Európa chce zelenú sebestačnosť, ale nevie, čo má pod zemou

Európska únia chce v priebehu niekoľkých rokov výrazne znížiť závislosť od dovozu surovín potrebných na výrobu elektromobilov, batérií, veterných turbín, polovodičov či pre obranný priemysel. Problémom je, že po desaťročiach slabého geologického prieskumu často nemá pripravené ani projekty, z ktorých by nové bane mohli vzniknúť.

Na rozpor medzi európskou ambíciou a priemyselnou realitou upozorňuje analytička Klubu 500 Diana Motúzová v najnovšom ekonomickom prehľade Kompas500. Opiera sa o júlovú analýzu Európskej investičnej banky (EIB), podľa ktorej politické ambície v oblasti kritických surovín predbehli pripravenosť konkrétnych projektov.

Ide o slabé miesto celej zelenej transformácie. Elektromobily potrebujú suroviny (lítium, meď, kobalt či nikel) na výrobu batérií, mnohé elektromotory zase vzácne zeminy, fotovoltika a elektronika kremík a ďalšie kovy. Európa teda môže reguláciou urýchľovať odchod od fosílnych technológií, materiály potrebné na ich náhradu však musí niekto najskôr vyťažiť a spracovať.

Do roku 2030 chce Únia ťažiť 10 percent

EÚ si v Akte o kritických surovinách stanovila štyri významné ciele. Do roku 2030 chce mať domáce ťažobné kapacity na úrovni najmenej 10 percent svojej ročnej spotreby strategických surovín, spracovateľské na úrovni 40 percent a recyklačné zas na úrovni 25 percent.

Zároveň chce dosiahnuť, aby pri žiadnej strategickej surovine nebola viac ako na 65 percent závislá od jednej tretej krajiny.

Cieľ má ekonomickú aj bezpečnostnú logiku. Kritické suroviny rozhodujú o fungovaní automobilového, energetického, elektronického aj obranného priemyslu a Európska komisia otvorene upozorňuje na dominanciu Číny v rôznych častiach dodávateľských reťazcov.

Otázkou teda nie je, či má Európa svoju závislosť znižovať, ale či si na to vytvorila podmienky skôr, než začala priemyslu určovať termíny zelenej transformácie.

Mohlo by Vás zaujímať Dva emisné svety. Kým Európa likviduje priemysel, Ázia vypúšťa čoraz viac uhlíka

Baňu nemožno prikázať nariadením

Motúzová upozorňuje na základnú časť procesu, ktorá sa v politických stratégiách ľahko stratí. Tvrdí, že surovinu treba najskôr nájsť.

Otvoreniu bane musí predchádzať geologický prieskum, vrty, potvrdenie zásob, ekonomické posúdenie projektu, získanie kapitálu a povoľovanie. Podľa údajov EIB trvá cesta od prvotného prieskumu k fungujúcej bani sedem až 21 rokov, pričom pri analyzovaných projektoch bol priemer približne 15,7 roka.

Do roku 2030 pritom zostávajú necelé štyri roky.

Tu vzniká prvý paradox európskej politiky. Brusel si stanovil cieľ pre rok 2030 v odvetví, ktorého investičný cyklus môže trvať podstatne dlhšie než obdobie medzi prijatím cieľa a termínom jeho splnenia.

Pri 17 kritických surovinách EÚ nedosahuje 10-percentný podiel vlastnej produkcie, ďalších 12 surovín sa v Únii momentálne neťaží vôbec, podotýka Motúzová s odkazom na analyzované údaje.

Z 200 miliónov majú byť dve miliardy

EIB zároveň odhaduje, že EÚ v súčasnosti investuje do prieskumu nerastných surovín približne 200 miliónov eur ročne. Na podporu svojich ťažobných cieľov by však investície počas nasledujúcich piatich rokov musela zvýšiť približne na dve miliardy eur ročne.

Únia pritom nechce celý účet zaplatiť zo spoločného rozpočtu. Stavia na kombinácii úverov Európskej investičnej banky, záruk finančného programu InvestEU, Inovačného fondu EÚ určeného na podporu nízkouhlíkových technológií, kohéznych a národných zdrojov a súkromného kapitálu.

EIB už vytvorila iniciatívu pre kritické suroviny a plán RESourceEU počíta s mobilizáciou troch miliárd eur z európskych zdrojov na projekty zamerané na rozvoj ťažby, spracovania a recyklácie kritických surovín a diverzifikáciu ich dodávok.

Aj tu však vzniká problém. Verejné záruky či lacnejšie úvery ľahšie podporia projekt, ktorého ekonomická perspektíva je už pomerne dobre známa. Európa však zaostáva najmä v skoršej a oveľa rizikovejšej fáze, ktorou je hľadanie ložísk.

Podľa EIB sa z približne 10-tisíc počiatočných prieskumných príležitostí dostane k fungujúcej bani iba jedna. Presvedčiť súkromný kapitál, aby vo veľkom financoval túto fázu, preto môže byť ťažšie než vyčleniť miliardy na už pripravené projekty.

Európa tak nepotrebuje iba niekoľko strategických projektov, ale dostatok preskúmaných lokalít, rizikový kapitál a ochotu investovať ešte predtým, než je isté, že ložisko bude ekonomicky využiteľné.

Austrália investovala 90-krát viac na obyvateľa

Rozdiel oproti tradičným ťažobným ekonomikám je výrazný. V roku 2024 pripadalo podľa údajov citovaných Motúzovou na Kanadu približne 20 percent svetových investícií do geologického prieskumu. Na Austráliu zasa 16 percent a na celú EÚ iba tri percentá.

Ešte väčší rozdiel ukazuje dlhodobý prepočet. V rokoch 1997 až 2024 investovala Austrália do prieskumu priemerne 45,46 amerického dolára na obyvateľa ročne, Kanada 35,56 dolára a EÚ približne 50 centov. Austrálska hodnota bola teda oproti Únii približne 90-násobná.

Európa pritom nie je chudobná na suroviny, no geologický prieskum nie je rovnomerný. Až 75 percent prieskumného vŕtania v EÚ sa podľa údajov citovaných Motúzovou sústreďuje vo Švédsku, Fínsku, Španielsku a Írsku.

Európa zrýchľuje až druhú etapu cesty

Ďalším problémom je povoľovanie. Motúzová na základe štúdie EIB uvádza, že povolenie na geologický prieskum môže v Európe trvať dva až sedem rokov alebo aj dlhšie, zatiaľ čo vo vybraných konkurenčných jurisdikciách často jeden až dva roky.

EÚ sa tento časový problém pokúša riešiť. Nariadenie Critical Raw Materials Act (CRMA) zavádza pre strategické projekty jednotné kontaktné miesta a kratšie povoľovacie lehoty. Pri strategických ťažobných projektoch má byť povoľovacia lehota obmedzená na 27 mesiacov, pri spracovaní a recyklácii na 15 mesiacov.

Je v tom však háčik. CRMA síce členským štátom ukladá vypracovať národné programy geologického prieskumu kritických surovín, lenže samotné prieskumné projekty nemôžu získať zvýhodnený status strategického projektu, a teda ani zrýchlené povoľovanie.

Európa tak zrýchľuje cestu perspektívnych projektov k ťažbe, no najprv musí nájsť a preskúmať ložiská, z ktorých takéto projekty vzniknú. A to jej momentálne trvá príliš dlho.

Zelený paradox

Surovinová politika Únie zároveň naráža na širší problém spojený s jej zelenými ambíciami.

Brusel chce rýchlejšiu elektrifikáciu dopravy, obnoviteľné zdroje, batériové úložiská a modernizáciu energetiky. Tieto technológie však vytvárajú dopyt po kovoch a nerastoch, ktorých získavanie so sebou prináša environmentálne náklady.

Ak nechce tieto náklady akceptovať doma, nezmiznú. Presunú sa za jej hranice spolu s ťažbou a spracovaním, pričom Európa príde aj o časť pracovných miest a strategickej kontroly nad dodávateľským reťazcom.

Práve tu sa zelená politika dostáva do paradoxu. Únia chce spotrebúvať technológie nevyhnutné pre zelenú transformáciu, no desaťročia nevytvárala dostatočné podmienky na získavanie surovín, z ktorých sa vyrábajú.

Neznamená to rezignovať na environmentálne štandardy. Znamená to priznať, že priemyselná transformácia má fyzické vstupy, investičné cykly a náklady, ktoré nemožno skrátiť politickým rozhodnutím.

Mohlo by Vás zaujímať Ak chce Európa konkurovať, potrebuje viac ako iba lacnú energiu

Záver EIB je pragmatický. Banka nežiada iba viac peňazí do tejto oblasti. Za potrebné považuje jednoduchšie a predvídateľnejšie povoľovanie, kvalitnejšie geologické dáta, finančné stimuly a lepšie podmienky pre súkromný kapitál.

Európa si totiž môže stanoviť, že v roku 2030 bude schopná sama vyťažiť 10 percent svojej spotreby strategických surovín. Môže určovať tempo rozvoja elektromobilov, batérií či obnoviteľných zdrojov. No ak cesta od prieskumu k bani trvá v priemere takmer 16 rokov a Únia desaťročia investovala do hľadania surovín zlomok toho, čo Kanada či Austrália, ďalší ambiciózny cieľ to sám osebe nevyrieši.