Michal Čop

V čase, keď vláda vyhlásila zákaz vychádzania som bol priamo pri tom, ako jeden kňaz riešil otázku čo ďalej. Pozeranie tlačovky, zopár telefonátov, písanie oznamu veriacim. V prípade ... duchovnej potreby kontaktujte správcu farnosti na telefónnom čísle... Otázkou bolo akú duchovnú potrebu môže ešte kňaz vykonávať. Akúkoľvek? Nevyhnutnú? Ako oznam naformulovať tak, aby veriaci chápali, že som im nablízku a zároveň neprekročiť svetské zákony? Na vlastné oči som sledoval, prečo je zlé, ak zákaz verejného slávenia omší a opatrenia v oblasti viery vyhlasuje hygienik či politik.

Duchovného totiž hygienici či politici dostávajú do dilemy s vlastným svedomím. Kňaz sa vtedy ocitá v rovnakej situácií v akej by bol lekár, ktorému by niekto zakázal ošetrovať chorých, alebo vojak, ktorému by niekto zakázal obraňovať svoju krajinu. Rovnako, ako v prípade lekára stráca význam jeho povolanie v situácií, kedy nemôže liečiť chorých, či pre vojaka, keď nemôže ochraňovať svoju vlasť, tak pre kňaza povolanie stráca význam v prípade, že nemôže vysluhovať sviatosti či slúžiť svojim veriacim.

Celá situácia je ešte vyostrená tým, že prežívame krízové obdobie, kedy kňazi (rovnako ako lekári) cítia, že ich ľudia potrebujú viac ako obyčajne. Kňaz, ktorý prestane vysluhovať sviatosti, sa tak môže cítiť ako lekár, ktorý opustil svojich pacientov, alebo vojak, ktorý po prvom výstrele dezertoval.

V podobnej situácií ako kňazi sa však ocitajú aj mnohí veriaci. Cítia, že nie je správne, že môžu ísť do potravín či autoservisu, no zároveň nemôžu prejaviť svoju vieru účasťou na omši, prijatím Kristovho tela, či očistením si duše pri spovedi. Aj Biblia hovorí, že viera bez skutkov je mŕtva. Čo má robiť veriaci, ak chce udržiavať svoju vieru pri živote, chce ju rozvíjať a nezdá sa mu správne, že môže ísť do obchodu, no nemôže sa zúčastniť omše, ísť na prijímanie, či na spoveď, ktorá je pre neho ako kresťana dôležitejšia? Má sa podriadiť štátnym zákonom alebo ich neposlúchať?