Ideológia tromfne všetko. Jana Shemesh hoaxuje o potratoch a Ukrajinkách v Poľsku

Na chvíľu sa zdalo, že progresívne blúznenie o Poľsku ako krajine tyranského protipotratového temna aspoň počas vojny utíchne. Dúfali sme, že o potratoch u našich severných susedov prestanú médiá šíriť dezinformácie aspoň počas besniaceho konfliktu, v ktorom sa Poľsko stalo európskym lídrom v pomoci Ukrajine. Ale nie, progresívny zápas je zjavne dôležitejší ako vojnové utrpenie.

Jana Shemesh v Denníku N napísala text, v ktorom priamo v titulku označila Poľsko za krajinu, ktorá „ide proti obetiam Putinovej agresie“.

Asi tušíte, že podobný nonsens sa dá vysvetliť len dvoma spôsobmi – buď ide o nevkusný vtip, alebo o hoax. Ak tipujete druhú možnosť, nebudete ďaleko od pravdy. Témou sú potraty, a teda liberálne sacrum.

Ukrajinské ženy, ktoré počas vojny znásilnili ruskí vojaci, vraj v Poľsku podľa Jany Shemesh nemajú praktický prístup k potratom kvôli tamojšej legislatíve. Poľská pomoc Ukrajine je tak podľa nej ideologicky limitovaná, keďže zaostalý poľský človek dokáže pomáhať iba vtedy, ak sa do toho „primieša toxická dávka bigotnosti a ideologickej zaslepenosti“.  

Poľská údajne „drakonická“ legislatíva pritom ukončenie tehotenstva, ku ktorému došlo následkom trestného činu, nezakazuje. A Poliaci nemajú žiaden zákonný dôvod, aby ho odmietali vykonať Ukrajinkám, ktoré pod srdcom nosia dieťa ako „následok“ vojnového zločinu. 

To priznáva aj samotná Shemesh. Údajná nemožnosť prístupu k potratu v Poľsku je vraj spôsobená tým, že Ukrajinka by musela mať potvrdenie od vyšetrovateľa o tom, že bola znásilnená. Musela by tak absolvovať výsluch na polícii. Presne takáto procedúra je „v súčasnej situácii neexistujúca možnosť“. Aspoň tak to meritórne ustálila Jana Shemesh.

Prečo je takáto možnosť podľa nej neexistujúca? Jana Shemesh za všetky ukrajinské ženy vlastne vopred rozhodla, že túto nepríjemnú procedúru, ktorá sa v Poľsku vyžaduje ako podmienka pre potrat, odmietnu vykonať: „Lebo asi naozaj nikto nepredpokladá, že kým sa znásilnená žena vydá na útek z vlasti, ešte si zájde na policajnú stanicu a podrobne opíše, čo sa jej stalo, a policajt jej vydá potvrdenie,“ píše Shemesh. „A navyše je vysoko pravdepodobné, že mnohé ženy, ktoré si neželajú pokračovať v tehotenstve, nebudú chcieť hovoriť o znásilnení nepriateľskými vojakmi.“

U mnohých vojnou deprimovaných a znásilnených žien sa to naozaj môže stať. Shemesh však operuje slovíčkami „asi“ a „je vysoko pravdepodobné“, že sa ženy budú takto správať. Prečo ale potom vopred rozhodla, že iná možnosť je pre ne fakticky „neexistujúca“?

Nie je pritom jasné, k akému záveru Shemesh chcela trpiace ženy touto úvahou pomknúť. Ak žena nebude ochotná úradne nahlásiť, že bola znásilnená, má aj napriek tomu ísť na potrat a riskovať porušenie zákona?

Samozrejme, pre ukrajinské ženy by bolo nahlasovanie potratu určite traumatizujúcim zážitkom. Bolo by určite namieste, ak by sa trpiacim a vydeseným ženám venovali špeciálne pomocné a podporné tímy, aby v náročnej životnej situácii dostali správnu pomoc, prijatie a súcitné sprevádzanie. Napríklad aj pri nahlásení trestného činu, ktorého sa na nich dopustili ruskí vojaci.   

Ak by sme však mali prijať tézu, s ktorou Shemesh implicitne operuje ako s dákym právnym princípom, že problematický je nejaký zákon len preto, že sa jeho realizácia počas vojny komplikuje, právo by sa stalo len zdrapom papiera.

Vojna je totiž stav, keď sa všetky práva komplikujú. To neznamená, že by sa vo vojne nemali hľadať promptné riešenia na aktuálne problémy. No zároveň to nesmie znamenať ani to, že platný zákon, ktorý jestvoval bez ohľadu na vojnu, sa len pre vojnu stáva nezmyselným. 

Práve týmto Shemesh vo svojom vznešenom ľudskoprávnom pojednaní o sebe čosi poodhalila. Svojím bezcitným ideologickým vydieraním v skutočnosti nechcela hájiť ani tak ukrajinské ženy v ťažkej situácii. Tie jej poslúžili len ako lacný nástroj na demagogickú propagandu podstatne väčšieho rozsahu.

Shemesh sa zamerala na dôležitejší cieľ, ako je len údajný súcit. Ak jej argumentáciu vezmeme do dôsledkov, potraty by podľa nej mali byť povolené všade a bez akéhokoľvek limitu. Inak jej názor v tomto kontexte nemá žiaden zmysel. Lebo čo ak príde vojna a bude treba vykonať potrat okamžite a bez otázok?

Solidarita alebo cynizmus?

Každá žena, ktorá prežila znásilnenie – a tobôž počas vojnového besnenia –, je v ťažkej situácii a zasluhuje si súcit a podporu. No ani Poľsko si nemôže dovoliť potláčať svoje vlastné zákony. Pritom samotný výkon potratu je nesporne vážnejším zásahom do integrity ženy než policajné nahlásenie trestného činu.

Vo väčšine krajín Európy vám potrat nevykonajú len tak na požiadanie bez toho, aby ste sa vyhli akémukoľvek nepríjemnému úkonu, ktorý je s takýmto zásadným krokom spojený.

Počas vojny sa tieto pravidlá môžu ukázať byť komplikovanejšie, ale je nevkusné, ak niekto napáda cudziu legislatívu len preto, že sa stáva náročnejšou počas vojnových podmienok.

Shemesh tak úplne ignoruje, že aj krajina, ktorá druhým pomáha, musí dodržiavať svoje vlastné zákony. V tomto prípade ide o legislatívu, ktorá má v Poľsku väčšinovú podporu a ktorá nesúvisí s akousi poľskou bezcitnosťou voči ženám, ale odráža poľský pohľad na nenarodený život a zákonné formy, akými ho chce chrániť.

Písať o krajine, ktorá prijíma najviac utečencov z vojnou zmietanej Ukrajiny a zároveň je aj jej najhlasnejším podporovateľom, ako táto krajina „ide proti obetiam Putinovej agresie“, si žiada mimoriadnu dávku hrubej kože a aktivistického cynizmu.

Stačí si uvedomiť, ako sa správajú samotné Ukrajinky: Poľsko si pri úteku sami vybrali, hlasovali nohami.

Poznáme vôbec takýto prípad?

Shemesh pritom túto teoretizujúcu úvahu nepodoprela žiadnym skutočným prípadom, ktorý sa naozaj udial. Odkazuje len na článok poľských aktivistiek, podľa ktorého vraj niektoré znásilnené Ukrajinky váhajú vydať sa do Poľska práve pre tamojšiu potratovú legislatívu. 

„Dostali sme informácie od aktivistov a dobrovoľníkov, ktorí cestovali na Ukrajinu, že ženy, ktoré boli znásilnené v Buči, sa boja prísť do Poľska kvôli poľským zákonom,“ tvrdí aktivistka Justyna Wydrzyńska.

Bez toho, že by bol známy jediný prípad, kedy by Poľsko odmietlo vykonať potrat znásilnenej ukrajinskej žene, Shemesh svoj teoretický konštrukt postavila na úroveň faktu, ktorý má podľa nej zjavne vyššiu výpovednú hodnotu ako zákon. Samotný nadpis jej článku robí z tohto konštruktu vyslovený fakt, podľa ktorého Poliaci vystupujú proti obetiam Putinovej agresívnej vojny.

Shemesh si svoju ideologickú polievočku prihrieva hneď dvakrát: jej svätý zápas totiž nezostáva len pri „solidarite“ voči ukrajinským ženám, jej boj je namierený za všeobecný zápas proti zákazom potratu – ide teda aj o Slovensko. V našom temnovekom parlamente sa totiž pravidelne objavujú zákony, ktoré by tento hrôzostrašný stav nastolili aj u nás, domnieva sa Shemesh. A tomu treba zabrániť.

Podľa jej logiky by Slovensko vlastne už nikdy nemohlo schváliť žiaden zákon obmedzujúci našu potratovú legislatívu, a to ani v prípade, že by bol za takýmto postojom väčšinový súhlas. Veď čo ak by vypukla vojna a tieto limity by obmedzili znásilnené ženy v okamžitom potrate? Progresívna „logika“ zrejme nemá žiadne limity.

Ani vojna a jej obete zjavne nie sú pre progresívcov tou červenou líniou, ktorú by nedokázali využiť pre svoju ideologickú propagandu.

Shemesh nám zrejme chcela povedať, že trpiacim ukrajinským ženám v Poľsku nepomáhajú samotní obetaví Poliaci – tí sa na svojich úbohých chránencoch len ideologicky priživujú –, ale pomáha im vlastne ona sama. Z pohodlia vlastnej obývačky.