„Zaiste nie je poctivou ideológia, ktorá si ohýba dejiny podľa vlastných schém. Nie je poctivou propaganda, ktorá si prispôsobuje dejiny v prospech vlastnej skupiny; nie je poctivé robiť z dejín súdny tribunál, kde sa odsudzuje všetka minulosť a odrádza sa od každej budúcnosti.“
Táto druhá Františkova poznámka nie je novou. V poslednom období zaznela už viackrát, pri rôznych príležitostiach a s obšírnejším výkladom. Stalo sa tak napríklad 10. januára pri stretnutí pápeža s diplomatmi akreditovanými pri Svätej stolici. Slová, ktoré vtedy vyslovil, majú jasný význam a pre toho, kto sleduje dianie vo svete, jasného adresáta. Je ním tá časť spoločnosti, prítomná aj vo verejných inštitúciách, ktorá sa prejavuje netolerantne, keďže limituje priestor slobode prejavu pretláčaním takzvanej cancel culture, „kultúry vymazávania“, ktorá dnešným historikom nemôže neevokovať starú rímsko-imperiálnu alebo neskoršiu stalinistickú totalitnú praktiku, tradične nazývanú damnatio memoriae. Ohľadom nej František povedal:
„V mene ochrany rozmanitosti nakoniec dochádza k tomu, že je vymazaný zmysel pre akúkoľvek identitu, pričom hrozí umlčanie tých názorových pozícií, ktoré obhajujú rešpektujúcu a vyváženú predstavu o rozmanitých citlivostiach. Rozvíja sa jednokoľajové – nebezpečné – myslenie (pensée unique), ktoré je nútené popierať dejiny, alebo ešte horšie, prepisovať ich podľa súčasných kategórií. Zatiaľ čo je evidentné, že každá historická situácia by sa mala interpretovať podľa hermeneutiky tej danej doby, nie podľa hermeneutiky dneška.“
Pri tej istej príležitosti dal pápež najavo presvedčenie, že čisto jednokoľajové myslenie ide ruka v ruke s jednokoľajovou – podobne nebezpečnou – diplomaciou. Naopak, multilaterálna diplomacia vychádza z čisto inkluzívneho pohľadu na dejiny a na dianie vo svete. Ten nezruší, ale posilňuje rozmanitosť a citlivosť, ktoré historicky charakterizujú rôzne národy.
Vráťme sa ale ešte k prvej Františkovej poznámke, vyslovenej pri audiencii 23. marca tohto roku. Na čo asi myslel pápež, keď hovoril o návrhu zrušiť výuku dejepisu? Som presvedčený, že jeho slová boli kritickou reakciou na niektoré súčasné pokusy o čiastočnú alebo úplnú limitáciu vyučovania dejepisu na niektorých stupňoch a na niektorých druhoch škôl v rôznych krajinách Európy.
Medzi neúspešné pokusy treba spomenúť návrh Švédskej národnej vzdelávacej agentúry (Skolverkets) z roku 2019 ohraničiť výuku dejín len na posledné tri storočia. Podľa Anny Westerholmovej, šéfky správnej rady Skolverkets, ide o správne rozhodnutie, pretože súčasné dejiny sú dôležitejšie než dejiny dávnych storočí. Návrh, ktorý nakoniec nebol prijatý, sa však stretol s ostrým odporom švédskych politikov a akademikov vrátane historika profesora Dicka W. Harrisona z Lundskej univerzity. Ten ho označil za „chorý nápad, skutočnú intelektuálnu samovraždu“ a vyzval učiteľov, aby v prípade jeho schválenia apelovali na výhradu vo svedomí.
K úspešnejším pokusom o limitáciu vyučovania dejepisu patrí nedávny dekrét vydaný španielskou vládou v rámci regulácie povinného stredoškolského vzdelávania (ESO). Je pravdou, že na rozdiel od výuky filozofie, vyučovanie histórie nebolo úplne zrušené. Limitujúcou je ale jej metóda: dejepis sa už nebude môcť učiť podľa chronologického rámca, ale podľa veľkých tematických oblastí (sociálna nerovnosť a boj o moc; marginalizácia, segregácia, kontrola a podriadenie v ľudských dejinách; rodina, rod a kasta). Podľa niektorých komentátorov je táto metóda spojená s úmyslom eliminovať zo školských osnov niektoré významné historické udalosti vrátane objavenia Ameriky.
Pred podobnými pokusmi je nemožné zostať ľahostajnými. Najmä ak by sa mali multiplikovať. Veď vždy platilo a platí, že bez poznania národných, kontinentálnych a svetových dejín, s ich pozitívnymi, ako aj negatívnymi stránkami a aspektmi, nebudeme môcť dobre pochopiť prítomnosť a už vôbec nie budovať víziu spoločnej budúcnosti.
A taktiež platí, ako to pripomína pápež František, že ak sa študujú s nadšením, „dejiny nás dnes môžu a musia mnohému naučiť, v našej rozpoltenosti a túžbe po pravde, mieri a spravodlivosti”.
