A čo keď už je na mierovú iniciatívu neskoro?

Požiadavka na stopku zbraní pre Ukrajinu je prirodzene sporná, najmä v tejto chvíli. Ak by sa Scholz a ešte viac predáci ďalších západných štátov, ktoré zbrane a vojenskú expertízu dávajú Ukrajine ešte oveľa ochotnejšie, k žiadostiam o ďalšie a ďalšie zbrane otočili chrbtom, stojí Volodymyr Zelenskyj na štarte veľkej bitky o Donbas, ktorá sa oproti doterajšiemu vedeniu vojny bude odohrávať v otvorenom teréne, bez šance.

Ale, ako konštatujú signatári listu, bez šance je aj tak: „Napriek priebežným hláseniam o úspechoch Ukrajincov je ukrajinská armáda oveľa slabšia ako ruská a sotva má šancu túto vojnu vyhrať. Cenou za dlhší vojenský odpor bude – a to nezávisle od prípadného úspechu – ešte viac zničených miest a dedín, ešte väčšie obete v radoch ukrajinského obyvateľstva.“ To je, bohužiaľ, evidentná pravda, a bola evidentná od začiatku – napriek predchádzajúcim odhadom západných analytikov, že ruskej ofenzíve na Ukrajine došiel dych a že okupačné vojská už kolabujú.

Prečo sa iniciatívy skončili?

Otvorený list Scholzovi tiež správne pripomína, že v jednej chvíli už prezident Zelenskyj vyšiel v ústrety najzásadnejším ruským požiadavkám, ktorými sú neutralita Ukrajiny a záväzok nevstúpiť do NATO, kvôli čomu sa zrejme Putin odhodlal spustiť vojnu, a tak prejavil ochotu rokovať o Kryme a tiež o Donecku s Luhanskom. Prečo, čudujú sa signatári, na to nenadviazať skôr, než bude neskoro a vojna dvoch susedov eskaluje vo vojnu svetovú, ak nie jadrovú?

A skutočne, prečo sa vlastne pred troma týždňami spravodajstvo o mierových rokovaniach Moskva-Kyjev náhle skončilo? Posledné dni marca vyzerali v rámci možností nádejne. Potom, 3. apríla, prišli správy o masakri páchanom ruskými vojakmi v Buči pri Kyjeve tesne predtým, než ju 30. marca vypratali. Ukrajinská vláda Buču vyhlásila za Srebrenicu tejto vojny.

Tamojší starosta a neskôr vláda odhadli počet zavraždených civilistov na viac ako tristo. Číslo ďalej rástlo, v polovici apríla BBC hlásila viac ako päťsto mŕtvych. Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva v správe z piatku k Buči uvádza, že tam jeho ľudia zdokumentovali zhruba päťdesiat „nezákonne zabitých“ civilistov. Nemenovaný analytik, ktorý má v americkom vojenskom spravodajstve na starosti analýzu diania na Ukrajine, zase pred dvoma týždňami magazínu Newsweek povedal, že o Buču sa 36 dní zaryto bojovalo, pričom front sa prelieval – čiže nie všetci mŕtvi zdokumentovaní v katastri obce museli byť obeťami masakru civilného obyvateľstva.

Stále teda platí, že nevieme, čo sa v Buči presne odohralo. (Citovaná správa OSN je k ruskej armáde veľmi kritická.)

Druhá fáza vojny až po hranice s Rumunskom

Ale každá významnejšia snaha o rokovanie sa po Buči skončila. Kyjev – rovnako ako my na Západe – asi podľahol zvodnej predstave, že vypratanie pozícií okolo Kyjeva je začiatkom ruského debaklu. Americký prezident Joe Biden svojho ruského náprotivka Putina po Buči niekoľkokrát označil za vojnového zločinca. S vojnovými zločincami sa rokovať azda ani nesmie.

A čo sa medzitým deje na fronte? Zelenskyj síce udržuje optimizmus, s dostatkom zbraní vraj jeho armáda bude schopná dobyť všetky okupované územia späť. Ale napríklad doteraz ohľadom výsledku vojny na Ukrajine taký suverénny Boris Johnson po prvýkrát pripustil „realistickú možnosť“, že Rusko vyhrá. Samozrejme, dodáva britský premiér, Rusi nikdy neporazia ducha ukrajinského ľudu, a my Briti ich až do chvíle porážky budeme zásobovať zbraňami.

S históriou dobre oboznámený Johnson si je určite vedomý toho, že vojna často nadobúda akúsi vlastnú dynamiku. Možno práve sem patria piatkové hrozné slová ruského generálmajora Rustama Minnekajeva, že vojnovým cieľom začínajúcej druhej fázy tejto vojny je okrem Donbasu celá južná Ukrajina, teda zrejme celé pobrežie Čierneho mora vrátane Odesy a až k hranici s Rumunskom.

Je to „len“ taktický vojenský cieľ, alebo aj politický? Potom by však odpor národa, ktorému sa štát scvrkol a z morského sa stal suchozemským, bol naprogramovaný, a to navždy. Nikto trochu normálny by potom už po Ukrajine žiadne apely, nech zloží zbrane a ponáhľa sa konať, nikdy nemohol žiadať. Vyhliadky sú preto chmúrnejšie ako pred mesiacom, keď bolo týždeň pred Bučou. Mierovým výzvam, ako je otvorený list Scholzovi, sa najskôr dá vytýkať len oneskorenie.

Text vyšiel v novom vydaní týždenníka Echo, vychádza so súhlasom redakcie.