Rusku hrozí úpadok, nie však rozpad

Motyl vo svojich záveroch vychádza primárne z analógií medzi súčasnou vládou Vladimira Putina a sovietskym režimom v posledných desaťročiach jeho existencie. "Putin verí, že každý problém, ktorý v jeho štáte vznikne, je dielom zahraničných síl. Sovietski lídri si mysleli to isté. V skutočnosti je slabosť ich štátov výsledkom nefunkčného politického a ekonomického systému a politicky chybných krokov ich samotných," napísal Motyl.

Sovietsky totalitarizmus a centrálne plánovanie boli podľa jeho názoru vhodné na mobilizáciu más a zdrojov pre potreby megaprojektov, ako boli industrializácia, kolektivizácia a vojna. Tento systém však už následne nedokázal zodpovedať potrebám vlády nad modernizovanou spoločnosťou.

Putinovo Rusko označuje za rovnako nefunkčné. "Hypercentralizácia" moci v rukách Putina a skupinky okolo neho je podľa experta na Rusko a Ukrajinu receptom na inštitucionálny rozklad a korupciu.

"Teraz, tak ako aj v roku 1991, sa provincie Ruskej federácie a neruské autonómne republiky budú musieť postarať samy o seba hľadiac na to, ako sa ruský politický a ekonomický systém okolo nich bude rúcať. V nefunkčných 90. rokoch už bola jedna 'prehliadka suverenít' – v 20. rokoch bude ďalšia," napísal s tým, že Rusko by sa mohlo rozpadnúť až na desať častí. Tento proces je podľa jeho názoru nezvratný a ak by aj Západ zrušil hneď zajtra všetky sankcie, len by predĺžil ruskú agóniu. Musí sa preto pripraviť na "zánik Ruska tak, ako ho poznáme".

Hoci Motyl nešpecifikuje, na aké časti by sa Rusko malo rozpadnúť, vychádza z myšlienkového smeru, ktorý označuje Rusko za poslednú európsku ríšu. Tá sa podľa jeho zástancov musí nevyhnutne zrútiť rovnako, ako sa v 20. storočí zrútili zámorské koloniálne ríše Spojeného kráľovstva, Francúzska a Portugalska.

Nie jedna, ale dve ríše

Vladislav Inozemcev, riaditeľ Centra pre výskum postindustriálnej spoločnosti, upozorňuje, že podobné analógie medzi dnešným Ruskom a európskymi zaoceánskymi ríšami, ako aj rozpadom Sovietskeho zväzu ignorujú viaceré jeho špecifiká. Upozorňuje, že súčasný ruský štát je potomkom dvoch ríš, ktoré sa do určitej miery dodnes prekrývajú.

Tou prvou je "Moskovská ríša, vytvorená okolo Moskvy v 15. až 17. storočí prostredníctvom obsadenia východných území, po ktorom nasledovala ich kolonizácia". Druhou je podľa názoru Inozemceva už samotná Ruská ríša, ktorá vznikla na základoch tej moskovskej, postupnou expanziou "od Fínska a Poľska cez Besarábiu, Severný Kaukaz, Zakaukazsko až do Strednej Ázie”.

Hoci bol rozdiel v tom, ako boli územia druhej Ruskej ríše získané, niektoré z nich bez vojny a iné až po desaťročiach krvavých bojov, jedno mali spoločné – Rusi ich z prevažnej časti nekolonizovali. Počet etnických Rusov tak s výnimkou pôvodne adygejských zemí na severozápade Kaukazu, ako aj severu Čečenska a Dagestanu, nikde ani zďaleka nepresahoval počty pôvodného obyvateľstva.

Experti, ktorí predpovedajú skorý, definitívny zánik "Ruskej ríše", tak fakticky predpovedajú minulosť. Ruská ríša totiž podľa Inozemceva fakticky zanikla spolu s rozpadom Sovietskeho zväzu po tom, ako prišla o takmer všetky etnicky neruské územia. Rusku ostala len etnicky prevažne ruská "Moskovská ríša" a ako pozostatok Ruskej ríše niekoľko republík na Severnom Kaukaze. Ruský expert pritom nevylučuje, že Moskva môže o tieto územia v 21. storočí prísť a definitvne tak zavŕšiť rozpad Ruskej ríše. Ako však upozorňuje, ďalej sa už rozpadať nemá kam, pretože "Moskovská ríša" je etnicky ruská.

Ľudí k úvahám o možnom rozpade Ruska často vedie povrchný pohľad na mapu jeho federálnych subjektov, ktorých je až 85. Z nich je 46 oblastí, deväť krajov a tri federálne mestá, čo sú všetko v prevažnej väčšine etnicky ruské subjekty bez titulárneho národa. Zvyšných 27 federálnych subjektov (22 autonómnych republík, štyri autonómne okruhy a jedna autonómna oblasť) boli všetky formálne zriadené pre určitú pôvodnú etnickú skupinu. Nemalo by sa preto Rusko rozpadnúť až na 28 subjektov?

Inozemcev tejto súvislosti upozorňuje na jednu skutočnosť. S výnimkou už spomínaných niektorých republík Severného Kaukazu, Tuvy a Sachi (Jakutsko), nemá pôvodné titulárne obyvateľstvo ani v jednej zo svojich autonómnych republík výraznú väčšinu nad etnicky ruským obyvateľstvom. Naopak, v prevažnej väčšine z nich etnickí Rusi dominujú. Týka sa to nielen povolžských autonómnych republík v relatívnej blízkosti centrálneho Ruska, ale aj takých odľahlých kútov štátu, ako sú Burjatsko, Altajská republika, Republika Komi alebo Čukotský autonómny okruh. Miernu väčšinu má pôvodné obyvateľstvo v Tatarstane bohatom na nerastné suroviny.

Rusko je v skutočnosti v porovnaní so Sovietskym zväzom, kde dominantní etnickí Rusi tvorili ledva polovicu obyvateľstva, prekvapivo etnicky homogénnym štátom. Rusi v ňom v skutočnosti predstavujú až 81 percent obyvateľstva. S veľkým odstupom za nimi s necelými štyrmi percentami nasledujú Tatári. Rusko je tak z hľadiska etnickej homogenity podobné Slovensku, kde Slováci tvoria 83,8 percenta obyvateľov a nasledujú Maďari s 7,7 percentami.

Ruský expert v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v ére moderných národov prakticky neexistuje precedens, pri ktorom by sa oblasť s prevahou titulárneho národa dlhodobo dobrovoľne odtrhla od materského štátu. Rozdelenie Nemecka, Kórey a Vietnamu boli v tomto smere dôsledkom vonkajšej intervencie, a nie vnútorných procesov. Inozemcev tiež upozorňuje, že ak by sa aj už spomínaný Tatarstan a Sacha od Ruska pokúsili odtrhnúť (čo by pri veľkej etnicky ruskej menšine bolo náročné), boli by zo všetkých strán obkolesené Ruskom, alebo Ruskom a po veľkú časť roka zamrznutým Severným ľadovým oceánom. Ich suverenita by tak bola v praxi výrazne limitovaná.

Pri posudzovaní pravdepodobnosti úplného rozpadu Ruska preto netreba hľadieť len na mapu jeho federálnych jednotiek, ale aj na percento Rusov, ktoré v nich žije.

Tma na konci tunela aj bez rozpadu

Hoci Inozemcev vyvracia závery podporovateľov tézy o rozpade Ruska, v mnohom súhlasí s ich východiskovými pozíciami ohľadom neefektívnosti súčasného ruského politického a ekonomického modelu. Najväčšiu hrozbu však vidí v tom, že centrum (Moska a Petrohrad) v neobvykle vysokej miere vysáva perifériu.

Táto skutočnosť podľa jeho názoru môže priviesť a mala by priviesť k občianskemu odporu v týchto oblastiach Ruska. Protesty však vzhľadom na vyššie spomenuté okolnosti pravdepodobne nebudú požadovať separatizmus, ale skôr rekonštrukciu mocenských vzťahov medzi centrom a neraz na suroviny bohatou perifériou.

"Úlohou tých, ktorí túžia po obrode Ruska a jeho premene na normálny štát, ktorý bude ekonomicky úspešný, politicky demokratický a sociálne moderný, preto nie je demontáž súčasnej inkarnácie Moskovskej ríše, ale vytvorenie stratégie odporu regiónov voči Moskve. Nie však v mene rozpadu, ale v mene skutočnej federalizácie," píše Inozemcev na záver.

O snahe Ruska rozvíjať periférne oblasti sa môžete viac dočítať TU.

O možných plánoch pre novú formu kontroly nad ruským Ďalekým východom sa môžete viac dočítať TU.