Len jeden európsky štát sympatizuje s Ruskom

Nie, nie je to Orbánovo Maďarsko, ktoré tak vytrvale napomína prezident Zelenskyj. Treba ísť trošku viac na juh. Z Belehradu píše Martin Leidenfrost.

Srbský prezident Aleksandar Vučič. Foto: TASR/AP

„Ukrajina napadla Rusko,“ napísal srbský bulvárny plátok Informer na začiatku ruskej invázie. Odvtedy sa pýtam, či sú Srbi poslední v Európe, ktorí ešte stále pociťujú široké sympatie k Rusku. Atmosféra v iných tradične prorusky naladených krajinách sa zmenila, podľa bulharského prieskumu má napríklad až 40 percent Bulharov od napadnutia Ukrajiny horší názor na Rusko.

Srbsko je však špecifické v tom, že obyvatelia Juhoslávie na jar 1999 sami zažili to, čo teraz Ukrajinci: bombardovanie miest, aj s použitím kazetovej munície, ktorá je v súčasnosti vo väčšine krajín sveta zakázaná. V roku 1999 trafila kazetová bomba rodinný dom v belehradskej štvrti Batajnica, približne kilometer od vojenského objektu, a roztrhala trojročné dievčatko Milicu, ktorá práve sedela v kúpeľni na nočníku. Teraz, v roku 2022, bude zrejme takto na kúsky roztrhaných ešte viac ukrajinských detí. Kladiem si teda otázku, je naozaj možné, že by v Srbsku mnohí z tých, ktorí stotožňujú útočníka z roku 1999 (NATO) s napadnutím z roku 2022 (Ukrajina), schvaľovali Putinovu vojnu?

Nemienim nájsť definitívnu ani priamu odpoveď, veď je to bolestivá téma, chcem sa iba trošku poprechádzať po Belehrade.

Moja cesta sa začína takto: Na prvom billboarde, ktorý je široko rozmiestnený na obrovskom vojvodinskom poli, je zobrazený šéf momentálne mimoparlamentných nacionalistov zo strany Dveri, spolu s veľmi odhodlane vyzerajúcim Putinom: „Navždy bratia.“

Srbsko síce ako jeden zo 141 štátov v OSN hlasovalo proti ruskej agresii, no nijako sa nepodieľa na sankciách EÚ proti Rusku. Tak môžem v mojej belehradskej hotelovej izbe sledovať – medzitým prakticky v celej EÚ vypnutú – televíznu propagandu Ruskej federácie. Relácia „60 minút“ sa venuje s nepravidelnými basovými rytmami mierovým rokovaniam v Istanbule. Vojenský analytik v moskovskom štúdiu komentuje: Mali by sme radšej vystreliť viac „našich hypersonických rakiet Kinžal“.

Sadnem si do legendárnej kaviarne elegantného grandhotelu Moskva. Nespievajúci klavirista hrá skladbu Imagine, červené čalúnené kreslá sú zútulnené zlatými vankúšmi a ja si robím veľký reprezentatívny prehľad tlače. Jedna vec je zaujímavá: Z deviatich periodík sú už iba dve naklonené opozícii, päť bulvárnych novín otvorene propaguje prezidenta Aleksandra Vučića, Srpski Telegraf má dokonca na titulknej strane „ALEKSANDAR VELIKI“ – no keď príde na ukrajinskú vojnu, vyskytujú sa tu najrôznejšie naratívy.

Opozičný spravodajský časopis NIN chváli demonštrácie solidarity s Ukrajinou, zatiaľ čo nacionalistický časopis Pečaťpod fotografiou zadymeného Mariupola uvádza titulok „Denacifikácia“. Opozičný denník Danas úplne vynecháva vojnové správy, ale v dvoch komentároch útočí na „ruský imperializmus na Balkáne“ a „našich rusofilov“. Staromódny denník srbskej inteligencie Politika cituje na titulke zádumčivého Sergeja Lavrova: „Nacizmus nemá medzi európskymi hodnotami miesto.“ Tabloid Blic (ktorý je vo vlastníctve nemecko-švajčiarskeho koncernu Ringier Axel Springer) píše proukrajinsky a varuje pred možným deepfake útokom Rusov proti Blicu. Reportér z tabloidu Alo! je zakotvený u doneckých separatistov a s triezvou sympatiou rozpráva o dobytom mestečku Volnovacha. V Srpskom telegrafe sa vojna označuje za „ruskú agresiu proti Ukrajine“, Kurir sa snaží o neutralitu, no a Informátor už vidí „Mariupol čoskoro vyčistený od neonacistov“.

Ministerstvo obrany v Belehrade a následky bombardovania z roku 1999. Foto: Martin Leidenfrost

Večer sa prechádzam okolo komplexu budov Generálneho štábu a Ministerstva obrany. Zbombardované časti budovy z roku 1999 nechali stáť ako varovné kostry. Na križovatke stojí osamelý vojenský policajt. Keďže široké biele pištoľové opasky dodávajú inak šviháckym chlapom auru drag queen, usmejem sa pre seba. Mám ešte jeden dôvod, policajt z nočnej služby nosí pažbu pištole uviazanú ako podväzok okolo stehna!

Všímam si, že neoklasicistické úradné budovy pre juhoslovanské kráľovstvo navrhli pred 95 rokmi – tušíte správne – samotní Rusi. Nikolaj Petrovič Krasnov, Vassilij Fjodorovič Baumgarten, zapisujem si ich mená do zápisníka. To vedie k tomu, že sa predo mňa postavia (veľmi slušný) vojenský policajt a (zvnútra komplexu) jeho (veľmi milá) kolegyňa a idú preveriť moje papiere. Mladá dvojka má plné pochopenie, že sa chcem počas jednej európskej vojny pozerať na stopy druhej európskej vojny, „ale viete, kamera vás zachytila“. Vojačka rozpráva, že Generalštab má medzitým aj v inej belehradskej štvrti novopostavené sídlo. Hoci tam nechcem ísť, ochotne mi vysvetľuje, akým autobusom sa tam dostanem. Sama netušila, že historické krídlo Generalštabu, kde sama slúži, postavil Rus. Keď ma s ďalším ospravedlnením púšťajú, radí mi vojačka ešte jedno: „V každom prípade sa ešte musíte poprechádzať po bulváre Kráľa Milana.“

Ministerstvo obrany a Generálštáb. Foto: M. Leidenfrost

Robím to aj tak, na Kráľa Milana je predsa grandkaviareň Moskva. Aj keď je to šperkovnica hlavného mesta štátu s kedysi medzinárodným významom, aj tu je vidieť úpadok: Krásne kino Zvezda je dávno zavreté a v ošarpanej predajni kebabu, čo páchne baraninou, sa predáva zmrzlina. Vejú tu mohutné vlajky honorárnych konzulov Bieloruska a Kazachstanu, jeden z elegantnejších obchodov sa volá Siberian Wellness. Dúhový pochod Gay Pride Belgrade 2022 tu má predajňu suvenírov, napríklad sebaironických hrnčekov (Lezba, Peder). No a ruský cár Mikuláš II. zase svoju sochu, z ktorej stále hlása: „Všetko moje úsilie bude smerovať k zachovaniu dôstojnosti Srbska.“

Na opačnej strane parku, za krymskou lipou, pred parlamentom, je malý protestný tábor. Je to len jeden z mnohých protestov, ktoré sa počas mojej 23-hodinovej prítomnosti v Belehrade odohrávajú. Ten malý majdanik pred parlamentom nesie názov „Dočasný parlament dôstojného ľudu Srbska“. Sadnem si na autobusovú zastávku oproti, vábi ma vôňa mladej Belehradčanky v ružovom flanele, ktorá šepká bez pozdravu hlasové správy do telefónu. Mlčky pozorujem protestný tábor. Móda a gestá aktivistov, dôraz na pojem dôstojnosť, to všetko mi pripomína iné európske mesto. A nemám na mysli Moskvu.