Makó a Beňa v kauze Pčolinský vraj nemôžu klamať. A prečo by nie?

Pčolinského obhajoba bola spočiatku – kým ešte on sám sedel v base – veľmi zvláštna. Popierala nielen úplatok pre neho samého, ale spochybňovala aj samotné priznanie Makóa a Beňu. Obhajoba vtedy navyše zdôrazňovala, že samotný Zoroslav Kollár úplatok poprel.

Pčolinský pritom dlhodobo považoval Kollára za vážneho zločinca, ostatne, preto ho aj dal ako šéf tajnej služby sledovať a monitorovať. A potom jeho obhajoba tvrdí, že ak Kollár popiera, že odovzdal nejaké drobné „všimné“, určite hovorí pravdu? Už vtedy bolo zjavné, že takémuto naratívu nik neuverí. 

Lenže dnes sme o kus ďalej. Už ani Pčolinský a jeho obhajoba nespochybňuje, že Makó a Beňa úplatok prevzali. Vieme, že Beňa v zmysle zadania úplatku vo funkcii námestníka SIS aj konal, keď zastavil odposluch „dreveného“ mobilu Zoroslava Kollára. Aj Kollár sám sa medzičasom k odovzdaniu úplatku priznal.

Avšak dôkaz, že úplatkárska línia siahala až po Pčolinského, stále neexistuje.

Pčolinský skončil na pol roka v kolúznej väzbe, ktorá v právnom štáte slúži na to, aby sa čo najskôr zozbierali dôkazy proti nemu, keďže bez odsúdenia je stále nevinným človekom. Neskôr sme sa dozvedeli, že obžaloba za pol roka nedokázala získať žiaden ďalší dôkaz o jeho vine a ešte šokujúcejšie bolo zistenie, že ho vlastne ani poriadne nehľadala.

Obhajoba dlho upozorňovala, že hoci Pčolinský hnije v kolúznej väzbe, celé mesiace sa nevykonávajú ani len výsluchy základných svedkov. A tak bol Pčolinský zásahom generálnej prokuratúry nielen prepustený z nezákonnej väzby (čo bolo v poriadku), ale jeho stíhanie bolo týmto zásahom zhora rovno zastavené.

Strhla sa voči tomu vtedy vlna odporu, keďže médiá a prokurátor žiadali, aby Pčolinský svoju nevinu dokázal až pred súdom. To je v poriadku. Ale Pčolinský by bol pred súdom pre nedostatok dôkazov zrejme tak či tak oslobodený. Nebolo však zjavné, prečo prokuratúra a jej tlačové oddelenie (naše mienkotvorné denníky) naďalej trvajú na tom, aby na neurčito, možno aj ďalší rok, sedel vo väzbe. Tajuplné dôvody, prečo ho tam prokuratúra chcela mať za každú cenu, dodnes nie sú známe a nám sa o nich nechce špekulovať.

Pravdepodobnosť, že voči Pčolinskému existuje nejaký nový, pre verejnosť zatiaľ neznámy dôkaz, je veľmi malá. Doteraz totiž platilo, že všetko, čo má prokuratúra proti Pčolinskému, majú okamžite aj médiá. 

A keďže okrem priznaní a svedectiev Makóa a Beňu dodnes nie je známy žiaden nový dôkaz, ktorý by svedčil o Pčolinského vine, prokuratúra pristúpila na zvláštnu mediálnu hru: za dôkaz sa najnovšie považuje to, že Makó a Beňa vraj nemajú dôvod klamať, keď Pčolinského „namáčajú“. A médiá to za dôkaz naozaj považujú, Pčolinský je skrátka vinný a basta. 

Keď však nazrieme bližšie, nejde o žiaden fakt, a už vôbec nie dôkaz, ale ide skôr o túžobné presvedčenie až vierovyznanie.

Priznanie Zoroslava Kollára sa v „nezávislých“ médiách „rešpektujúcich“ prezumpciu neviny, ktoré Pčolinského už dávno uznali za jednoznačne vinného, považovalo za víťazoslávne potvrdenie ďalšieho úspechu svätého boja za očistu krajiny (pripomeňme, že išlo o úplatok 20-tisíc eur, ktorého účel – zastavenie sledovačky – sa navyše ani nezrealizoval).

V eufórii, že Pčolinský to má vďaka Kollárovmu priznaniu zaiste zrátané, sa úplne pozabudlo, že Kollárova výpoveď môže nahrávať aj presne opačnej interpretácii. Kollár totiž priznal iba odovzdanie peňazí Makóovi, ale vraj nevedel, pre koho sú určené a vlastne ani to, za čo presne má daná odmena byť. Mal ho k tomu dotlačiť sám Makó, ktorý si u neho robil „očko“.

„Prečo by si Makó a Beňa mali vymýšľať o Pčolinskom?“ presviedča nás prokuratúra a médiá ochotne prikyvujú. Prokuratúra vlastne tvrdí, že neexistuje žiaden, ani hypotetický, dôvod, prečo by si zločinec mal priznávajúcu výpoveď prispôsobovať vo svoj vlastný prospech.

Presne takáto možnosť ale v skutočnosti existuje. Z trestnoprávneho hľadiska, respektíve z hľadiska spolupráce s políciou, nie je totiž jedno, či ste sa zločinu zúčastnili len ako pešiak v pozadí alebo ste jeho iniciátorom, prípadne vaša pozícia bola priamo na vrchole skutku. Ak majú Beňa s Makóom pri svojej interpretácii udalostí pravdu, potom najväčšiu trestnoprávnu zodpovednosť za tento zločin nesie Kollár (iniciátor úplatku) a Pčolinský (vrchol zločinu z pozície šéfa tajnej služby).

Beňa s Makóom sa síce priznali, ale skutok opísali tak, aby na ňom niesli čo najmenšiu vinu, ktorú si pritom aj tak odpracujú „kajúcnym“ priznaním a udaním vyššej štruktúry. Vďaka čomu vyviaznu s podmienkou, a nie s osemročným trestom.

Ak má však pravdu Zoroslav Kollár, ktorý sa k úplatku priznáva inak, ako ho opisuje Makó, v takom prípade iniciátorom zločinu bol vlastne Makó. A ak má pravdu Pčolinský, že sa na skutku nezúčastnil, tak vrchol tohto zločinu je Beňa, a nie Pčolinský.

Naozaj teda Makó s Beňom nemajú žiaden dôvod klamať, respektíve zavádzať?

Táto úvaha nie je dôkazom, že tomu tak je. Nepopiera ani to, že aj Kollárova výpoveď zjavne sledovala jeho vlastný prospech, respektíve cieľ „priznať“ sa s čo najmenšími stratami.  

No ukazuje, že presvedčenie vyšetrovateľov a médií o tom, že kriminálnici Makó a Beňa nedokážu klamať, kým Pčolinský klame po celý čas, nemôže byť považované za fakt ani dôkaz. Obzvlášť zarážajúce na tom je, že celé stíhanie a (verejné) odsúdenie Pčolinského je vlastne postavené na tomto vierovyznaní.

Je tu pritom ešte ďalší možný motív. Beňa odovzdal polícii 20-tisíc eur z úplatku. Ak ale druhú polovicu nedal Pčolinskému, tak Beňova peňaženka je stále v pluse 20-tisíc. Predstavte si to: ste právoplatne odsúdený, nejdete do väzby a ešte ste zarobili sumu, akú si mal prilepšiť obvinený Pčolinský. Stačilo sa priznať a namočiť niekoho iného – komu za to hrozia roky za mrežami. To znie ako pozvánka a návod, ako sa stať zločincom s garanciou takmer nulového rizika.

Aj takéto bizarné dôsledky môže mať tunajšia prax „kajúcnikov“ odtrhnutá od akýchkoľvek zmysluplných pravidiel. 

Ak sú vyšetrovatelia naozaj schopní nájsť voči Pčolinskému dôkazy, tak nech to už konečne urobia a podľa práva ho aj odsúdia. Tak ako sa to robí v právnom štáte, aby sme aj my tu dole mali istotu, že sme nevymenili jedných kovbojov za druhých. Ak toho ale schopní nie sú, tak nech verejnosť už láskavo naďalej neterorizujú týmto pračudesným prípadom, ktorým nás de facto presviedčajú, že pre očistu krajiny je odsúdenie Pčolinského dôležitejšie než stíhanie obrích mafiánskych zločinov.