Uznáva, že ceny energií sú vysoké, ale len aby pripomenula, aké dôležité sú investície do obnoviteľných zdrojov. Nakoniec však berie na milosť aj jadrovú energiu.

No hovoriť o európskej prosperite na pozadí rúcajúceho sa priemyslu a zadlžovania je dosť odvážne. Tvrdiť, že Európa je vďaka zbraňovým nákupom dnes bezpečnejšia, než bola pred vojnou na Ukrajine, ktorú pomáhala vyprovokovať, je číry nezmysel.

Problém s energiami nevznikol v Európe tým, že by ju „Rusko odrezalo od plynu“, ale presne naopak. Sama sa odrezala, o zvyšok sa postarali oné obnoviteľné zdroje. Obrana európskych demokracií je taká represívna, že o chvíľu už nebude čo brániť.

A „kognitívnu“ vojnu vedie tak úspešne, že namiesto poznatkov je verejný priestor skrz-naskrz presiaknutý propagandou. O stave Ukrajiny a jej „európskych hodnotách“ po štyroch rokoch vojny a domácich represiách radšej ani nehovorme.

Sľub o „riešení“ migrácie

Tým, ktorí nie sú úplne presvedčení, že európske problémy s migráciou sú vyriešené, sľubuje nový „Európsky rámec núdzovej reakcie“. Vychutnajme si každé slovo, ktorými túto dych vyrážajúcu inováciu predstavuje: bude aktivovaný iba na základe presne stanovených kritérií. A v týchto prípadoch umožní časovo obmedzenú a presne vymedzenú flexibilitu v štandardných postupoch.

Akékoľvek pochybnosti o schopnosti Bruselu rázne zakročiť proti migrácii strácajú týmito rozhodnými slovami opodstatnenie.

Ale asi sa úplne nevydarilo uplynulé leto, bolo veľmi horúco a príliš horelo. Vraj sa to už opakovať nebude. EÚ má svoje klimatické ciele, ktoré sa postarajú o nápravu, a Komisia už pripravuje európsku koordináciu hasičských zborov. Aj keby sme prijali pochybnú tézu, že za rast teplôt môžu emisie oxidu uhličitého z priemyslu a poľnohospodárstva, EÚ sa na nich globálne podieľa asi šiestimi percentami a zvyšok sveta sa k európskym klimatickým cieľom nepridáva. Aj keby ich zrazila na nulu, s pohybmi teplôt to ani nepohne. A hasiči? Celkom dobre si vedia naprieč Európou pomôcť aj bez Bruselu.

Leyenová je všeobecne majsterka vlamovania do oblastí, v ktorých nemá žiadne kompetencie a kde nemá čo robiť. Rozhovorila sa napríklad o umelej inteligencii: kde ju Brusel chce, kde zase nie. Pritom zostalo bokom, že v EÚ žiadne významné firmy z tejto brandže nie sú a že všetko podstatné sa odohráva v USA a Číne. Iste tam už netrpezlivo čakajú na bruselskú reguláciu.

Európska rada bezpečnosti ako hrozivý spolok pre vlastných členov

Už od svojho prvého nástupu na čelo Komisie sa však zo všetkého najradšej púšťa do európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Podľa formálneho rozdelenia kompetencií jej to nepatrí. Tým sa však už roky nijako neznepokojuje. V prejave napríklad ohlásila vznik akejsi európskej rady bezpečnosti, v ktorej by vedľa členských štátov zasadali aj Veľká Británia, Nórsko, Kanada a Ukrajina.

Teda akési NATO bez USA a Turecka, ale s Ukrajinou. Hrozivý spolok, ale predovšetkým pre vlastných členov.

Európskym progresivistom tak učarovali kanadské liberálne vlády, najprv Justin Trudeau, teraz Mark Carney, že Leyenová v prejave rovno ponúkla Kanade asociované členstvo v EÚ. Európske právo síce nič také nepozná, ale s tým si dnešné bruselské špičky hlavu nelámu.

Niekomu to v Bruseli predsa len trochu prekáža. Na medzinárodnej scéne by za EÚ mala hovoriť vysoká predstaviteľka pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Kaja Kallasová z Estónska. Odkedy nastúpila, cíti sa trochu hlúpo, pretože všetko podstatné, čo jej predchodcovia robili v súlade s európskymi zmluvami, preberá Leyenová.

Aj v tom poslednom prejave dostala facku. Leyenová spomenula, že v spolupráci s Kallasovou predloží novú bezpečnostnú stratégiu EÚ. Bezpečnostná stratégia pritom bývala výsostnou právomocou vysokého predstaviteľa a členských štátov, nikto z Komisie do toho nemal čo hovoriť. Ale pre Leyenovú plní Kallasová presne rolu, ktorú jej určila. Post vysokej predstaviteľky obsadila slabou figúrou z maličkého štátu, ktorú môže osekávať, ako sa jej zapáči.

Kallasová však tomu išla naproti. Niekoľkokrát sa pokúsila postaviť členské štáty pred hotovú vec: zahrala sa na Leyenovú bez toho, aby mala jej schopnosti a možnosti. Štáty jej viac-menej tolerovali zaťatú rusofóbiu, ktorá je už nejaký čas bruselskou mantrou, hoci aj tu už svojím odmietnutím niektorých sankcií dali najavo, že kvôli Ukrajine nehodlajú ešte viac ekonomicky krvácať.

Keď však začala svojimi neuváženými výrokmi poškodzovať vzťahy s Čínou a ešte viac komplikovať vzťahy s USA, posunula sa v bruselskom sebaklame o európskej výnimočnosti a nadradenosti tak ďaleko, že sa od nej dištancovali. Nielenže jej začiatkom septembra na poslednú chvíľu zhatili celkom nevinný pokus zriadiť skupiny seniorských poradcov k európskej bezpečnosti, ale už od leta zvažujú, ako jej ďalej obmedziť už beztak zúžený priestor.

Zavedenie európskych daní ako faustovský pakt

Predseda Európskej rady Costa je opatrnejší. Bývalý portugalský premiér a skúsený praktik koaličnej politiky je síce protokolárne najvyššie postaveným predstaviteľom EÚ, ale hlavu radšej veľmi nevystrkuje a sústreďuje sa na zákulisné manévre.

V súčasnosti obchádza Európu s návrhom európskych daní. Okrem iného údajne ide o uhlíkovú daň na importovaný tovar, daň z tabaku, emisných kvót, elektronického odpadu a obratu firiem.

Nemecko a ďalších čistých prispievateľov do rozpočtu Únie sa snažia presvedčiť, že príjmy z európskych daní umožnia znížiť príspevky z národných rozpočtov. Poľsku a ďalším čistým príjemcom vysvetľuje, že ak si chcú aj v budúcom rozpočtovom období (2028 až 2034) udržať bruselské peňazovody, musia kývnuť na nové zdroje.

V oboch prípadoch ponúka faustovský pakt: členské štáty si čisto rozpočtovo síce polepšia, ale EÚ vlastnými príjmami posilní na ich úkor. Konečný účet pritom rovnako platia európske firmy a spotrebitelia. Tým je celkom jedno, či ich zdaňuje vlastný štát alebo priamo Brusel.

Niektoré vlády to dávajú najavo. Najjasnejšie sa zatiaľ vyjadrila talianska premiérka Giorgia Meloniová, keď Costovi povedala, že žiadne nové európske dane nechce.

Bruselské monštrá sa dajú zahnať, ak bude Le Penová v Paríži a Weidelová v Berlíne

Jedna vec je vysmiať sa Kallasovej, iná odmietnuť Costu a zase iná pustiť sa do boja s Leyenovou. Komisia má páky a mechanizmy, ktorými vie umravniť kverulantov. O tom vie svoje aj Meloniová.

Jediný skutočný odpor môže prísť z Nemecka alebo Francúzska, v tom najlepšom prípade súčasne.

Ak chceme zahnať bruselské monštrá, potrebujeme Marine Le Penovú v Paríži a Alice Weidelovú v Berlíne.