Dávni nepriatelia našich predkov? Archeogenetika možno pomohla odhaliť záhadu pôvodu Avarov

O pôvode Avarov panovali nezhody už v čase ich príchodu do Európy. Oni sami seba predstavili Byzantíncom ako potomkov kedysi mocného Žuanského kaganátu, ktorý ovládal rozsiahle územia dnešnej severnej Číny, Mongolska a častí ruského Ďalekého východu. Tento mocný útvar neskôr rozvrátili Gökturci [tiež Turkuti, pozn. redakcie].

Vo svojej korešpondencii s byzantským dvorom v Konštantínopole sa Gökturci podľa dobových kroník neskôr rozhorčovali nad tým, že Avari sa označovali za Žuanov. Podľa predstaviteľov tohto turkického kmeňového zväzu boli Avari v skutočnosti ich turkickými otrokmi, ktorí v počte približne 20 000 ušli do Európy a privlastnili si tam z dôvodov prestíže meno kedysi slávneho kmeňového zväzu [Žuanovia sami seba vo vlastnom jazyku nazývali Avarmi. Pojem Žuan je čínskeho pôvodu, pozn. red.]. Gökturci preto byzantskému cisárovi navrhovali, aby svojich nových spojencov označoval v korešpondencii za Pseudoavarov. Nejasnosti okolo pôvodu Avarov pretrvali až do 21. storočia. Čiastočné rozlúštenie tejto záhady umožnil až rozvoj archeogenetiky, teda historickej disciplíny, v ktorej sa poznatky genetiky, najmä molekulárnej genetiky, používajú na štúdium minulosti ľudstva.

Príbehy starých pohrebísk

Avari za sebou v Karpatskej kotline zanechali bohatý archeologický materiál – viac než 600 sídlisk a 100 000 preskúmaných hrobov, ktoré boli najmä v prvej fáze charakteristické veľkou rozmanitosťou a heterogenitou.

Vedci v rámci aktuálneho výskumu celkovo preskúmali genetický materiál 66 jedincov z hrobov, ktoré vzhľadom na bohatosť svojej výbavy patrili príslušníkom vládnucej triedy, pričom výskum doplnili aj o staršie údaje získané inými tímami genetikov. Časť z nich pochádzala z obdobia pred príchodom Avarov, aby bolo možné zaznamenať genetické zmeny, ktoré príchod tohto etnika v regióne vyvolal. Išlo o 17 osôb pochovaných na sarmatských pohrebiskách a jednu osobu z pohrebiska hunského. Zvyšní jedinci z avarských pohrebísk boli následne vybraní ako z raného, tak aj stredného a neskorého avarského obdobia. Výskumníci tak mohli porovnať zmeny avarského genofondu v priebehu dejín ich štátneho útvaru.

Ako už bolo spomenuté, tím expertov sa zameriaval na pozostatky z bohatých hrobov, pri ktorých je väčšia istota, že patrili k avarskej elite. Zároveň vybral hroby ako z centra Avarského kaganátu, tak aj bohaté hroby z jeho periférie. Prvým identifikovaným mocenským centrom, na ktoré sa vedci zamerali bolo medziriečie Dunaja a Tisy (DTI). Ďalším mocenským centrom, ktoré archeológovia genetikom identifikovali, bola oblasť na východ od rieky Tisy. Zvyšných šesť tiel z bohatých hrobov z avarského obdobia bolo cielene vybratých z rôznych periférnych oblastí niekdajšieho kaganátu, aby vedci mohli odhaliť prípadné genetické rozdiely medzi elitou v mocenských centrách a miestnymi, jej podriadenými elitami, na periférii.

Potomkovia slávnych Žuanov?

Analýza hlavných komponentov autozomálnej DNA [chromozómy, ktoré nepatria medzi pohlavné chromozómy, pozn. redakcie] skúmaných vzoriek ukázala zásadný rozdiel medzi elitou predavarského obdobia a obdobia po príchode Avarov. S výnimkou dvoch tiel z hunských hrobov (jedného preskúmaného genetikmi v rámci daného výskumu a druhého už skôr), patrili všetci pochovaní v predavarskom období z hľadiska genetickej rôznorodosti medzi Západných Eurázijcov. Vo väčšine prípadov sa z hľadiska autozomálnej DNA najviac podobali na dnešných obyvateľov strednej a východnej Európy a v prípade niekoľkých longobardských hrobov na obyvateľov dnešného južného Talianska.

V prípade bohatých hrobov z avarského obdobia je situácia už zásadne odlišná, a to najmä v centre kaganátu v oblasti medziriečia Dunaja a Tisy. Žiaden vysokopostavený predstaviteľ kaganátu z nálezísk v medziriečí Dunaja a Tisy už z hľadiska autozomálnej DNA nepatril medzi Západných eurázijcov. Všetci v sebe mali gény takzvaných Prastarých severovýchodných Ázijcov (ANA), čiže boli podobní dnešným obyvateľom Mongolska, Altaja a povodia Amuru. V prípade elity z ranného a stredného obdobia mali jej príslušníci 88 – 98 percent génov od ANA, pričom v prípade príslušníkov elity z neskorého obdobia mali od ANA v priemere 70 až 80 percent.

Potvrdila sa tiež príbuznosť avarskej elity s kočovnými Siungnuommi, ktorí ovládali stepi na sever od Číny medzi tretím storočím pred naším letopočtom a štvrtým storočím nášho letopočtu, ako aj s protomongolmi. Čo je však z hľadiska historického diskurzu ešte dôležitejšie, ich genetický profil sa vo veľmi veľkej miere zhodoval s doteraz jedinými genetikmi preskúmanými telesnými pozostatkami príslušníka Žuanského kaganátu. Hoci si presnejšie potvrdenie genetického vzťahu medzi Avarmi a Žuanmi vyžiada ešte dodatočnú genetickú analýzu viacerých pozostatkov z čias Žuanského kaganátu, zdá sa, že Avari Byzantíncom o svojom slávnom pôvode predsa len neklamali.

Zaujímavosťou tiež je, že približne 20 – 30 percent génov, ktoré mala avarská elita od Západných eurázijcov nebolo miestneho stredoeurópskeho pôvodu, ale pochádzali skôr zo stepí bezprostredne na sever od Kaukazu, prevažne od miestnych Alanov – predkov dnešných Osetíncov.

Z hľadiska Y DNA, ktorá sa dedí výhradne z otca na syna a umožňuje tak jednotlivca priradiť k špecifickej mužskej línii, patrili predstavitelia avarskej elity do haploskupiny N-F4218. Ide o mužskú líniu typickú pre Mongolov a obyvateľov zabajkalského regiónu. Táto línia dominovala medzi avarskou najvyššiou elitou po celú dobu existencie kaganátu. To znamená, že Avari pôvodné obyvateľstvo Karpatskej kotliny za celé dve storočia existencie svojho štátu medzi vládnucu triedu nepúšťali.

Čo môžu gény napovedať o Avarskom kaganáte

Ako ukázali výsledky genetického výskumu, Avarský kaganát bol z mocenského hľadiska po celé svoje dejiny rozdelený medzi vládnucu nomádsku vyššiu elitu a podriadené miestne obyvateľstvo. Zachovanie vysokej úrovne genetickej príbuznosti s ANA v porovnaní s absenciou dôkazov o inceste tiež naznačuje, že avarská elita sa medzi sebou nemiešala v rámci malej izolovanej skupiny. Do kaganátu podľa vedcov po celú jeho existenciu prúdila stále nová "nomádska aristokracia" zo stepí, ktorá sa miešala s miestnou elitou.

Taktiež táto skutočnosť naznačuje, že Avari boli v čase svojho príchodu do Karpatskej kotliny populačne pomerne početní, pričom vzdialenosť medzi chladnými stepami dnešného Mongolska a Karpatskou kotlinou podľa vedcov prekonali za veľmi krátky čas, a nie v priebehu viacerých generácií, ako tomu pravdepodobne bolo pri mnohých iných nomádskych národoch putujúcich do Európy.

Vyššie popísané mocenské charakteristiky Avarského kaganátu sa týkali najmä jeho centra v oblasti medziriečia Dunaja a Tisy – teda najvyššej vládnucej vrstvy. Genetické výskumy bohatých hrobov avarského obdobia z periférnejších častí kaganátu naznačujú, že nižšia elita už bola etnicky viac heterogénna a patrili k nej do značnej miery aj príslušníci pôvodnejšieho obyvateľstva Karpatskej kotliny.

Z výsledkov výskumu sa preto dá usudzovať, že na čele avarského štátu stála etnicky avarská elita, ktorá sa miešala medzi sebou, pričom verbovala do svojich radov aj iných nomádov pochádzajúcich zo stepí na východ od karpatského oblúka. Kaganát však ovládala a riadila za pomoci nižšej elity, ktorá mala už zmiešaný pôvod a ktorej členmi boli aj iné etniká, zrejme vrátane Slovanov.