V čele nemeckého zbrojenia stoja zelení pacifisti

Ruská invázia na Ukrajinu zmenila v mnohých európskych krajinách mnoho vecí, nikde inde však vojna nezasiahla jadro štátnej a národnej identity tak výrazne ako v Nemecku. O hlbokej vnútornej premene Nemecka píše Martin Leidenfrost.

Nemecká ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková v Moskve. Foto: Baerbock/FB

Krajina sa po civilizačnej katastrofe nacizmu mentálne demilitarizovala, postvojnové elity sa zvlášť po nástupe generácie 68-ičkarov definovali ako pacifistické, v domovine pruského parádneho kroku sa stratili vojenské znalosti. Je to cítiť v debate o dodávaní ťažkých zbraní na Ukrajinu: je smrteľne vážna a nevídane vášnivá, v jednej chvíli mohla dokonca ohroziť novú vládu Olafa Scholza. Vedú ju väčšinou ľudia, ktorí dotyčné zbrane nevideli ani len z diaľky.

Tu sa vyžaduje disclaimer: autor článku, hoci je Rakúšan, plne zapadá do obrazu. Vojensky je nekompetentný, strieľať nevie, na začiatku vojny ešte netušil, ako vyzerá húfnica. Hoci už desaťročia nie je pacifistom, v mladosti ním pod vplyvom výchovy v kláštornej škole bol. V armáde neslúžil, vybral si alternatívnu civilnú službu Zivildienst. Nebol som preto žiadnym exotom, v niektorých ročníkoch sa pre civilku rozhodlo viac chalanov ako išlo na vojenskú službu. Skrátka, rozpačitosť nemeckej verejnosti je aj rozpačitosť autora.

Nemecko po vojne skoncovalo s duchom pruského, veľkonemeckého militarizmu. A to dôrazne. Územie bývalého Pruska bolo rozdelené medzi Poľsko a východné Nemecko, NDR bolo okupované Sovietmi. Projekt prevýchovy západných Nemcov, za ktorým stáli najmä okupačné mocnosti USA a Veľká Británia, sa tiež podaril. Nemci sa naučili bojovať so šekovou knižkou a prenikavou silou ekonomiky. Nová armáda novej Spolkovej republiky je „parlamentná“, môže byť nasadená iba so súhlasom väčšiny poslancov Spolkového snemu. Počas studenej vojny cieľový stav približne 495-tisíc vojakov v armáde, avšak so zjednotením, to jest so zväčšením krajiny, muselo Nemecko paradoxne zmenšiť. V zmluve „dva plus štyri“ bol stanovený limit 370-tisíc vojakov, toto ustanovenie je podľa medzinárodného práva záväzné aj dnes, v praxi sa však Bundeswehr scvrkol hlboko pod tento horný limit. Druhá Merkelovej vláda zrušila v roku 2011 základnú vojenskú službu, odvtedy profesionálnu armádu dopĺňa už len mikroskopický kontingent dobrovoľných záložníkov.

Znamená to, že väčšinový Nemec, zvlášť ten z mladších bojaschopných ročníkov, v živote nemal s vojenčinou dočinenia. K tomu je vojsko desaťročia podfinancované. Ťažko sa nájde vojenský analytik, ktorý by tvrdil, že Nemecko je v prípade prepadnutia schopné sa brániť. Za to sa Bundeswehr už päť rokov pýši transrodovou veliteľkou práporu. Prerodená komandantka, ktorý urobil vojenskú kariéru pod menom Marc Biefang, si vybrala zvučné ruské meno „Anastasia“.

24. februára sa Nemci z tohto krásneho sna zobudili. Holubičí novonárod si zmätene pretiera oči a háda sa – s tými najvyššími moralizujúcimi rečami – o ťažkých zbraniach. Len málo sa pritom rieši 100-miliardový program vyzbrojovania, ktorý kancelár Scholz ohlásil na štvrtý deň Putinovej invázie. Všetky oči sa upierajú na nemecké tanky, ktoré by mohli putovať na ukrajinský front. Scholz bol úprimne presvedčený, že Nemecko týmto krokom riskuje, že sa stane stranou konfliktu, a preto varoval explicitne pred treťou svetovou vojnou. Zistil, že má proti sebe menšiu časť vlastnej strany, obidvoch koaličných partnerov a väčšinu Spolkového snemu. Podriadil sa.

Spoločenská debata tým ale len začala. Vznikla petícia, ktorá sa obracia na kancelára otvoreným listom s výzvou, že Scholz by mal dodávanie ťažkých zbraní predsa len stopnúť. Hlavnou protagonistkou je feministická ikona Alice Schwarzerová, ktorá robí už 45 rokov šéfredaktorku ústredného orgánu bojovného feminizmu Emma. Schwarzerová si získala v posledných rokoch uznanie aj niektorých mužských konzervatívcov, ako generálka starej dobrej bitky pohlaví (nie rodov) sa totiž začala vyhraňovať voči imigrácii mužských moslimov a voči transrodovej ideológii. Podpísaní „naliehavo“ žiadajú, aby Scholz urobil „všetko pre to, aby sa čo najskôr dosiahlo prímerie; kompromis, ktorý by mohli prijať obe strany“. Existuje „hranica“ s „mierou ničenia a ľudského utrpenia ukrajinského civilného obyvateľstva“, píšu signatári ďalej: „Dokonca aj oprávnený odpor proti agresorovi je v určitom momente neznesiteľne neprimeraný.“ Schwarzerovej petícia utŕžila ostrú kritiku. Súťaží s ňou protipetícia, ktorá vyzýva Scholza na neodkladné zaslanie ťažkých zbraní ukrajinskému odboju.

Do očí bije generačná priepasť, ktorá sa otvára medzi dvomi tábormi. So zdržanlivým článkom v Süddeutsche Zeitung sa ozval doyen nemeckej filozofie, 92-ročný Jürgen Habermas. V druhom tábore videl „morálne rozhorčených žalobcov“ a obhajoval – ešte pred Scholzovou otočkou – „reflektujúcu“ vládu, „ktorá sa nechce stať účastníkom vojny na pozadí potenciálnej jadrovej hrozby zo strany Ruska“. Ukrajinský prezident Zelenskyj podľa Habermasa „vie niečo o sile obrazov" a „premenil politické omyly a nesprávne rozhodnutia predchádzajúcich spolkových vlád na bezprostredné morálne vydierania“. Tak ako Habermas, narodila sa drvivá väčšina signatárov počas alebo dokonca pred druhou svetovou vojnou. Sú medzi nimi veľký spisovateľ Martin Walser, veľký intelektuál Alexander Kluge alebo starí protestní pesničkári, o ktorých národ netušil, že sú ešte nažive, Konstantin Wecker a Reinhard Mey.

Jürgen Habermas. Foto: Europa Pont/wikimedia, CC BY 2.0

Aj pod protipetíciu sa podpísali zvučné mená nemeckého myslenia, rolu matuzalema tu hrá 67-ročný viedenský eurofederalista Robert Menasse, signatárom dominujú päťdesiatnici a štyridsiatnici ako autor bestsellerov Daniel Kehlmann. Dá sa predpokladať, že oba tábory majú v obyvateľstve približne rovnakú podporu, v médiách to však vyzerá inak, novinársky mainstream je vášnivo za vyzbrojovanie Ukrajiny. Schwarzerovej najčastejšie vyčítajú, že práve ona ako feministka žiada od obete znásilnenia (teda od Ukrajincov), aby sa dohodla s násilníkom na kompromise. Schwarzerová na to odpovedá: „Ponižovanie zjavne rozbesneného protivníka, akým je Putin, je veľmi, veľmi nebezpečné. Ženy sú viac zvyknuté na ponižovanie, ak to môžem ako žena povedať. Ale ponížení muži a ponížené národy sú nebezpečné. Nemecko sa po roku 1919 cítilo Versaillskou zmluvou veľmi ponížené. Poznáme dôsledky.“

Politická bitka o dodávky zbraní sa odohráva hlavne na osi Scholz – Zelení. Áno, proti opatrnému kancelárovi stojí neochvejný front politickej strany, ktorá má svoje korene v mierovom hnutí počas druhej polovice studenej vojny. Z týchto protiamerickích pacifistov, ktorí vo veľkých húfoch vykrikovali Sonne statt Reagan, „Slnko namiesto Reagana“ a Frieden schaffen ohne Waffen, „Budovať mier bez zbraní“, sú dnes najoddanejší predstavitelia diametrálne opačnej línie. Keď autor tohto článku niekde pred rokom tvrdil, že nemeckí Zelení by najradšej bombardovali Moskvu, mohli to čitatelia považovať za prehnanú hyperbolu – dnes je to blízke realite.

Oba tábory – to treba priznať – sú si celkom dobre vedomé, že v hre sú tie najvyššie stávky. Nemecká vláda sa ocitla, ako sa svojho času vyjadril Max Weber vo svojom prejave o profesii politika, medzi „diabolskými silami“ v polárnej noci „ľadovej temnoty a krutosti“. Ide potenciálne o vojnu a mier, prinajmenšom o najvážnejšiu skúšku novej „semaforovej“ koalície zo sociálnodemokratickej SPD, Zelených a stredopravo-liberálnej FDP. Opozičná CDU vrazila klin do koalície: prišla s návrhom parlamentného uznesenia (dodávanie ťažkých zbraní Ukrajine), ktorý bol Scholzovi proti srsti, Zeleným a liberálom ale lahodil. Niežeby akútne hrozil pád vlády, v prípade takejto parlamentnej porážky by však Scholz – ktorého dve tretiny Nemcov beztak vnímajú ako slabého lídra – zostal s pošramotenou autoritou. Výsostne racionálny technokrat Scholz radšej cúvol a podporil s vlastnou koaličnou väčšinou rozhodnutie, ktorého sa on osobne bojí. Medzi rozbuškou tretej svetovej vojny a mierom v koalícii si vybral pokoj vo vlastnej vláde.

Konflikt tým vyriešený nie je, lebo zatiaľ je ešte veľmi málo (alebo takmer nič) z nemeckých zbraní reálne na ceste na Ukrajinu. Ukrajinský veľvyslanec v Berlíne Andrij Melnyk, najostrejší bič na nedostatočne proukrajinských nemeckých činovníkov, napríklad tvrdí, že 1,3 miliónový miništát Estónsko doteraz dodal Ukrajine zbrane vo vyššej hodnote ako 83 miliónové Nemecko. Aj keď to nemusí byť pravda, faktom je, že tento bonmot sa rýchlo chytil. Od podpisu Joea Bidena po dodanie zbraní na Ukrajinu uplynulo len 48 hodín, kým v Nemecku to trvá skôr 48 dní. Nanajvýš nejasné je, čo presne chce Semafor na Ukrajinu poslať. Každý pokus o naloženie zopár hrdzavých tankov môže nanovo rozdúchať vášne.

Líder opozície Friedrich Merz sa snaží zo škriepok v koalícii ťažiť. Starý atlantista má na to dobré predpoklady. S výnimkou saského premiéra a trošku zdržanlivejšej bavorskej sestry CSU, je jeho CDU dnes za tvrdú protiputinovskú líniu. Merz išiel tam, kam Scholz (kvôli urážke nemeckého prezidenta Steinmeiera z ukrajinskej strany) nešiel, do Kyjeva a mestečka Irpiň a veselo atakuje Scholza: „Spolkový kancelár hádže jednu dymovú sviečku za druhou. Zakrýva, zatajuje, hovorí len polovicu pravdy." Scholz vraj „rýchlo stratil dôveru národnej a medzinárodnej verejnosti“. Kancelár podľa Merza „váha, váha a príliš berie do úvahy ruskú sieť v SPD“.

Na druhej strane má Merz čo zakrývať. Bola to kancelárka z jeho CDU, ktorá dostala Nemecko do prekliatej závislosti od ruského plynu a ktorá najdlhší čas doslova vyhladovala Bundeswehr. Práve Merkelová eskalovala degradáciu vojska tým, že nasadila na ministerstvo obrany straníčku, ktorá vlastným vojakom nedôverovala a ktorá aj preto minula stovky miliónov na externé poradenské služby. Bola to najväčšia – a dodnes nevyjasnená – kauza Ursuly von der Leyenovej.

Chronická podozrievavosť viacerých ministeriek obrany voči vlastnej armáde nie je maličkosť – vrchným veliteľom parlamentnej armády totiž nie je ako inde hlava štátu, ale spolkový minister obrany. Iba v prípade obrany prechádza najvyššie velenie na kancelára. Aj to je poučenie z nacizmu. Nové Nemecko nikdy nedáva príliš veľa moci do jedných rúk.

Nápadné je, že stupňovanie nemeckého boja s ruskou armádou pochádza do značnej miery od občas predtým už odpísaných semaforových politikov z druhého radu, ktorí chytili s ukrajinskou vojnou druhý dych. Kľúčovou pri tom bola cesta predsedov troch výborov Spolkového snemu na západnú Ukrajinu. Spolu tam zavítali predseda výboru pre záležitosti Európskej únie Anton Hofreiter (Zelení), predseda zahraničného výboru Michael Roth (SPD) a predsedníčka výboru pre obranu Marie-Agnes Stracková-Zimmermannová (FDP). Všetci traja sa z Haliče vrátili zapálení a hnali debatu smerom k vyzbrojovaniu Ukrajiny.

Šedivej veteránke Strackovej-Zimmermannovej sa dokonca podarilo, že vyburcovala liberálov k nadšenému revu. V tomto spolku distingvovaných advokátov a zubárov to bolo niečo nevídané, v FDP sa najvyhrotenejšie emócie obyčajne spájajú s odpočítateľnými položkami pre živnostníkov. Mladého predsedu, ministra financií Christiana Lindnera, postihla smola, že sa nemohol zúčastniť zjazdu vlastnej strany – chytil na ceste v USA koronu a mohol iba spotený rečniť z washingtonskej karantény. Potlesk delegátov po Lindnerovom prejave znel trochu vynútene. Úplne iné boli reakcie na reč nie príliš významnej 64-ročnej Strackovej-Zimmermanovej. K sankciám povedala: „Škody pre Nemecko nie sú nikdy také veľké ako škody, ktoré pre naše európske hodnoty znamená anektovanie Ukrajiny Ruskom.“ Keď na záver zvolala „Nech žije sloboda! Nech žije Európa!“ a v ukrajinčine „Slava Ukrajini!“, vyskočili delegáti na nohy a tlieskali v stoji. V tej chvíli bola šéfkou ona.

Foto: Marie-Agnes Strack-Zimmermannová/FB

Podobná metamorfóza sa stala zelenému poslancovi Hofreiterovi. Večne dlhovlasý hipisák nemal s vojenčinou nič, je biológ s doktorandskou prácou o rastlinnom rode Bomarea, normálne by sa mal stať spolkovým ministrom pôdohospodárstva. Ibaže Zelení sú stranou feministickou a Hofreiter sa narodil s nesprávnym pohlavím. Ukrajinská vojna z neho urobila hviezdu. Keď mu vyčítajú, že koná príliš pod vplyvom emócií, odpovie: „Čo je emotívne na snahe zastaviť vyhladzovaciu vojnu a brániť demokraciu?“ Tento milovník rastlín odrazu hovorí, ako keby si tajne dorobil titul z vojenskej stratégie. V jednej diskusnej relácii začal svoje vyjadrenia priznaním, že „akože nie som absolútny vojenský expert", len aby pokračoval: „Poľsko má PT91, čo sú T72 so zvýšenou bojovou hodnotou“, Nemecko má zase bojové vozidlá pechoty Marder, „ktoré sú obzvlášť dôležité pre boj na juhu“, pretože si so sebou môžete vziať „osem alebo deväť pešiakov“, a mimochodom, dôležitá je aj ťažká ostreľovacia puška „G82, ktorá má 12,7 mm projektil“, s ktorou môžete rozbiť obrnené vozidlá ruskej Národnej gardy. V istom momente moderátor poznamenal: „Na to, že nemáte ani potuchy, sa vyznáte celkom dobre.“

Rozdiel medzi Zelenými a inými nemeckými stranami je, že týpek ako Hofreiter v druhej najväčšej koaličnej strane nepôsobí ako exot s profilovou neurózou, ale je na jednej vlne s celým radom funkcionárov, ktorí obsadili niektoré kľúčové pozície v aparáte semaforovej vlády.

Niektorých Nemcov prekvapuje, že sa práve Zelení tak krištáľovo jasne vyfarbili ako nová avantgarda starého prekonaného militarizmu. Je to pochopiteľné, nie každý volič má kapacitu na to, aby sa ponoril do mentálnych životopisov straníckeho establišmentu, šokujúca „premena“ sa dala ale predvídať dávno.

Kľúčovú kompetenciu pre dovolenie exportu zbraní má ministerstvo hospodárstva a klímy, ten úrad zastáva zelený vicekancelár Robert Habeck. Habeck už dlho pred vojnou navštívil demarkačnú líniu v Donbase a už vtedy žiadal vyzbrojovanie Ukrajiny. Do kľúčovej funkcie štátneho tajomníka posadil Svena Giegolda, o ktorom v strane vedeli, že je hlboko veriacim evanjelikom. To, ako Giegold myslí o otázke vyzbrojovania, sa vie až teraz – myslí rovnako ako minister. V parlamente pripravila zmenu paradigmy podpredsedníčka frakcie, mladučká sympaťáčka s piercingom a červenými vlasmi. Ani v strane všetci netušili, že rodená Poľka Agnieszka Bruggerová má slabosť pre armádu a je špecialistkou v oblasti námorných vrtuľníkov. Teraz sa to dozvedeli. A teraz sa to hodí.

Samozrejme, pôda pre militantný pacifizmus bola pripravená oveľa skôr. Nie náhodou to bol zelený minister zahraničných vecí Joschka Fischer, ktorý viedol Bundeswehr do prvej vojny Spolkovej republiky, keď sa Nemecko v roku 1999 zúčastnilo na bombardovaní Juhoslávie. Ako vtedy, aj teraz jemnocitní esejisti trvajú na tom, že použitie zbraní je prípustné výlučne v prípade „katastroficky výnimočnej situácie“. Ukazuje sa ale, že výnimočná katastrofa sa deje každú chvíľu.

Bolo to po Srebrenici, keď Joschka Fischer zmenil zelenú paradigmu. Dovtedy sa holokaust uvádzal ako ospravedlnenie nemeckého pacifizmu, odvtedy Auschwitz núti Nemcov zastaviť zverstvá aj vojensky. Aj dnes, počas ukrajinskej vojny, Fischer hovorí, že „nemecká spoločnosť musí svoj inštinktívny pacifizmus prehodnotiť“. Polovicu národa treba ešte presviedčať, Zelených už nie.