý sa dopustil najväčšieho hriechu modernej doby – uvažovania v kategóriách reálnych možností, ktoré niekedy vyžadujú opustiť vznešené vízie ideálneho sveta, ak ich nie sme schopní vybojovať silou.  

Dnes sa v západných kruhoch otvorene uvažuje nad tým, že by Západ mal vytvoriť tlak na Ukrajinu, aby rokovala o prímerí a vzdala sa časti svojich pôvodných požiadaviek. Zelenskyj sa vyjadruje s istým posunom a priznáva, že Ukrajina by sa za cenu mieru bola ochotná vzdať nádeje na vstup do štruktúr NATO a rokovať o štatúte Donbasu. 

Izrael údajne Zelenskému naznačoval, že Ukrajina vojnu nedokáže vyhrať a mal by sa zamyslieť nad mierovou zmluvou. Zhrnuté: Západ aj Ukrajina je dnes ochotná na ústupky, ktoré nebola ochotná robiť pred vojnou. 

Mníchov je historickým symbolom ústupu slabých západných politikov pred silnejúcim Hitlerom, ktorý túto slabosť využil na svoje skryté zámery. Československo bolo Západom odovzdané nemeckému diktátorovi ako ústupok za vágne prísľuby mieru a za biely papierik s Hitlerovým sľubom, ktorým natešený Neville Chamberlain po návrate z mníchovských rokovaní mával pred britským ľudom chvastajúc sa, že s krvilačným diktátorom dojednal mier.  

„Vyberali ste si medzi vojnou a hanbou. Vybrali ste si hanbu a budete mať vojnu,“ prorocky vtedy glosoval Winston Churchill do tváre Chamberlainovi pred britským parlamentom.  

Je súčasná situácia naozaj podobná? Vladimirovi Putinovi sme predsa neustúpili s presvedčením (vierou), že na vojnu nemá gule. No napokon vojnovú mašinériu do pohybu dal. A Západ do tejto vojny – na rozdiel od roku 1939 – nevstúpil a Putina ponechal, aby svoje tanky postupne rozkladal po Ukrajine a bombardoval civilné územie.  

Pravdaže, mníchovská dohoda napokon nezabránila vojne. No tú sme už potom aspoň naozaj bojovali.

Vznešené elity touto mníchovskou paralelou zo seba vlastne robia novodobých Churchillov. Tento muž však do vojny naozaj vstúpil. Majú dnes tieto elity toľko guráže, aby volali po vstupe Západu do tretej svetovej vojny, aby neustupovali novodobému „Putlerovi“?

Ak Mníchov nazývame hanbou, ako by sme nazvali situáciu, keby Západ nevstúpil do vojny ani po 1. septembri 1939 a napadnutí Poľska?

Tanky v Československu a obozretný Západ

Ak by bola namieste nejaká historická paralela, skôr by sa ponúkala tá, keď sme sa my sami v roku 1968 ocitli v podobnej situácii ako dnes Ukrajinci. Západ síce podporoval vnútorný disent v krajinách pod nadvládou sovietskej čižmy, no keď Brežnev počas našej Pražskej jari nadvihol svoje husté obočie a poslal tieto nádeje zadupať tankami, Západ vojensky nereagoval. Situáciu vyhodnotil tak, že v danej chvíli nie je v jeho záujme riskovať tretiu svetovú vojnu pre obranu malej krajiny na východnom okraji západnej civilizácie.

Ako pred pár dňami pripomenul Patrick Buchanan, americký bezpečnostný analytik a autor jedného z moderných ideových katechizmov Smrť Západu, boj na Ukrajine nie je v záujme Ameriky: „Hoci má Ukrajina 44 miliónov obyvateľov a je takmer taká veľká ako Texas, nie je ani životne dôležitým záujmom USA, ani členom NATO.“

Buchanan pripomína, že keď v roku 1956 povstali maďarskí povstalci, aby zvrhli komunistický režim nastolený Stalinom, americký prezident Dwight Eisenhower odmietol poslať americké jednotky na pomoc Maďarom. „Ike by nevzal Ameriku do vojny s Ruskom o malú krajinu v strednej Európe.“

Aj Maďari boli vtedy hrdinskí a inšpiratívni, no Maďarsko nebolo ani členom NATO, ani životne dôležitým záujmom USA. Navyše sa nachádzalo na sovietskej strane jaltskej línie, ktorú po vzájomnej dohode nakreslil Churchill, Roosevelt a Stalin. „Z podobných dôvodov dnes prezident Joe Biden odmietol vyslať amerických vojakov, lode alebo lietadlá, aby zaútočili na ruské sily napádajúce Ukrajinu.“

Buchanan síce pripomína, že USA nemajú rovnakú slobodu ako v roku 1956, respektíve ako v roku 1968, keď Lyndon Johnson odmietol zasiahnuť pri napadnutí Československa ZSSR, keďže do NATO medzičasom vstúpilo ďalších 28 krajín. A voči týmto krajinám USA už záväzky majú. Ale táto úvaha sa stále netýka pozície Ukrajiny, ktorá je mimo Aliancie. 

Jadrový konflikt

Pripomeňme, že situácia z rokov 1968 a 2022 sa aj v ďalšej vážnej veci zásadne líši oproti roku 1939, respektíve 1938. Ten „game changer“ sa volá jadrové zbrane.

Aj to je dôvod, prečo je nevhodné používať parafrázy z čias, keď ešte nebolo vrcholným rizikom útočiť na agresora, ktorý ešte nemal v rukách arzenál schopný zničiť svet.  

Ale kým vtedy sa reálpolitika ešte uplatňovala, dnes sa uplatňuje len ideológia vzdušných zámkov. Tá sa síce oháňa vznešenými princípmi, tie sa však zosypú v momente, keď voči nim Putin vytiahne zbrane.

Dnes všetci dúfame, že sa štátnici dohodnú na mieri. A všetkým nám je jasné, že mier nie je možný bez toho, ak Putinovi nesľúbime (minimálne) to, o čo predtým žiadal. Stávky sú medzitým dokonca ešte vyššie.   

Spomeňme si, že pár dní pred vojnou, kým sme ešte my ostatní neverili, že je reálna, bol to práve Joe Biden, ktorý jej vypuknutie správne odhadol. A pre istotu dodal, že Amerika sa do vojny nezapojí.

Netreba byť práve kremľológ, aby bolo jasné, že to Putin pochopil ako pozvánku. Reálpolitika dáva silovému nepriateľovi prostredníctvom sily jasne najavo, kam môže zájsť a kde sú jeho hranice. Biden to dal Rusom najavo veľmi presne a jasne – tou hranicou je NATO. Nie Ukrajina. 

Na rozdiel od Mníchova, paralela s rokom 1968 však dnes nie je veľmi v móde. V pohodlí salónov osvietených nadľudí by sa neozývala tak vznešene a jej nositelia by si po rozozvučaní jej tónov blažene nekrochkali vo svojej morálnej nadradenosti.

Čo pre nich po náraze na realitu zostáva zrejme jediným zmyslom podobných historizujúcich paralel.